Keď sa vo svete začínal bigbeatový ošiaľ, v slovenskej literatúre sa stal bestsellerom mladých Nylonový mesiac od začínajúcej spisovateľky Jaroslavy Blažkovej. Aj jej ďalšie knižky - Jahniatko a grandi a neskôr Môj skvelý brat Robinson - boli v šesťdesiatych rokoch takmer bibliou dospievajúcej mládeže. Čoskoro na to však prišli sovietske tanky, a Jaroslava Blažková emigrovala do Kanady. Na obľúbenú detskú a mládežnícku autorku sa postupne zabudlo. Jej meno zmizlo z učebníc, jej knihy z knižníc i kníhkupectiev. Od revolúcie v roku 1989 sa však na Slovensko z času na čas vracia, aby postupne uvádzala do života svoje najnovšie knihy. Poslednou z nich sú Happyendy, ktoré krstila koncom novembra v Bratislave.

Ako často chodíte na Slovensko?

Teraz tak každý druhý-tretí rok. Do roku 1989 som tu nebola ani raz, pretože sme si neupravili ,pomer' s komunistickým panstvom. A štyri uplynulé roky som sa starala o veľmi chorého manžela, ktorého som nemohla nechať doma samého.

Cítite sa viac kanadskou alebo slovenskou spisovateľkou?

Najviac sa cítim človekom, ktorý prežil krajšiu polovičku života na Slovensku a tú druhú v Kanade. Je tam prítomný aj biologický moment - každý má iba jedno detstvo a jednu mladosť, prvé lásky a ďalej už síce žije, ale zďaleka to nemá takú silnú emočnú rezonanciu.

Prečo ste pred tridsiatimi siedmimi rokmi zamierili práve do Kanady? Aké to bolo, odísť z domova?

Veľmi ťažko som sa rozhodovala pre odchod z domova. Od Stendhala som si však osvojila heslo - usiluj sa, aby si neprežila svoj život v nenávisti a strachu. To bol pre mňa silný motív. Odhliadnuc od toho, že sme s manželom boli persony non grata, deti by na Slovensku neboli mohli študovať. Najskôr sme odišli do Rakúska, kde manžel ako univerzitný profesor dostal pozvanie z Torontskej univerzity na ročný pobyt. Preto sme sa okamžite rozhodli. O dve hodiny neskôr prišlo pozvanie aj do Štokholmu, kam by som bola išla radšej, nemohli sme však už meniť.

Ladislav Mňačko dosť bolestne rozprával o živote spisovateľa mimo vlasti, v emigrácii. Ako ste sa s tým vyrovnávali vy, najčítanejšia slovenská spisovateľka 60. rokov?

Bolo to ťažké. Skúšala som robiť všeličo, rozhodne to však nebolo nič slávne, pretože moja angličtina bola nedokonalá. Musela som postupne vrásť do prostredia, zoznámiť sa s ním. Navyše, mala som na starosti oboch synov, s ktorými mi predtým doma pomáhali rodičia a ďalší príbuzní. Manžel pracoval ako kôň a ja som sa starala o deti, ktoré tiež trpeli exilovým šokom.

Prestali ste vtedy písať?

Ale nie, písala som. Nejaké moje texty hrali v divadle, písala som aj pre tamojšie Čierne divadlo. Úspešný bol môj scenár Nevinný sen o hriechu a pre detské divadlo hra o kocúrovi. Okrem toho som pracovala pre rozhlas. Keď prišiel do Kanady Josef Škvorecký so svojou ženou Zdenou Salivarovou a založili vydavateľstvo 68 Publishers, spolupracovala som dlhý čas s nimi.

Pomohla vám spoločnosť týchto literátov?

Bolo to dobré, aj keď presadenie z jednej krajiny do druhej neslobodno u spisovateľa podceňovať. Nakoniec, Ovídius na to umrel a Cicero radšej volil dýku než odchod do Grécka. Jazyk a dôverne blízke prostredie je pre spisovateľa živnou pôdou. Preto emigrácia býva pre nás a pre hercov hádam to najstrašnejšie, čo sa môže stať.

O vašich dvoch synoch - Andrejovi a Marekovi ste písali aj vo vašich knižkách. Čo robia hlavní hrdinovia Môjho skvelého brata Robinsona dnes?

Najmä starší Andrej bol pre mňa skvelou inšpiráciou. V Robinsonovi vystupuje ako Budy. Vždy introvert, stále uvažoval, smútil, a ten zvláštny dar mu zostal doteraz, do päťdesiatky. Je melancholický, priebežne sa ho síce snažíme rozveseliť, ale nedarí sa nám to. Inak je úspešný a darí sa mu, rovnako ako Marekovi, ktorý žije v Toronte.

Vedia ešte po slovensky?

Andrej rozpráva bez najmenších ťažkostí a s Marekom komunikujem tak, že ak chcem, aby naozaj počúval, čo hovorím, prejdeme na angličtinu. Hoci, keď sa pousiluje, rozpráva bez prízvuku a veľmi pekne.

Majú synovia niektorú vašu knižku zvlášť v obľube?

Najmä starší je mojím verným čitateľom a neustále ma povzbudzuje do písania. Mám problém s počítačom, preto používam mechanický písací stroj. Andrej mi prepísal celé Happyendy do počítača. Takže toto posledné dielo je koprodukcia Andreja a jeho mamy.

O čom sú Happyendy?

Happyendy, to je, samozrejme, paradoxný titul. Vo vydavateľstve Aspekt dostali nápad - že budú uverejňovať osudy žien. Keď ma požiadali, aby som niečo napísala, prišlo mi na um, že osudom žien je aj to, keď sa zrazu ocitnú pri konci života svojich najbližších. A tak píšem o osudoch troch žien v 'bermudskom trojuholníku' a ich chudákoch starčekoch. Snažím sa to ponímať tragikomicky s dôrazom na komiku.

Ako ste nadviazali kontakt s Aspektom?

Bola to pre mňa šťastná okolnosť, pretože Aspekt sa zameriava na tvorbu žien. Našli ma a vydali moju knižku ...ako z gratulačnej karty. Ich energia a povzbudzovanie boli pre mňa veľkým stimulom.

Váš bonmot, že v starobe človek potrebuje optimizmus, ak ju má prežiť, svedčí o tom, že si uvedomujete potrebu pozitívneho myslenia. Ako a kde sa nabíjate, čím si zlepšujete náladu?

Mám takú genetickú výbavu. Vždy som sa usilovala vidieť svet zo sarkastického uhla. Každý má množstvo problémov a je celkom jedno, či žijeme v Kanade alebo inde vo svete, takže sa postupne všetci môžeme prepadnúť do zúfalstva. Stačí, keď si pozrieme televízne noviny. Treba si preto vytvoriť vlastný svet a vlastnú atmosféru, ktorá je dôležitá, aby sme prežili.

Aký je váš kanadský svet?

Moji synovia žijú v iných mestách, bývam sama v malom domčeku, obklopená štyrmi tisíckami kníh, ktoré sú mojimi najbližšími kamarátmi. Asi patrím medzi málo ľudí, ktorí ešte dnes čítajú aj hrubé knihy. Okrem toho udržiavam intenzívne kontakty s mnohými blízkymi dušami rozosiatymi po svete.

Keďže žijete pri Hurónskom jazere, máte za oblokom medvede?

Najmä mám obrovské záveje. Guelph je pomerne malé univerzitné mestečko, kde žije mnoho mladých ľudí, sú tam výborné knižnice a pestrý kultúrny život. Ak však zablúdite čo len na chvíľku do okolitých lesov, musíte si dať veľký pozor, aby ste tých veľkých chlpáňov nestretli.

Aké sú v Kanade podmienky pre vydávanie literatúry?

Kanadský literárny svet sa veľmi zmenil. V Ontáriu, ktoré je rozlohou také veľké ako Francúzsko a Nemecko dovedna, nežilo príliš veľa literátov. Boli tam pôvodne iba dvaja autori - Robertson Davis a Margaret Lorencová. V čase, keď sme tam prišli, začala knižky vydávať Margareth Athwoordsová, Alice Monroová a mnoho ďalších spisovateľov, ktorí sa stali známi po celom svete. No, ako všade na svete je vydávanie kníh aj v Kanade ťažkou záležitosťou.

Vyšli vaše Happyendy už aj v angličtine?

Ešte nie, ale majú vyjsť v Kanade. Nylonový mesiac vyšiel v Británii ako súčasť poviedkového cyklu. V posledných knižkách sa však predstavujem už ako slovenská autorka pri Hurónskom jazere.

Viete o tom, že ste sa pred niekoľkými rokmi stali opäť maturitnou otázkou?

(Smiech.) Tí chudáci, čo to musia čítať! To je asi v poriadku, ale že z toho musia skladať aj skúšku, sa mi vidí hrôzostrašné.

Čo hovoríte na súčasnú literatúru, ktorá sa vydáva na Slovensku?

Dlho som nedokázala čítať súčasných slovenských autorov, pretože mi bolo veľmi ľúto, že tu nie som. Vyhýbala som sa tomu nie nepriateľsky, ale z pocitu sebazáchovy. Asi by som sa bola rozplynula v slzách, keby som bola čítala Vinca Šikulu alebo Jána Johanidesa, Vilikovského či ostatných mojich kamarátov. Kanadskí priatelia mi hovorili - počkaj si, za nejaký čas budeš úplne v poriadku. Nuž, po osemdesiatom deviatom mi to trvalo dvanásť rokov, kým sa mi podarilo prekonať túto bariéru.

Aké sú vaše najbližšie tvorivé plány?

Mám množstvo rozpísaných vecí, len sa ešte neviem rozhodnúť, do čoho sa pustím najskôr. Po päťdesiatich rokoch som navyše zistila, že už nežijem v exile a som slobodná. Odpustím si hľadanie ženícha, ale musím si vytvoriť nový spôsob existencie.

FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ