"Malé dejiny majú zelenú," konštatuje zostavovateľka a editorka tejto knihy, etnologička Zuzana Profantová. Dvojdielna, spolu takmer 500-stranová publikácia na túto tému je toho dôkazom.

"Malé obrázky veľkých udalostí," ako svoju stať nazval sociológ Vladimír Krivý, tu podávajú domáci i zahraniční autori z rozličných disciplín - etnológie, histórie, folkloristiky či literárnej vedy, ktorí sa stretli na medzinárodnej konferencii rovnakého mena. Popri výstupoch z výskumov v nej nájdeme aj teoretickejšie ladené pasáže o kolektívnej a historickej pamäti, o interpretácii jednotlivých typov rozprávania, o práci s prameňmi.

Je to pútavé čítanie. Pred našimi očami defilujú individuálne mikrosvety, rodinné prostredia, osobné spomienky, dobové dokumenty. Nepíše sa tu iba o období po roku 1948. Z hmly zabúdania sa vynárajú aj staršie časy: napríklad vzťahy medzi židovskou menšinou a majoritným obyvateľstvom v Zlatých Moravciach v rokoch 1918 - 1945; životná dráha známeho vinárskeho podnikateľa z Dolných Orešian; osudy Nemcov väznených v lágri v Novákoch po roku 1945; alebo napokon postupy, akými ľudácka propagandistická mašinéria narábala s odkazom M. R. Štefánika pre legitímnosť dobového autoritárskeho režimu.

Ako vidno, ide neraz o bolestné témy, a to platí aj pre neskoršie obdobia a udalosti, či už sú to perzekúcie po roku 1948, alebo po roku 1968.

Hoci orálna história nemá ambíciu nahradiť historiografiu, môže prispievať k formovaniu kolektívnej pamäti. Tá bola u nás po desaťročia prefabrikovaná jednostranným spôsobom. Dnes, so zmenou pomerov a s odstupom času, sa kolektívna pamäť a jej jednotlivé vrstvy dotvárajú z rôznych zdrojov: k pravde historiografického poznávania minulosti, ktorá je skôr pravdou rozumu, sa pridáva aj emocionálne sýtená pravda srdca. "Veľké dejiny" sa zaľudňujú.

Nevdojak si pripomenieme, aká pestrá (sociálne, nábožensky, etnicky) bola spoločnosť na Slovensku, kým ju neprečesali diktatúry. Doľahne na nás traumatická povaha zlomových udalostí i celých desaťročí i neľahké voľby životných stratégií prenasledovaných jednotlivcov a ich rodín.

Kniha takéhoto charakteru poslúži aj pri vzdelávaní a výchove charakterov, nie iba "kockatých hláv" akumulujúcich poznatky. Ponúka neošúchané spôsoby, ako zaujať prostredníctvom osobných svedectiev, ako komunikovať odlišnú generačnú skúsenosť, ako si hľadať vlastné, individuálne, rodinné či národné narácie, ako si po svojom prerozprávať "slovenský príbeh".

Sú knihy, vďaka ktorým toho viac vieme. Vďaka autorom tejto publikácie okrem toho máme šancu aj viac porozumieť.

Autor: Martin Bútora(Autor je sociológ, pracuje v Inštitúte pre verejné otázky)