Oteplí sa a znovu sa ochladí. Potom zase teplo. Vírusom sa darí, nečudo, že každý druhý smrká, kašle. Mávajú však v čase predjarných pľuští plnšie v čakárňach aj veterinári? Ohrozí pánova chrípka aj štvornohého miláčika? A čo ostatné civilizačné choroby?

„Dlho som tomu neveril, ale už som náchylný,“ zamyslel sa nad otázkou bratislavský veterinár MVDr. Vladimír Pagáč. „Minulú zimu som mal silnú angínu. Bol som chorý po rokoch, a stálo to za to. Moja buldočka okamžite využila, že pán je stále v posteli a po celý čas, čo som sa potil, ležala so mnou. Ja som vyzdravel a psík ochorel. Mal to isté – kašeľ, uslzené, spuchnuté oči, soplil, neschopný pohybu. Dobral som antibiotiká, on začal.“

Akoby na potvrdenie jeho slov zaklopali na dvere ordinácie ľudia s chorým zajačikom. Mal teplotu, kašlal a na lesklej doske vyšetrovacieho stola zanechával kalúžky mútneho moču. Prechladol, zapálili sa mu močové cesty. Kým dostal antibiotiká, majiteľka si povzdychla: „My sme čímsi podobným prešli v týchto dňoch celá rodina.“

Pacient ako pacient

MVDr. Vladimír Pagáč je veterinárom sedemnásť rokov. A môže jednoznačne povedať, že nielen ľudia, ale aj zvieratá majú stále viac problémov. Civilizačné ochorenia sa objavujú aj u nich. Mozgové príhody, infarkty, epileptické záchvaty…

„Súvisí to aj so životným prostredím. Mestské zvieratá žijú vlastne do výšky jedného metra, teda v najväčšej špine. Práve tu je najznečistenejšie prostredie, držia sa výfukové plyny. Vo väčších mestách, kde je relatívne vysoká hustota zvierat na meter štvorcový, je aj veľa infekcií. V parku sa vystrieda množstvo psov, navzájom si ich odovzdajú. Vyskytuje sa aj čosi ako chrípkové epidémie – takzvaný kotercový kašeľ – charakteristický suchým dávivým kašlaním psov. Príde prvý, druhý a už vieme, že dva až tri týždne budeme mať s touto diagnózou plno.“

Podobne ako ľudí, aj zvieratá trápi aj ďalší civilizačný neduh – obezita. Pritom dnes existujú krmivá pre každú vekovú kategóriu, gravidné i dojčiace matky.

„Lenže my máme stále najväčší problém – keď on sa na nás tak smutne pozerá. Klientom vysvetľujem, v prvom rade to musíte vydržať vy! Nie je to ale jednoduché, keď moja sučka potrebovala držať diétu, tiež som musel najviac strážiť svojho otca. Stále mu čosi dobrého „náhodou“ padalo z rúk.“

Vraždiace paprčky

V ordinácii visí nástenka. Okrem telefónnych čísel sú na nej aj igelitové vrecúška. V jednom je kameň veľký ako marhuľa, v ďalšom rybárske háčiky, v inom kus koreňa z ruže, dve ihly. Všetko vybral doktor z útrob pacientov. Háčik zo žalúdka, kameň z tenkého čreva, ružu z konečníka.

„Najviac mi dali zabrať ihly. Prvú zhltol pes, a mal teda šťastie. Keby išla kúsok doľava alebo doprava, buď by vykrvácal, alebo ochrnul. Na druhú si zase ľahla mačka. Hľadať ihlu v svale je rovnaké ako v kope sena. Mal som síce röntgenovú snímku, ale hoci idete presne podľa nej a určite viete, že tu niekde ihla je, je strašná robota nájsť ju. Prvý raz som hľadal tri a pol hodiny. Nakoniec som hmatal po svale prstom a nechal sa pichnúť. Keď som ju konečne našiel, vôbec nešla von. Vytvorilo sa okolo nej pevné väzivové puzdro, takže som potiahol a zlomil ju. Zvyšok som hľadal ďalšiu pol hodinu.“

V igelite je aj čosi priehľadné ako plexisklové črepinky. Zvyšky kuracích paprčiek, ktoré takmer zabili trojmesačného pittbula.

„Bolo to v nočnej službe. Pán mi položil psíčka na zem, ten urobil snáď krok a spadol. Brucho ako bubon, vôbec sa nevládal pohnúť. Išlo o minúty. Bleskovo som ho otvoril a vytiahol toto. Bol som rád, že tam bol majiteľ, lebo nechcel uveriť, že problém môže byť v kuracích kostičkách. Vravel, že nimi kŕmi psov bežne, navyše pittbul, ten predsa vydrží. Teraz videl, že je jedno, či pittbul alebo pudlík, kostičky z kuracích nôh a zobáky z kuracích hláv sú nebezpečné pre každého psa. Výsledok je rovnaký, akoby zožral za hrsť črepov.“

Zvieracia onkológia

Vo veterinárnych ambulanciách sa robia stále zložitejšie zákroky. Keď od MVDr. Pagáča žiadali pred rokmi prvú hysterektómiu, teda vyoperovanie maternice malému škrečkovi, bol zaskočený. Dnes sú už podobné zákroky bežné. Rovnako ako ultrazvuk u psích mamičiek.

Aj teraz postávala pri veterinárovi napätá majiteľka, ponad plece mu nakúkala na obrazovku a snažila sa vylúštiť, koľko z objavujúcich sa a vzápätí miznúcich bubliniek (sučka sa vždy v rozhodujúcej chvíli pohla) bude psích maznáčikov.

Pokročilá diagnostika však odhaľuje aj smutnejšie nálezy. Aj u zvierat pribúda nádorových ochorení. Neprejde týždeň, aby veterinár nediagnostikoval zhubný novotvar.

„Za posledný rok sme tu mali aj špeciality, napríklad 8,5-kilový nádor, ktorý sme vytiahli z boxera, pred dvoma týždňami som z nemeckej ovčiačky vybral vyše trojkilový karcinóm a rotvajlerovi lymfosarkóm z nohy.“

Akú šancu majú zvieratá postihnuté onkologickou chorobou? Veterinári im pomáhajú chirurgicky. Existujú síce protokoly na chemoterapiu, ale na Slovensku to rozhodne nie je štandardný postup.

„Ani neviem, že by to niekto robil. Nejde o to, že liečba je veľmi drahá, sú ľudia, čo by zaplatili. Je to však nepríjemná, bolestivá procedúra spojená s množstvom vedľajších účinkov. Je založená na dlhodobom podávaní cytostatík priamo do žily, zviera musí mať teda permanentne zavedenú kanylu a cez ňu sa minimálne raz denne podávajú lieky. Som za to pomôcť zvieraťu, pokiaľ sa len dá, ale tu mi to pripadá ako zbytočné trápenie.“

Laikovi by sa mohlo zdať, že veterinárna medicína má oproti ľudskej dva náskoky. Mačky možno očkovať proti leukémii a v poslednom čase sa v susedných Čechách veľa hovorí o liečbe nádorov devitalizáciou. V humánnej onkológii je to iba na báze experimentu, veterinári však vraj majú u psov dobré výsledky.

„Musím vás sklamať. Mačacia leukémia nemá s ľudským ochorením mnoho spoločného, takže, bohužiaľ, ľudia takéto vyhliadky aspoň zatiaľ nemajú. A čo sa týka devitalizácie, nemám s ňou skúsenosť. Pozorne som síce sledoval všetky debaty, ale osobne, keď vidím nádor, skôr sa ho snažím kompletne odstrániť, a nie nechať v tele a iba podväzovať vyživovacie cievy. Zatiaľ to odo mňa nechcel ani nikto z majiteľov.“

O smrti a psychike

Na ordináciu zaklope smutný muž. Na remienku vedie bieleho kučeravého psíka. Lekár zrejme vie, o čo ide, lebo vyjde do prázdnej čakárne a chvíľku sa ticho rozprávajú. Potom sa veterinár vráti a zo skrinky s liekmi vytiahne ampulku s čírou tekutinou.

„Čo budeme robiť?“ pýta sa sestrička.

„To, čo robím veľmi nerád,“ odpovie a natiahne striekačku. A mne to pomaly dochádza. Že k medicíne patrí aj smrť a k práci veterinára povinnosť ukončiť trápenie. Nečakala som, že to pôjde tak hladko. Psíček dostane dávku a zaspí. Potom druhú, ktorá skončí márny boj so zhubnou chorobou. Rýchlo a nedramaticky. Ani nemám čas pripustiť si, čo som práve videla. Doktor Pagáč je napokon smutnejší ako ja.

Spomeniem si, ako raz na Vianoce mame uhynul pes. Stalo sa to doma, dodýchal pánom v náručí. Boli strašne smutní a aby som ich potešila, priniesla som im do bytu svojho kocúra. Dobre to tam poznal, teraz však vyvádzal ako besný. Mňaukal, škrabal na dvere, chcel preč. Asi cítil smrť.

„Je to možné,“ pripustí veterinár. „Aj do ambulancie sa zvieratá boja. Že sa im nechce po bolestivom zákroku, to by som chápal. Ale ony sa často vzpierajú vstúpiť už pri prvej návšteve. Mojim psom som napríklad v ordinácii nikdy nerobil nič nepríjemné, maximálne ich odvážil. A predsa, dobrovoľne prídu po dvere do čakárne, ďalej ani za svet. Asi sú tu naozaj negatívne vibrácie, čo si pacienti nechávajú v ovzduší. Aby si tí druhí dávali pozor.“

Mimochodom, čo si MVDr. Pagáč myslí o zvieracích psychoanalytikoch?

„Na Západe fungujú veterinárni psychológovia a psychiatri už vyše dvadsať rokov, ale u nás sa to zatiaľ neuchytilo. Keď som študoval, jedna kolegyňa síce snívala, že bude robiť veterinárnu psychológiu, ale dnes robí šéfku farmaceutickej firmy. Stala sa realistkou. V živote som nevidel zoopsychiatra v akcii, ani si to neviem predstaviť. Ale každopádne, zvieratá môžu mať zničenú psychiku, najmä po zlom zaobchádzaní. Dá sa im pomôcť, ale nenazval by som to psychoanalýzou.“

Veterinár v ohrození

Pohryzenia veterinár ani neráta. Väčšinou pohryzie malý psíček. Hoci aj veľké psy to občas skúšajú.

„Napríklad rotvajler Artuk, ten ide vždy cielene po mne. No jednak ho majiteľ dokáže zvládnuť, a ja sa tiež snažím ukázať, tu som doma ja! Ale som v strehu. Najmä, keď jeden rotvajler ma už rafol. Po vyšetrení som pri písacom stole zapisoval do očkovacieho preukazu, keď odbehol od majiteľa, chňapol ma do nohy a vrátil sa späť. Vyslovene sa pomstil. Ale inak, aj agresívne psy ma väčšinou nechajú robiť moju prácu. Z celej klientely mám iba dvoch, s ktorými sa nevieme dohodnúť. Keď priateľský vzťah neprichádza do úvahy, je rozumnejšie zviera nestresovať, utlmiť ho a manipulovať s ním v polospánku. Ďalšia injekcia ho potom prebudí, odchádza po vlastných, a to medzitým si nepamätá.“

Niektoré psy sú agresívne kvôli negatívnym zážitkom. Život ich naučil dopredu odradiť protivníka. Často im však stačí, keď iba naženú strach. Doktor Pagáč mal aj takého pacienta.

„Na Zlatých pieskoch pohrýzol pes dovolenkárku. Majitelia potrebovali potvrdenie, že zviera nemá besnotu. Prišli do ordinácie s 80-kilovou ozrutou, pričom sami mali tak 45 kíl. Psa nevládali udržať, obaja na ňom temer ležali, revali, no on sa po mne sápal. Nemal som kam uniknúť, tak som sa zapichol medzi umývadlo a skrinku s liekmi. So zatvorenými očami som čakal na bolesť. Nič sa však nedialo, tak som oči otvoril. Pes sedel asi dvadsať centimetrov odo mňa, evidentne spokojný. Stačilo mu, že ma videl v koncoch.“

Ťaženie proti jednotlivým plemenám považuje doktor Pagáč za hlúpe.

„Nie v psoch, ale v nezodpovedných majiteľoch je problém. Aj z pudla sa dá spraviť agresívny pes, ktorý pohryzie každého. Poznám maličkého yorkshira, ktorý hryzie dokonca na povel a dosť nepríjemne. A je veľa pittbulov aj rotvajlerov, čo chodia medzi ľuďmi bez košíka a hrajú sa s inými psami. Sú jednoducho vychovaní.“

Hadí zbeh a mačací raj

Najexotickejšou pacientkou Vladimíra Pagáča bola desaťcentimetrová amazonská opička, ktorá vypadla z piateho poschodia.

„Dohromady jej nič nebolo. Skôr mala šok, že niekto cudzí s ňou chce manipulovať. Nakoniec sa pre istotu schovala paničke do účesu. Ľudia chodia aj s jaštermi, hadmi, ktoré trápia parazity, kožné problémy, kvôli chybnému kŕmeniu majú problémy s kostrou, časté sú popáleniny od žiaroviek na vyhrievanie terárií.“

Jeden majiteľ však veterinára prekvapil.

„Chodieval som ošetrovať psa do bytu, kde majiteľ choval aj jedovaté hady. Raz mu dva ušli. Vtedy som sa rýchlo pratal. Aj jeho manželka, vzala psov a pán zostal v byte sám a snažil sa ich nájsť. Podarilo sa to o dva týždne. Boli v spálni pod posteľou, kde celý čas spával.“

V ordinácii doktora Pagáča sú aj zvieratá s domovským právom. Mali tu škrečka, ktorého majitelia priniesli, že je slepý a starý, a nechcú ho vidieť umrieť. Samica sa už ani nehýbala, len žrala, spala a vylučovala.

„A keď sme ju chceli chytiť, bola na nás zlá. A takto spokojne si tu požila ešte tri roky.“

K „inventáru“ patrí aj dvorový kocúr Miňo, ktorý sem chodí na stravu. Na jar sa neukáže aj celé týždne, zato v zime je tu skoro stále. Raz sa mu podarilo nepozorovane sa votrieť do teraristiky a stráviť tam celú noc. Usadil sa vedľa akvária plného myší a vyťahoval ich ako z uhorkovej fľaše. Do rána zvládol všetky. Keď doktor Pagáč odomkol, našiel spokojného kocúra s bruchom ako bubon. Nečudo, že Miňo sa do náručia veterinára vracia rád.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ