Prelom rokov je obdobím, keď si spomíname na známych, o ktorých sme dlhšie nepočuli. Nám prišiel na um Richard Jaroněk. Je to presne rok, čo sme s ním robili rozhovor o jeho plávaní s bielymi ľudožravými žralokmi bez ochrannej klietky. Mal vtedy s nimi veľa ďalších plánov, takže nás celkom zaujímalo, ako sa asi má. Ak sa teda ešte vôbec má. Zastihli sme ho v skvelej nálade. Práve sa chystal do Bratislavy na krst, lebo so starým rokom sa rozlúčil novou knihou. A pred sebou má ďalšie výpravy. A jedna je vraj taká, že vážne uvažuje o spísaní závetu. Nečudo, že sme si okamžite dohodli stretnutie.

Titani morí sú vašou druhou knihou. Z fotografa a filmára ste sa teda stali spisovateľom?

Na prvú knižku som sa odhodlával asi šesť rokov. Neustále som likvidoval už vybraté poviedky a fotky, lebo sa mi zdalo, že to stále nie je to pravé orechové. Keby ma ku knihe napokon nedokopali kamaráti, asi by nikdy nevyšla. No a keď bola hotová, namiesto, aby som sa tešil, napadlo mi, čo bude ďalej? Veď do knižky som dal všetok zaujímavý materiál, už nemám nič. No ubehli presne dva roky a zrazu to problém nebol. Naopak, ešte mi množstvo obrázkov a príbehov zostalo a čakajú ma nové expedície, takže ďalšia kniha bude možno do roka.

Čím sa druhá kniha líši od prvej?

Chcel som v nej nielen ukázať krásne fotky zvierat, ale usilujem sa, aby čitateľ pochopil tretí svet. Nepísal som také obligátne - chráňme zvieratá za každú cenu - ale ukazujem, ako domorodci v Mozambiku, Malajzii, na Borneu alebo v Juhoafrickej republike žijú s morom. Čo však tiež znamená, že aby prežili, musia zabíjať zvieratá. A neraz aj také, ktoré my chránime.

Zachytili ste skoky veľrýb, zrodenie malých korytnačiek, rozďavené papule bielych žralokov, ale najsilnejšie sú podľa mňa práve mŕtve zvieratá. Obrovská raja manta, ktorú chytili do sietí, a keď ju zabili, vyšlo najavo, že bola tehotná. Alebo veľrybí žralok, ktorého domorodci zjedli. Sú to veľmi smutné fotografie.

A ja si ich najviac cením. Sú to brutálne zábery, no ide o unikátne fotky, ktoré nevzniknú, keď ste niekde týždeň na dovolenke. Znamenalo to tráviť s domorodcami dlhé mesiace, spoznať sa s nimi a potom čakať hodiny a hodiny, dni aj týždne, keď sa stále nič nedeje, až sa zrazu rozkríkne, že rybári ulovili do sietí mantu a idú ju rozporciovať.

To je práve to chránené zviera, však?

Všelikde vo svete áno, ale v Mozambiku nie. Tam nechránia vôbec nič. Vláda má problémy, aby vôbec prežili, a nie sa ešte starať o faunu. Mnohé zvieratá majú preto strašnú smolu, že sú po celom svete chránené, no ako migrujú, plávajú aj na takéto miesta, kde už na ne čakajú.

Nemali ste snahu presvedčiť domorodcov, aby ju pustili na slobodu?

Samozrejme, že keď som zrazu videl, že zabíjajú krásne zviera, ktoré som ešte včera fotil živé, vyplavil sa mi do krvi adrenalín. Ale je to zložité. V dedinke, kde sa to odohrávalo, sú domorodci trochu agresívni. Ortodoxní lovci, a keď okolo vás stoja dvadsiati, všetci majú v rukách mačety a vidno, že nie sú veľmi radi, že tam som, ťažko sa debatuje. Nepáčilo sa im ani to, že chcem fotiť, začali do mňa dokonca sácať. Napokon ma však nechali, takže mám množstvo záberov.

Najsmutnejšie však je, že zabili hneď dve vzácne zvieratá, lebo manta mala v bruchu mláďa. Vedeli o tom?

Hneď ako ju vylovili, zaujalo ma, že chrbát mala akoby nafúknutý. Pýtal som sa, či to náhodou nie je samička, lebo to dokážem rozpoznať iba zospodu, podľa rozmnožovacích orgánov. Ubezpečili ma však, že určite je to samec. No keď ju rozštvrtili, naozaj našli bábätko. Dokonalú, krásnu mantičku, asi sedemdesiatcentimetrovú. Ešte sme sa ju snažili s kamarátom rozdýchať, ale už bolo neskoro, matka príliš dlho ležala na slnku. Aspoň sme dedinčanov presvedčili, nech nám mláďa nechajú. Keď už vyhasli dva životy, nech sa vďaka tomu dozvieme o vzácnych zvieratách niečo viac. Takže sme ju odviezli do Kapského mesta na výskum.

Na inej snímke domorodci štvrtia veľrybieho žraloka. Tiež chránené zviera?

Aj to bolo smutné. Tieto obrovské žraloky sú absolútne neškodné, živia sa iba planktónom. A sú veľmi priateľské, je to taký podmorský autobus. Plávajú si morom a vy sa môžete zviezť na plutvičke. No a raz jedného vyvrhlo more. Aspoň si myslím, že ho vyvrhlo, lebo domorodci by neboli schopní uloviť dvadsaťtonové zviera. Skúmal som mu po tele pigmentové škvrny a podľa nich zistil, že deň predtým som ho fotil ešte živého. Tiež dosť príšerné. Útechou mi bolo len to, že zviera nevyšlo nazmar. Dedinčania ho spotrebovali do posledného kúska. Takže žiaden lov z vášne či zo záľuby, ale naozaj poslúžil na prežitie.

Máte nové skúsenosti aj s bielymi žralokmi?

Áno, máme nový fígeľ. Ako správni Moravania ho lákame na slivovicu. Nakrútili sme o tom aj film Pečienka. Skúmame v ňom, ktorá návnada funguje najlepšie, pretože dostať žraloka k lodi vôbec nie je jednoduché, citeľne ich ubúda. No slivovica fakt zaberá. André Hartman, jeden z najväčších odborníkov na biele žraloky, ktorý žije v Juhoafrickej republike, mi dlho neveril. Tak sme to vyskúšali. Nahádzal do mora pečienky, aby žralok zavoňal olejovú škvrnu na hladine, ale nič sa nedialo. Potom som nalial do vody kvapku slivovice a do desiatich minút tam bol. Vyzerá to ako sranda, ale vyšlo nám to snáď päťdesiatkrát za sebou. Ten film je recesia, ale s unikátnymi zábermi. Napríklad sa nám podarilo nafilmovať, ako biely žralok priplával k lodi a ja som mu strčil pred nos ruku s foťákom a on sa uvidel v objektíve. Zastavil sa a čumel na to, ostré zuby dvadsať centimetrov od mojej ruky.

Na takéto srandičky ste však už raz doplatili. Hartman nestihol včas vytiahnuť nohu prevísajúcu cez bok lode a biely žralok ho pohrýzol. Našťastie to bolo len mláďa, ale aj tak ho riadne rafol, navyše sa do rany dostala infekcia...

Áno, dlho mal potom s ranou problémy. No už sa zahojila a dnes si z toho robí srandu. Nadáva mi, prečo som nenafotil, keď mal nohu v papuli, mohli sme vraj mať unikátne zábery na Pulitzerovu cenu. Lebo kto kedy nafotil útok bieleho žraloka, ako naozaj drží v čeľustiach človeka? Vravím mu, žiadny problém, tak to zopakujeme. Strč mu tam tú nohu znovu a tentoraz už budem fotiť. Ale vyber si nejakého väčšieho, aby to stálo za to.

Väčšina vašich zážitkov sa spája s dedinkou Klienbai, kde je najväčší výskyt bielych žralokov na svete. Vraveli ste mi však, že sa vám tam už nepáči. Prečo?

Podľa mňa je najvyšší čas ukončiť tam všetku prácu s bielymi žralokmi. Strašne sa to skomercionalizovalo, žraloky sa menia na atrakciu megarozmerov. Skoro každý domorodec už za nimi vozí turistov, majú obrovské lode, ktoré naraz odvezú aj dvadsať ľudí, klietky, kam sa zmestí sedem potápačov naraz. Najhoršie je, že to už začína ovplyvňovať samé žraloky, vedia, že tam dostanú nažrať. Už je tam striktne zakázané otváranie papúľ (na svete je zopár ľudí, ktorí dokážu stisnúť žralokovi konkrétny bod na rypáku a on roztvorí čeľuste - pozn. red.), nedajbože potápanie do voľnej vody. Preto odtiaľ utekáme.

Kam?

Chceli by sme na Guadalupe. Je to ostrov pri USA, kde je pod vodou oveľa lepšia viditeľnosť, až na dvadsaťpäť metrov. S bielymi žralokmi sa tam nikdy nepracovalo bez ochrannej klietky, lebo používajú ako návnadu čerstvú krv. Do vody sa jej lejú tony a tony. Na lodi je obrovská kaďa, do ktorej by sa zmestilo auto, a krv sa neustále valí do vody, takže naraz priplávajú aj tri - štyri biele žraloky a sú úplne rozbláznené.

Čerstvá krv žraloky nekontrolovane rozdráždi, vtedy sú si nebezpečné dokonca navzájom. Čítala som rozprávanie jedného námorníka, ako žralokovi rozrezal brucho a hodil ho späť do mora. Plával vo vlastnej krvi a pažravo hltal svoje vnútornosti, ktoré z neho vzápätí vypadávali. A vy k nim chcete do vody?

Samozrejme, že sme to s Andrém rozoberali. A on mi potvrdil, čo som si myslel aj ja. Že keď je čistá voda, niežeby žraloky strácali agresivitu, ale funguje inštinkt predátora. Uvedomujú si, že ich vidieť, a tak si dávajú pozor, aj keď sú ich zmysly rozdráždené krvou. V Južnej Afrike, kde je viditeľnosť tri - štyri metre, sa báť nemusia. Kalná voda im na lov maximálne vyhovuje, lebo využívajú aj iné zmysly než my, nemusia sa spoliehať iba na zrak. Tam sú teda vo väčšej pohode, vedia, že na nás môžu nevidení zaútočiť zozadu, zo zálohy, akokoľvek nás prekvapiť. Tu to nejde, takže sa domnievame, že snáď nezaútočia.

Snáď. Tiež by ma zaujímalo, prečo sa za týmito ozubenými kolosmi chystáte nie na veľkej lodi, ale na malej lodičke?

Na našu prácu sa lepšie hodí menšie plavidlo. Žralok si totiž každú loď najprv preskúma. Kontroluje ju tak, že ju obopláva. No kým prepláva okolo pätnásťmetrovej lode, to trvá, lebo on nepreteká, pláva si pokojne, takže ho uvidíte len dva - tri razy. Maličkú loď však obíde za pár sekúnd, takže každého uvidíte aj dvadsaťkrát.

Čo nového s nimi ešte chcete podniknúť?

Pokúsiť sa o nový spôsob nafilmovania, o pohľad zozadu. Doteraz sa všetky zábery robili z lode, kde ste žralokovi tvárou v tvár a snímate jeho roztvorenú papuľu. Teraz sme si vymysleli špeciálnu rampu na foťák, aby sme mu mohli fotiť za chrbtom, nasnímať žraloka a človeka pred ním. Takéto snímky zatiaľ neexistujú.

Expedíciu, kde ste sa ako prví a zrejme jediní ľudia na svete odhodlali vliezť do vody k bielemu žralokovi bez ochrannej klietky, ste podnikli s Čechoameričanom, režisérom Stevom Lichtagom. Vznikla knižka aj dokumentárny film. Potom sa vaše cesty rozišli a už pracujete každý na vlastnú päsť?

Nie, chystáme ďalší projekt, zakrátko ideme na dva mesiace do Indonézie. Som však viazaný výrobným tajomstvom, takže nemôžem veľa prezradiť, iba to, že to bude šialená a drsná akcia s obrovskými morskými tvormi. Nakrúcanie veľkého bieleho žraloka bola oproti tomu nuda. Bez srandy, my teraz naozaj spisujeme závet, lebo je možné, že jeden z nás sa nevráti. Keď však prežijem, budete prví, ktorým to porozprávam.

FOTO SME - PAVOL MAJER a RICHARD JARONůK