Pre mnohých veriacich, hlavne zo spišskej diecézy, je biskup Vojtaššák, vzorom vzdoru a sily.

FOTO - TASR

Pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Slovenska v roku 1995 vyzval na začatie procesu blahorečenia spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Proces blahorečenia stále trvá, ale veriaci sa k nemu už dnes modlia ako k mučeníkovi a z miesta jeho hrobu sa stalo pútnické miesto. V Ilave, kde bol za komunizmu dlhé roky väznený, má pamätnú tabuľu a nedávno dostal in memoriam cenu prešovskej župy za šírenie myšlienok kresťanstva a duchovnú obrodu. Proti tomu sa však postavili slovenskí Židia i historici z Izraela. Ján Vojtaššák sa na jednej strane považuje za mučeníka a biskupa, ktorého nedokázali zlomiť ani komunistické praktiky či ťažké väzenie, na druhej strane mu jeho kritici vyčítajú prisluhovanie slovenskému vojnovému štátu, antisemitizmus a pasivitu pri deportáciách Židov. Aký vlastne bol?

Dlhé skúmanie

Pre mnohých veriacich, hlavne zo spišskej diecézy, je biskup Vojtaššák vzorom vzdoru a sily.

V spišských obciach, kde pôsobil, sa ľudia ani v 50. rokoch nebáli otvorene protestovať proti jeho väzneniu. Jeho pohreb v rodnom Zákamennom sa 7. augusta 1965 stal mohutnou manifestáciou za náboženskú slobodu.

V roku 2000 ho Ján Chryzostom kardinál Korec na bohoslužbách pri príležitosti výročia jeho úmrtia nazval „mučeníkom".

Za blahorečenie Jána Vojtaššáka sa vyjadrili všetci diecézni biskupi Slovenska. Pôvodný zámer, aby bol blahorečený spolu so sestrou Zdenkou a biskupom Hopkom, však nevyšiel.

Proces blahorečenia biskupa Vojtaššáka, pri ktorom cirkev podrobne skúma život, skutky, konanie, postoje a každý môže podávať námietky, zatiaľ pokračuje. Musia sa zdokumentovať a vyvrátiť všetky existujúce výhrady. Najväčšie sa týkajú Vojtaššákovho pôsobenia v časoch slovenského štátu.

Veľkým vzorom Jána Vojtaššáka bol Andrej Hlinka.

FOTO - ARCHÍV

Slovenský štát a Vojtaššák

Vznik samostatného slovenského štátu Vojtaššák ako silne národne orientovaný človek, privítal a angažoval sa aj politicky. V rokoch 1940 až 1945 bol členom a podpredsedom Štátnej rady, ktorá bola v tom čase jedným z najvyšších ústavných orgánov, kde sa prediskutovávali mnohé dôležité otázky verejného života.

Vojtaššák odmietal, že by sa do nej dostal na základe politickej nominácie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Štátna rada bola podľa neho najvyšším kontrolným a súdnym orgánom nad verejným životom. „Bola to ustanovizeň stavovská, nie politická. Bol som členom súdnej rady ako reprezentant katolíckej cirkvi," povedal Vojtaššák podľa životopisca Viktora Trstenského.

Protižidovské vyjadrenia

Najväčšie spory v pohľade na Vojtaššáka vyvoláva jeho postoj k Židom v Štátnej rade, ktorý je zadokumentovaný v diplomatickej korešpondencii medzi vatikánskym chargé d'affaires v Bratislave Giuseppem Burziom a kardinálom Luigim Maglionom, štátnym sekretárom Vatikánu.

V jednom z listov do Vatikánu Giuseppe Burzio píše: „...Informovali ma, že na zasadaní, kde sa prediskutovala deportácia Židov, monsignor Vojtaššák namiesto toho, aby sa postavil proti nehumánnemu plánu, zaujal úplne pasívny postoj, obmedziac sa na nepodstatné námietky. Potom, v rozhovore s iným biskupom naznačil, že podľa jeho mienky by bolo lepšie, keby sa cirkevná vrchnosť nemiešala do tejto otázky, aby nekládla prekážky vláde a prezidentovi republiky, že Židia sú najhoršími nepriateľmi Slovenska, že i tak sa veci budú vyvíjať svojím smerom ... a tak ďalej. Je ťažké dozvedieť sa pravdu o tom, čo sa udialo a povedalo na zasadnutí vlády; viem však, že Msgr. Vojtaššák má povesť veľkého šovinistu; ja som zo svojej strany o tom presvedčený, lebo keď som raz na žiadosť J. E. Msgr. Sapiehu u neho intervenoval v prospech niekoľkých poľských farárov, ktorých on vyhnal z ich fár, odpovedal mi: ,Moja humánnosť (voči tým kňazom) je až takmer hriešna.' Nedá sa očakávať, že by bol citlivejší voči Židom," napísal Burzio.

Po skončení teológie v seminári v Spišskej Kapitule sa stal kapitulným vikárom a rektorom seminára. Za biskupa bol vysvätený v roku 1921 v Nitre.

FOTO - ARCHÍV

Ani za, ani proti

Podľa dochovanej zápisnice zo zasadnutia Štátnej rady 26. mája 1942, kde sa hovorilo odeportáciách, Vojtaššák povedal: "Nech si šíria ten svoj katolicizmus medzi svojimi súvercami. V začiatkoch cirkvi Židia boli semenom kresťanstva. To znamená, že ak to urobili z materiálnych dôvodov, tak ani tam nemôžu byť vzatí do ohľadu."

Vojtaššák sa podľa historika Ladislava Lipschera na tomto rokovaní nevyslovil ani za deportácie, ale ani proti nim. Hlavnú pozornosť venoval pokrsteným Židom. „Povedali nám, že sa na takéto prípady bude prihliadať, ale že predsa budú vysídlení. Budú vraj žiť oddelene, budú mať vlastné školy a kňazov. Či sa tak stane, nemôžem povedať. Upokojuje nás to, lebo nám tak povedali," povedal podľa protokolu zo zasadnutia Vojtaššák.

Spory historikov

Historici sa pri hodnotení Vojtaššáka dodnes sporia práve pre jeho vystúpenia v Štátnej rade.

Kritici poukazujú nielen na hodnotenia vatikánskeho chargé d'affaires, ale aj nemeckého veľvyslanca v Bratislave Ludina, podľa ktorých bol Vojtaššák spomedzi biskupov najviac protižidovsky zameraný.

Jeho obhajcovia zas tvrdia, že nejde o Vojtaššákove priame výpovede, ale výpovede sprostredkované cez ľudí, ktorí ho nepoznali.

Historik Róbert Letz tvrdí, že to "nie sú to priame výpovede Vojtaššáka, ale sprostredkované, ktoré mohli byť aj skreslené". Burzio podľa Letza nepoznal Vojtaššáka až tak dobre. „Poznal ho cez iných ľudí, ktorí mu mohli podávať o Vojtaššákovi skreslené informácie."

Naopak, historik Jan Pešek, ktorý vychádza zkorešpondencie Burzia, považuje dokumenty z Vatikánu za dôveryhodné. „Správy, ktoré má Vatikán, sa považujú za najpresvedčivejšie najjasnejšie," hovorí Pešek.

Spišský biskup Ján Vojtaššák (vľavo) na obede s vtedajším predsedom autonómnej slovenskej vlády Jozefom Tisom a prezidentom republiky Emilom Háchom počas jeho návštevy Slovenska.

FOTO - ČTK

Kauza biskup Vojtaššák

Kritický voči Vojtaššákovým postojom počas vojny je aj historik Ivan Kamenec: „Nikdy nepochyboval o 'oprávnenosti' antisemitských krokov vtedajšej slovenskej vlády a pokiaľ ich kritizoval, tak iba preto, že surové antihumánne opatrenia postihovali aj židovských konvertitov... Tento postoj prezentoval aj v čase, keď tragédia slovenských Židov vrcholila: počas deportácií v roku 1942. Vo svojich vtedajších vystúpeniach v Štátnej rade v podstate odobril deportácie, lebo podľa jeho slov 'na deportačnú akciu sa nemožno pozerať len z náboženského, ale aj z politického hľadiska'. Nakoniec aj v tomto smere rezignoval, keď sucho a cynicky konštatoval: Nech si Židia ten svoj katolicizmus šíria medzi svojimi súvercami," napísal Kamenec v článku Kauza biskup Vojtaššák.

Vojtaššák a Židia

"Biskup Vojtaššák ako politik, aj ako osoba morálne zlyhal," reagoval na blahorečenie Jaroslav Franek, hovorca Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR. Hovorí, že v čase, keď ostatní biskupi vznášali "isté mierne protesty proti protižidovským opatreniam", sa biskup Vojtaššák postavil za deportácie. Podľa Franeka „nesie svoj diel zodpovednosti za schvaľovanie deportácií slovenských Židov a za zločinnú rasovú politiku Slovenskej republiky".

Keď sa nedávno prešovská župa rozhodla udeliť biskupovi Vojtaššákovi cenu, protestovali okrem slovenských Židov aj historici z Izraela. Členovia Kňazskej rady zo Spišského biskupstva na ich výhrady reagovali listom, v ktorom sa píše: „Boží sluha biskup Ján Vojtaššák je známy tým, že žil opravdivým kresťanským, ba až asketickým životom. Svoje povinnosti si vzorne plnil. Úprimne miloval cirkev a vždy bol verný jej učeniu. Za tento svoj postoj bol komunistami v roku 1950 nespravodlivo odsúdený, väznený, týraný a umrel vo vyhnanstve v povesti svätosti... Sme presvedčení, že biskup Ján Vojtaššák, tento muž svätého života nenesie nijakú morálnu vinu za deportácie Židov. Je nám tejto dejinnej tragédie úprimne ľúto. I týmto vyhlásením chceli by sme ubezpečiť našich 'starších bratov' vo viere, že za všetky obete vojen sa pokorne modlíme."

Exhumované pozostatky Jána Vojtaššáka uložili 11. novembra 2003 v kaplnke Zápoľských Spišskej Kapitule. Exhumácia je podľa cirkevného práva jednou z podmienok blahorečenia.

FOTO - TASR

Ďalšie sporné otázky

Napriek svojim vystúpeniam v Štátnej rade sa však biskup Ján Vojtaššák v roku 1941 podpísal pod memorandum biskupov, ktoré protestovalo proti Židovskému kódexu a jeho meno bolo uvedené aj pod niekoľkými pastierskymi listami, čítanými v kostoloch, ktoré boi proti deportáciám Židov. Podpísal sa aj pod návrh Jána Balka, aby boli deportácie zastavené.

Na druhej strane, kúpil v čase, keď na Slovensku prebiehala arizácia židovského majetku, Baldovské kúpele a po jeho oznámení skončil Žida Lörinc v pracovnom tábore.

Bol list Machovi?

Nejednoznačný je postoj historikov aj k listu, ktorý Vojtaššák poslal v marci 1943 ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi. V ňom napísal, že deportovaní Židia idú na istú smrť a požadoval pozastavenie deportácií. „Raz som dostal na svoju adresu, neviem presne v ktorom roku to bolo, nepodpísané memorandum od jednej židovskej skupiny. V memorande sa písalo o hrôzostrašných veciach, páchaných na Židoch, o čom som ja nepočul a nemal ani poňatia... Memorandum ako také som poslal slovenskému ministrovi vnútra, aby ono zakročilo na patričnom mieste a zaistilo nápravu," cituje Vojtaššáka jeho životopisec Trstenský.

Na list sa pri obhajobe pred súdom odvolával aj Alexander Mach, ktorý mal najväčší podiel na protižidovských opatreniach, a tvrdil, že po ňom deportácie zastavil.

Historik Kamenec označil vyhlásenie, že na základe tohto listu boli pozastavené deportácie, za úplný nezmysel a účelovú snahu o neoprávnenú glorifikáciu Vojtaššáka. „Veď prvá vlna deportácií zo Slovenska sa skončila 20. októbra 1942, teda pol roka pred údajným listom. Zákrok spišského biskupa však mohol ovplyvniť skutočnosť, že v roku 1943 sa nezačali deportácie. Na ich obnovení z omnoho vážnejších domácich i zahraničnopolitických dôvodov vtedy už nemala záujem ani slovenská vláda," napísal Kamenec.

Dva pohľady

Róbert Letz historik z Pedagogickej fakulty UK

Historik Róbert Letz tvrdí, že „Vojtaššák nezohral významnú úlohu pri deportáciách slovenských Židov". Odôvodňuje to tým, že keď Štátna rada rokovala o deportáciách, už o nich bolo rozhodnuté, deň pred tým sa aj začali. Vojtaššák by im podľa neho ako člen Štátnej rady nemohol zabrániť, ani keby chcel. „Štátna rada nemala také právomoci. Bol to skôr reprezentatívny orgán." Odmieta aj tvrdenie o pasivite Vojtaššáka, že sa Židov nesnažil zachrániť. Život a dielo Jána Vojtaššáka sú dané obdobím, v ktorom žil, hovorí Letz. „Bol výraznou postavou. Nebál sa otvoriť miestnu katolícku cirkev a seminár vplyvom univerzít západnej Európy. Podporoval kultúrne a teologické snaženia svojich kňazov."

Podľa Letza bol Vojtaššák askét a vieru bral naozaj vážne. „Po vzniku Československej republiky, keď sa stal prezidentom Masaryk a proti katolíckej cirkvi boli silné útoky, Vojtaššák sa postavil proti konfliktom. V slovenskom štáte videl záchranu pred rozdelením Slovenska medzi okolité krajiny. Podľa neho to bola možnosť sebarealizácie pôvodnej svojbytnosti Slovákov," hovorí.

„Mne imponuje tá jeho neoblomnosť a snaha ostať verný ideálom slovenského katolicizmu aj za cenu prenasledovania."

Ak by sa podľa Letza mohol Vojtaššák obrazne nad svojím životom zamyslieť, možno by sa na svoje činy z rokov 39. 45. pozeral kriticky.

Jan Pešek, Historický ústav SAV

„Za odpor proti komunizmu by si blahorečenie zaslúžil, ale prekáža mi jeho postoj k Židom," hovorí historik Jan Pešek. „Bol stúpencom deportácií Židov zo Slovenska, lebo ich považoval za 'cudzí prvok na tele slovenského národa'. Keď sa dozvedel o ich tragickom osude v nacistických vyhladzovacích táboroch, aktívne sa zasadzoval o zastavenie deportácií, ale už bolo neskoro."

Mnohí biskupi vyzývali ku kresťanskej pokore a snažili sa chrániť aspoň tých Židov, čo konvertovali. Vojtaššák bol proti tomu. „Jeho postoj k Židom sa mu dá vyčítať, ale na deportáciách sa nepodieľal. Súhlasil, aby Židov zbavili občianstva, súhlasil s tým, aby ich odsunuli. Nevedel o tom, že ich zabíjajú."

Vojtaššák bol vo svojom vzťahu k Židom podľa Peška ovplyvnený okolím. „Neštudoval v zahraničí, necestoval. Na Slovensku hlavne medzi chudobnými vrstvami bolo rozšírený názor, že Žid je nepriateľ a zrejme pôsobil aj naňho," myslí si Pešek.

Po nástupe komunistov k moci bol Vojtaššák voči nim najtvrdší zo všetkých biskupov. Komunisti najprv otáľali, čo s ním. „Nevyhovoval im, no báli sa ho otvorene potrestať, lebo z neho nechceli urobiť mučeníka. Až po dvoch rokoch, keď si upevnili moc, pripravili proces s biskupmi, medzi ktorými bol aj Vojtaššák. Chceli ho odstrániť z verejného života," povedal Pešek.

Proces blahorečenia ešte pokračuje

Cirkevný právnik JÁN DUDA je hlavným organizátorom príprav blahorečenia (beatifikácia) biskupa Jána Vojtaššáka. Proces blahorečenia sa začal pred desiatimi rokmi.

V akom stave je príprava blahorečenia?

„Procesy blahorečenia sú pomerne náročné. Je pravda, že keď mal prísť na Slovensko pápež Ján Pavol II., tak sa pracovalo hekticky, aby bol Vojtaššák blahorečený ešte v roku 2003. V súčasnosti pracujeme pokojne, bez hektiky. Kedy bude proces ukončený, neviem odhadnúť a či k blahorečeniu dôjde, to je na rozhodnutí svätého otca."

Ako dlho to môže trvať? Roky či mesiace?

„To vám v tejto chvíli nikto nepovie. Napríklad Hedviga Poľská bola blahorečená po 500 rokoch. Niekto je blahorečený po 50 rokoch."

Môžete vysvetliť, čo všetko znamená beatifikácia?

"Pri kanonizácii ide o vyhlásenie za svätého, pri beatifikácii za blahoslaveného. Rozdiel je v tom, že blahoslavení sa uctievajú len v rámci určitého miesta, nie v rámci celej cirkvi. Pri beatifikácii sa preveruje život, cnosti, ale predovšetkým, keďže mi ideme cestou mučeníctva, tak či zomrel mučeníckou smrťou, či bola jeho smrť spôsobená dlhoročným ťažkým pobytom vo väzení. Prvá inštancia, kde sa to posudzuje, je komisia v diecéze a druhá inštancia je v Ríme, kde paralelne prebieha podobná procedúra."

Pred dvomi rokmi boli exhumované pozostatky Jána Vojtaššáka. Objavili sa informácie, že mohol byť vo väzení po malých dávkach otrávený. Dokázalo sa to?

„Počas vyšetrovania sa k tomu nemôžem vyjadriť."

Objavili ste nejaké nové skutočnosti o jeho živote?

„Poznatky sa prehlbujú a z toho pohľadu sú mnohé pohľady nové. Je dôležité, že veriaci, hlavne zo spišskej diecézy sa za jeho blahorečenie modlia. Bola mu odhalená pamätná tabuľa v Ilave, Prešovský VÚC mu nedávno udelil cenu. Vidieť, že Slovensko na otca Vojtaššáka nezabúda. Pre slovenských veriacich je to osobnosť."

A čo výhrady zo strany židovskej obce?

„Niektorí nám písali. Mali negatívny postoj, ale neboli to dôkazy, boli to skôr publikácie, výstrižky z novín. Neboli to dôkazy v právnickom zmysle slova. Ak sa tvrdí, že niekomu napríklad uškodil, musí sa to dokázať."

Ako hodnotíte kritické názory na Jána Vojtaššáka hlavne na jeho pôsobenie vo vojnovom slovenskom štáte?

"Myslím si, že Vojtaššák nemal podiel na tom, čo museli Židia prežiť, že boli deportovaní. Podľa môjho názoru sa nenašiel žiadny vážny argument, ktorý by dokazoval, že Vojtaššák niesol nejakú vinu. Interpretácie dokumentov sú rozdielne. Mnohé citáty sú vytrhnuté z kontextu celého Vojššákovho života. Tieto citáty treba vidieť na pozadí toho jeho života aj doby, v ktorej žil. Na tom, že sa hlásil k Slovákom, nie je nič zlé."

Môžu takéto kritické názory, výhrady ovplyvniť či zabrániť blahorečeniu?

„To nie je otázka na mňa. To je na rozhodnutí Sv. Otca, či to zaváži, alebo nezaváži."

Životopis

Ján Vojtaššák sa narodil 14. novembra 1877 v Zákamennom na Orave. Po skončení teológie v seminári v Spišskej Kapitule sa stal kapitulným vikárom a rektorom seminára. Za biskupa bol vysvätený spolu s Karolom Kmeťkom a Mariánom Blahom v roku 1921 v Nitre. Boli to prví traja slovenskí biskupi, ktorých Vatikán vymenoval po požiadavke Československa stiahnuť zo Slovenska maďarských biskupov. Staral sa o zveľaďovanie a budovanie kostolov, charitu, vzdelávanie kňazov.

Jeho veľkým vzorom bol Andrej Hlinka. „Boli si podobní, istý čas bol jeho kaplánom. Mali podobné dosť tvrdé, neústupné povahy. Vojtaššák videl východisko v podpore HSĽS, ktorá jediná zastávala myšlienku slovenskej samobytnosti a ochrany katolicizmu," hovorí historik Róbert Letz.

V roku 1940 sa stal členom a podpredsedom Štátnej rady - reprezentatívneho orgánu slovenského štátu, do ktorého ho ako zástupcu katolíckej cirkvi nominovala HSĽS.

Hneď na konci vojny - 5. mája 1945 - ho ako vlastizradcu zatkli a niekoľko mesiacov strávil vo vyšetrovacej väzbe v Bratislave. Žiadosť československej vlády, aby bol pozbavený úradu diecézneho biskupa, Vatikán zamietol.

Pre komunistov, ktorí nastúpili k moci v roku 1948, bol Vojtaššák pre svoju neoblomnosť neprijateľný. Odmietal akékoľvek zásahy do fungovania cirkvi. Zo začiatku sa komunisti báli proti nemu zakročiť, aby z neho neurobili mučeníka. „Komunistické vedenie a bezpečnostné orgány ho považovali za radikála a obávali sa možných nepokojov v diecéze. Preto sa rozhodli konať obozretne a v noci 15. mája 1950 ho orgány ŠtB vylákali z rezidencie. Namiesto do Trenčína ho však odviezli do vyšetrovacej väzby v pražskej Ruzyni. Takto ho de facto uniesli," hovorí Letz.

Vojtaššák aj napriek veku, mal 73 rokov, dlho odolával psychickému a fyzickému týraniu vyšetrovateľov, a odmietal sa podpísať pod zinscenované priznanie. Preto museli proces odložiť. Po vynútenom priznaní bol v januári 1951 v zinscenovanom politickom procese odsúdený na 24 rokov ťažkého väzenia a ďalšie tresty (500 000 korún pokuty, konfiškáciu majetku, stratu občianskych práv) za úklady proti republike, velezradu, vojenskú zradu a vyzvedačstvo. Spolu s ním boli odsúdení biskupi Michal Buzalka a Pavol Gojdič, obaja na doživotie.

Vojtaššák prešiel tortúrou väzníc vo Valdiciach, Leopoldove, Ilave. V roku 1956 ho vzhľadom na jeho vek umiestnili do charitného domova v Děčíně, kde žil v úplnej izolácií. Keďže vyvíjal ilegálnu činnosť, bol v kontakte s kňazmi z vlastnej diecézy, písal listy do Vatikánu, v roku 1958 ho opäť uväznili, prepustili ho až v roku 1963. Doma u synovca v Oravskej Lesnej strávil len niekoľko dní a previezli ho do charitného domova v Senohraboch pri Prahe. Zomrel v nemocnici v Říčanoch 14. novembra 1965.

V roku 1990 bol rehabilitovaný.

Autor: Text: MIRKA KERNOVÁ