Pamätám si na naše prelomové Vianoce. So sestrou Kaťou sme zaprotestovali, už sme viac nechceli živý stromček, a potom ho s výčitkami vyhadzovať. Mama to pochopila tak, že sa nám ho nechce naháňať (mala pravdu), a keď sa ani v druhej polovici Štedrého dňa nič nedialo, poslala nás do pivnice po starý umelý. Najprv som šla ja, potom Kaťa. Potom aj rozčúlená mama, ale stromček tam naozaj nebol. Preniesli sme sa cez to, že nám ho niekto ukradol, a rýchlo sme šli pozháňať vetvičky. Aby sme nerobili zlý dojem - keby náhodou prišla návšteva.
Myšlienka zredukovať strom na pár vetvičiek sa nám však náramne zapáčila. A táto zmena si celkom prirodzene vyžiadala aj zjednodušenie vo varení a pečení. Nech je rovnováha. Keby nebolo Kate, ktorá posledné roky žije v Nórsku a na spoločné Vianoce v Šali sa veľmi teší, možno by sme toho robili ešte menej. Kaťa sa ešte stále zvykne nesmelo opýtať: A medovníky piecť nebudeme?
Náš recept, bohužiaľ, nestojí za reč. Vyskúšali sme ich viac, medovníky nám však nikdy nezmäkli. Aj preto nám vydržia veľmi dlho.
Iné kafe je Katina ryžová kaša. Doviezla ju so sebou zo severu a pomaly sa stáva naším hlavným štedrovečerným jedlom. V Nórsku bývala kaša jedlom chudobných. Ryžovú si dovolili len občas, lebo len málokedy mávali maslo a škoricu. Kto si v nej našiel mandľu, dostal ešte nejakú maškrtu navyše.
Jeden tanier kaše dávajú Nóri pred dvere - svojmu domácemu škriatkovi, aby sa necítil odstrčený a neurazil sa. Husnissen býva v maštali a stará sa o domáce zvieratá. Vždy ho brali a stále berú vážne. Všade okolo nich je bujná príroda, nie je ťažké vidieť ho v nej. Nóri túto schopnosť nestratili ani po rokoch vysokej civilizácie.
Keď som Kaťu prosila, aby mi esemeskou poslala na kašu recept, odpísala mi: "Mlieko, ryža, cukor, maslo... Neviem presný recept, ja ju robím zo sáčku."
Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ, redaktorka oddelenia kultúry
