FOTO – MAREK VELČEK

„Kvalitná literatúra (hoci tento termín je neistý, veď kto nás poveril, aby sme povedali, čo je kvalitná literatúra) je rovnako drahá ako komerčná, ktorá sa väčšinou predáva dobre. Takže háčik nebude v tom, že by kvalitné knihy boli pridrahé, ako to neraz počúvame. Ak si čitateľ kúpi radšej bestseller, dôvod nebude v cene,“ myslí si PAVEL VILIKOVSKÝ. Spisovateľovi, patriacemu k najvýznamnejším slovenským prozaikom, v minulých dňoch vyšla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ novinka Posledný kôň Pompejí a súčasne v L.C.A. reedícia titulu Večne je zelený… „Ale nehovorím to s výčitkou, je to vec čitateľa, že si kupuje to, čo mu poskytuje pôžitok.“

Na Slovensku je to tak, že pôvodná próza, pre ktorú sme si dohodli názov kvalitná, vychádza, až na výnimky, v nákladoch tisíc či tisícpäťsto kusov.

„Neprekvapuje ma, že tento druh literatúry nemá široký čitateľský okruh, považujem to za viac-menej samozrejmé. Inak, tento pomer je vo vzťahu k počtu obyvateľstva podobný aj v mnohých vyspelých európskych krajinách. Skôr by ma prekvapilo, nehovorím, že nepríjemne, keby to bolo naopak.“

„Tolerujete“ teda vkus čitateľov. Myslíte pri písaní na nich?

„V princípe nie, nemám na mysli konkrétny typ čitateľa, ale pravdepodobne podvedome rátam s niekým podobným mne.“

A do akej miery je pre vás podstatná odborná kritika?

„Čítam ju so zaujatím, a vôbec pritom nemusí byť priaznivá. Vážim si ju, pretože kritik dokáže svoje dojmy najlepšie vyjadriť, vie narábať so slovami. A potom, vážim si kritiku tiež preto, lebo ma poteší každý názor, a s väčšinou čitateľov sa nestretnem.“

S odbornou kritikou súvisia aj literárne ceny, ktoré sa vám rozhodne nevyhýbajú. Aké máte na ne názor?

„V princípe ide o hodnotový výrok o konkrétnom diele, no ich význam rozhodne nepreceňujem. Často o ich udelení rozhoduje aj náhoda i mimoliterárne okolnosti. Na druhej strane ceny sú užitočné ako druh propagácie literatúry. Verejnosť by si možno inak ani neuvedomila, že tu existuje nejaká slovenská literatúra. Ba dokonca si pomyslí, že tá literatúra má aj význam, keď dostáva ceny.“

A čo finančná stránka cien?

„To je vždy príjemný aspekt, za tie peniaze si možno kúpiť čas na písanie. Je to taktný spôsob sponzorovania literatúry.“

V posledných rokoch čoraz viac zdôrazňujete akúsi svoju lenivosť, a pritom ste sa neraz vyjadrili o sebe, že ste grafoman. Ako to ide spolu?

„Som živým príkladom toho, že to ide. To grafomanstvo spočíva v temnom nutkaní o veciach písať, inou vecou je však produktivita, výkonnosť. Na rozdiel od mladosti teraz, keď robím jednu vec, napríklad prekladám, mi už nezvyšujú sily či sústredenie aj na niečo iné. A tak sa stane, že aj dva-tri roky nepíšem, čo však nepovažujem za žiadnu katastrofu.“

U nás sa spisovateľ len literatúrou neuživí, a tak píše scenáre, pracuje vo vydavateľstve či v reklame, alebo, čo je váš prípad, prekladá. Nestáva sa tak vlastne samotné písanie koníčkom?

„Ja sa vyslovene považujem za koníčkara, určite nie za profesionálneho spisovateľa, skôr za rapsodickejšieho.“

Ktorá fáza prípravy na knihu je pre vás najpríjemnejšia?

„Úvodné pohrávanie sa s nápadom, témou, ktorá poletuje vo vzduchu len v hmlistom oblaku. Vtedy skrýva v sebe ešte všetky možnosti, no keď sa zhmotní na papieri, je to už len troska pôvodných zámerov.“

Naozaj tak spätne vnímate svoje knižky?

„Myslím, že to nie je len moja špecialita. Navyše, autor je najhorším posudzovateľom svojho diela. Straší ho jednak ten pôvodný zámer, z ktorého sa do knihy mnoho nedostalo, a potom funguje aj opačný pocit – namýšľa si, že v diele je aj to, čo tam v skutočnosti nie je. Autor môže donekonečna vysvetľovať, čo chcel dosiahnuť, ale to vôbec nič nevypovedá o samotnom konečnom texte. V zásade by sa autor nemal pliesť do čitateľskej interpretácie.“

V knihe Posledný kôň Pompejí každú kapitolku začínate nejakým Senecovým citátom. Je medzi nimi aj tento: Keby to bolo možné, myslím, že by som radšej chcel svoje city ukázať, ako ich vyjadriť slovami. Aj keď literatúra nie je len o citoch, pre čitateľov je dobré, že vy sa vyjadrujete predsa len slovami.

„No. So Senecovým povzdychom sa plne stotožňujem, slová sú nedostatočné. Je to vždy vopred prehratý zápas, keď sa nimi pokúšame vyjadriť zložité veci, ktoré sa nám vzpierajú. A tu sa opäť vraciame k tomu grafomanovi – on má zlozvyk, že sa vyjadruje slovami, aj keď si prípadne uvedomuje, že to nestojí za veľa.“

ALEXANDER BALOGH