Pred desiatimi rokmi sformuloval slovenskú výzvu jeden spisovateľ, keď povedal, že musíme mať štátnu samostatnosť, aj keby sme mali trávu žrať. Inteligentnejší nacionalisti vtedy hovorili, že Slovensko si to musí vyskúšať, aj keby malo padnúť na hubu, lebo národ má právo dozvedieť sa o sebe aj nepríjemnú pravdu.
Po desiatich rokoch sa dá povedať, že trávu nežerieme a na hubu sme nepadli, zato sa váľame v bahne. Mám na mysli dnešný stav demokracie, keď peniaze majú väčšiu moc ako idey, a preto korupcia často víťazí nad zákonom a lož nad pravdou. Prednosťou tejto bahennej demokracie je však to, že Európa ju dôverne pozná a prijíma.
Po desiatich rokoch sa logicky rodí ďalšia slovenská výzva, volajúca tentoraz po morálnej samostatnosti. Základná myšlienka už je na svete: Odmietnime konečne menšie zlo, ono demokratické bahno, ktoré aj tak len neúspešne zakrýva močiar morálky mečiarovskej.
Takáto úvaha počíta s národnou katarziou, po ktorej sa zrodí samostatná slovenská morálka. Až ona, autentická, sa potom má prihlásiť k Európe. Samozrejmým predpokladom takej katarzie je ďalšia Mečiarova vláda, lebo len väčšie zlo prebudí k životu väčšiu túžbu po dobre.
Základné východiská tejto úvahy, rovnako ako jej závery, sa opierajú o predpoklad, že národ sa spoznáva krízami a skrze ne sa môže vyvíjať k lepšiemu. Toto videnie je mi blízke, ale práve preto ho považujem za nebezpečné.
Myslím si totiž, že veľká väčšina rozumných ľudí nechce byť disidentmi. Preto dá, dúfam, prednosť demokratickému bahnu pred idealistickým konceptom, ktorý by spálil integračné šance len preto, aby z ich popola mohol národ vzlietnuť ako morálny Fénix
Autor: Martin M. Šimečka
