O osudových podobách vody v románe a živote

Československá literárna produkcia nám občas poskytne novinky, ktoré síce nie sú literárnou udalosťou roka, ale môžu byť príjemným prekvapením. To je prípad Křížovho príbehu odohrávajúceho sa v nedávnom období, keď Prahu zaplavila storočná voda. A ako ..

ti - voda životodarná aj voda život ohrozujúca.

Voda vo svojich rôznych formách konotuje u postáv mnohé životné situácie. Takmer na každej stránke knihy sa voda spomína v rôznych modifikáciách. Křížov román ukazuje, že voda sa nielen pije, ale aj skúma, krstí sa ňou, lieči, je základom našej telesnej schránky. Z vody môže byť povodeň rovnako ako homeopatický liek. Autor sa na vodu pozerá poeticky, keď Bachova fúga znie "jako když teče voda", ale zároveň exaktne, keď pozoruje molekuly H2O. Výskumom vody sa zaoberajú hlavné postavy profesor Herbert Brunner a doktorand Ondřej Hradský. Brunnerov názor na vodu zodpovedá filozofii života postáv: "Vždycky, když něco vypadá hodně jednoduše, je to jak okno do závratné složitosti světa..."

Voda ako metafora života, ktorý vyzerá jednoducho, ale často sa skomplikuje. Brunner sa snaží odborne porozumieť štruktúre vody paralelne s pochopením života. A až na prahu staroby (a smrti) prichádza na to, že "řád s chaosem sa vlastně nevylučují..." Život chápe ako celok, s jeho pozitívami aj negatívami. Prežitý pracovný úspech, priazeň žien, šťastie v manželstve sú vyvážené závisťou kolegu, neverou manželky i vlastnou slabosťou k ženám, chorobou a neodvrátiteľnou starobou.

Voda sa viaže aj so životmi ostatných postáv, hoci nie tak osudovo. Ondřej jej zasvätil svoju prácu a vníma ju "len" z pozície vedca, kým Brunnerova žena Eva ako umelkyňa-výtvarníčka hľadá tvar vody a pocit, ktorý v nás vyvoláva, a nie náhodou spoznáva svoju prvú lásku práve pri splavovaní rieky. Irena, Ondřejova žena a lekárka, sa snaží vo vode nájsť homeopatický liek, ale sama mu nakoniec neverí. Ivan zasa prichádza s nedostatočne podloženou tézou o unavenej vode.

Leitmotív vody sa tiahne osudmi postáv, ktoré sa schádzajú a rozchádzajú. Vývoj vzťahov, ktorý tvorí dejovú líniu, by bez tohto druhého plánu metafor o vode bol len lacno vyrozprávaným príbehom o manželských konfliktoch. Autorove rozprávačské kvality však vyplývajú aj z vyváženosti poetiky a napínavého sledu udalostí. Jeho cit pre napínavú zápletku je doplnený duchaplnými dialógmi niektorých postáv pripomínajúcimi tvorbu Davida Lodgea, a to nielen vzhľadom na spoločné akademické prostredie, ale hlavne svojou invenčnosťou a vtipom. Hoci milostným avantúram invencia chýba (oidipovský komplex vo vzťahu Irena Brunner či návrat k prvej láske Evy), motivácia týchto vzťahov nevyústi do gýčového hapyendu. Príbeh (života) ukončí voda, ktorá vo svojom význame neustále kolíše medzi poetikou a krásou na jednej strane a ničivou silou na strane druhej. A človek tu kdesi uprostred ostáva bezmocný, ale akosi zmierený so životom, ktorý žije.

Autor: ZUZANA DONOVALOVÁ(Autorka je publicistka)