FOTO – ČTK

„Áno, čakám váš telefonát. Moja asistentka Helena Lundbergová ma o ňom informovala,“ ozval sa v slúchadle pokojný hlas slávnej herečky a režisérky.

Zo Slovenska? Erlando Josephson mi o ňom rozprával, keď tam bol na festivale Art film. Vraj je to pekná krajina s príjemnými ľuďmi.“

Liv Ullmannová odletela v polovici februára do mestečka Key Largo na južnom cípe Floridy. „Je to miesto, kde si skracujem európsku zimu a mám tu väčší pokoj na prácu,“ hovorí Liv Ullmannová, „ale nech sa páči, pýtajte sa.“

Asistentka Helena Lundbergová nám pôvodne poskytla na rozhovor tradičných desať minút. Liv Ullmannová ho predĺžila na dvojnásobok.

Siedmeho marca bude mať na Slovensku premiéru váš film Nevera. Hovoríte, že je to thriller bez vrážd – zavraždené však boli duše. Je to váš pocit zo súčasného sveta?

Súčasný svet nás presviedča, že žiť v nevere je ‘in‘. S týmto štýlom života sa stotožňuje čoraz viac ľudí. Morálne direktívy miznú. Tradičné hodnoty sa ocitajú pod tlakom spoločnosti hľadajúcej pre človeka nové výzvy. Nové fetiše sú príliš lákavé na to, aby im človek nepodľahol. Nechcem moralizovať. Chcem iba povedať, že by sme si mali vziať poučenie z utrpenia postáv môjho filmu.

Scenár od Ingmara Bergmana akoby sa opieral o časy súžitia s vami. Cítiť z neho výčitky svedomia?

Neviem, do akej miery je v tom svedomie. Ingmar na ňom pracoval niekoľko rokov a je tam veľa reálnych udalostí z jeho života. Dokonca jedna z postáv je filmový režisér menom Bergman. Dej sa začína stretnutím herečky so starším režisérom pri písaní rukopisu. Obaja sa rozhodnú vymyslieť si príbeh. Scény z režisérovej pracovne sa prepletajú s príbehom milostného trojuholníka medzi režisérom, herečkou a jej manželom. Obeťou hry dospelých sa však stáva ich deväťročná dcéra Isabelle. A práve jej duša bola zavraždená.

S Bergmanom ste sa rozviedli, keď mala vaša dcéra Linn tri roky. Aké stopy to zanechalo na nej?

Už dostatočne vnímala citové poryvy ľudí, ktorí pre ňu vtedy znamenali svet. Jej detstvo bolo násilne prerušené. Bolo to zraňujúce pre nás obidve. Čas je však milosrdný a čiastočne zahojil psychické rany. Dúfam, že aj na Linn.

Vy ste však ani potom s Begmanom ako režisérom neprerušili pracovné kontakty. Nedá sa od neho odísť?

V pracovnom priestore si rozumieme. Nepotrebujem veľa rozprávať o veciach, ktoré rovnako cítime. Navyše, po rozvode som sa s ním stretávala už s uvoľňujúcim pocitom slobody.

Aké to je – pracovať s Bergmanom?

Pracovať s Ingmarom znamená vybrať sa na objavnú cestu do seba samého. Zrazu som mala dovolené robiť všetko, o čom som v mladosti snívala. Strhnúť masku a ukázať, čo je za ňou. Vtedy sa priblíži kamera Svena Nykvista, ktorá neukazuje iba tvár, ale aj to, aký život táto tvár videla. Myšlienky za čelom, o ktorých samotná tvár nevie, ale diváci ich vidia a čítajú. Povedala som to už viackrát: filmovať s Ingmarom je zážitok. Skrýva sa v ňom genialita – identifikácia, spoznávanie, jeho úžasné oko a ucho.

Zasahoval vám Bergman do vašej réžie?

Ani v najmenšom. Veľmi dobre ovláda rozdelenie úloh. Režisér musí byť v konečnom dôsledku so svojou prácou sám. Ingmar napísal text a mojou úlohou bolo dať mu obrazový príbeh. Pravda, keď som chcela meniť jeho monológy, vždy som to s ním konzultovala.

Podporoval vás v rozhodnutí stať sa režisérkou?

Absolútne. Keď som zostrihala svoj prvý film Sofie, poslala som mu ho, aby som poznala jeho názor. Pri režisérskej práci som čerpala podnety práve z čias našej spolupráce. Najväčšou školou réžie však bola moja herecká prax. Vedela som totiž, čo sa odohráva v hereckom vnútri. Po prvých režijných krokoch som začala hereckú prácu ešte viac rešpektovať. Je to možno paradoxné, ale keď som bola herečkou, niekedy som sa cítila trochu zahanbená, že ňou som.

Prečo?

Sama neviem. Možno preto, že som sa stretávala s ľuďmi, ktorí sa ma pýtali na rôzne podrobnosti z môjho hereckého života. Aké je to byť herečkou? S ktorým režisérom sa mi najlepšie spolupracovalo? Ako som sa naučila hereckú techniku? Vždy som sa o tom rada porozprávala, no cítila som v sebe neistotu, či som to práve ja, ktorá môže o tom rozprávať.

Do filmu ste obsadili Erlanda Josephsona, ktorý hral vo všetkých Bergmanových filmoch, kde ste hrali aj vy. Bol to jeden z dôvodov, prečo ste si ho vybrali?

Je to veľmi príjemný priateľ a úžasný herec. Keď som chcela obsadiť rolu režiséra, ktorým je vlastne Bergman, nemohla som si vybrať nikoho iného ako jeho najobľúbenejšieho herca. Herca, ktorý Ingmara veľmi dobre poznal. Vedel o jeho vnútri, jeho túžbach i pokleskoch.

Vo vašej autobiografickej knihe Premena píšete: „Chcem písať o láske, chcem písať o samote, o tom, aké je to byť človekom, byť ženou…?“ Aké je to – byť ženou?

Podobne ako pri mužoch – záleží od konkrétnej bytosti. Na svete je mnoho žien, ktoré nemôžu bývať vo svojich domovoch, ba ani vo svojich krajinách. Sú vyhnankyňami z vlastného sveta. Žijú v nepredstaviteľnej chudobe. Byť ženou znamená pre mňa využívať privilégiá, ktoré mi daná spoločnosť poskytuje. Zároveň mi to dovoľuje pozrieť sa na svet, kde tieto privilégiá nie sú. Vnímať ich problémy a pozerať sa na ne zainteresovaným pohľadom.

Už dvadsaťpäť rokov pôsobíte ako veľvyslankyňa Svetového výboru pre utečencov. Dostojevskij raz napísal, že ľudstvo spasí krása. Čo ho spasí podľa vás?

Páči sa mi táto Dostojevského veta. Možnože by som k tomu pridala, že svet bude zachránený každým, kto bude mať túžbu byť šťastným a túto túžbu odovzdá ďalej. Každý si môže vybrať svoju cestu, len by si mal pritom uvedomiť, že nie je sám a že svet okolo neho sa pozerá možno práve na neho.

Ako vyzerá vaše šťastie?

Raz som sa na to isté opýtala Ingmara, ktorý mi odpovedal: „Mojím šťastím je azda to, keď celý deň ťažko, v pote tváre pracujem. Keď pracujem celým telom, keď som vyčerpaný a všetko ma bolí, no prácu dokončím. Prídem dnu a sadnem si. Odpočívam s vedomím, že som dosiahol, čo som si zaumienil. Vtedy sa uvoľním.“

Čo ste mu na to povedali?

Pochopila som to až na druhý deň. Ležali sme vedľa seba naplnení nežnosťou. Bola som s ním a tým bolo povedané všetko. Zobudila som sa a vonku bolo svetlo. Bol preč a ja som išla bosá do obývačky. Ešte vždy rozohriata a šťastná z neho. Videla som, že zakúril v krbe. V kuchyni som našla horúcu kávu, ktorú prichystal pre mňa. To bolo moje šťastie.

V polovici sedemdesiatych rokoch ste vraj zorganizovali stretnutie Ingmara Bergmana a Woodyho Allena. Ako sa vám to podarilo?

Ingmar sa prišiel pozrieť na predstavenie Nory, ktorú som hrala na Broadwayi. Keď sa Woody Allen dozvedel, že príde Bergman, chcel sa s ním stretnúť. Bol jeho veľkým obdivovateľom. Ingmar však prišiel do New Yorku iba na dva dni. Večer bol na predstavení a na druhý deň sa mal stretnúť s Allenom na obede. Pamätám sa, ako bol Woody už počas cesty na stretnutie nervózny. Keď sa napokon stretli, celý ich dialóg bol: „Hello! Hello!“ Bolo to tak, ako hovorím. Konverzácia zostala na mne a Ingmarovej manželke Ingrid, ktorá bola inokedy tichá ako ryba! Vtedy som ju však nepoznávala.

Vy dve ste sa vraj nemali príliš rady. Napriek tomu ste sa spolu bavili?

Čo som mala robiť? Musela som niečo urobiť. Veď tí dvaja sa na seba len pozerali. Bolo to komické. Na dôvažok, ja som sa rozprávala s Ingrid o varení. Božemôj! Keby tí dvaja boli naozaj dobrí režiséri, vyťažili by z tejto situácie oveľa viac.

Minulý rok ste boli predsedníčkou poroty na festivale v Cannes. Aký ste mali pocit zo súčasnej kinematografie? V akej kondícii je Európa vo svojej ofenzíve proti Hollywoodu?

Synova izba Nanni Morettiho, Pianistka Michaela Haneckeho, Intimita Patrica Chéreaua, ale aj Jeunetova Amélia z Montmartru a ďalšie filmy ukázali, že je na dobrej ceste. Európa priniesla nové, kvalitne spracované témy, ktoré následne inšpirovali Hollywood. Po jedenástom septembri je vplyv Európy na filmovom poli ešte zreteľnejší. Do popredia vystúpil ľudský príbeh.

Narodili ste sa nórskym rodičom v Tokiu, neskôr ste žili v Kanade a Spojených štátoch, vyštudovali ste dramatickú školu v Londýne. Zdá sa, že detstvo a mladosť ste mali rozlietanú po rôznych kontinentoch. Ako vyzerajú vaše spomienky?

Otec bol strojným inžinierom, ktorého často vysielali na dlhé zahraničné cesty. Do Nórska som sa vrátila, až keď som mala šesť rokov. Bolo po vojne a ja som svoje krásne detstvo prežila u svojej babičky v Trondheime, neďaleko severného polárneho kruhu. Bolo to krásne a so všetkým, čo k tomu patrí: s babičkinými rozprávkami, s neuveriteľnými možnosťami slobody, ktoré detstvo a dospievanie prináša. Prvé lásky, rozčarovania, sny aj sklamania.

Stali sa spomienky impulzom pre vašu hereckú a režisérsku kariéru?

Ak má filmový tvorca, ale aj hocijaký iný umelec, možnosť čerpať zo zážitkov svojho detstva, je to vždy jeho plus. Vidím obrazy Marca Chagalla a jeho rozmaľované spomienky. Zasnežené drevenice a lietajúce kohúty. Poetika, ktorá je mi blízka. Je to príjemný závan nostalgie.

ĽUDO PETRÁNSKY

LIV ULLMANNOVÁ (1939) – Narodila sa nórskym rodičom v Tokiu. Vyštudovala dramatickú školu v Londýne. Debutovala na javisku nórskeho Rogaland Theatre v nórskom Stavangeri a roku 1957 nasledoval jej debut v komediálnom filme Fjols til fjells (réžia Edith Carlmar). Onedlho sa stala jednou z najbľúbenejších herečiek Ingmara Bergmana. Hrala v jeho filmoch Persona (1966), Šepoty a výkriky (1972), Scény z manželského života (1973) a Jesenná sonáta (1977). Počas ich päťročného manželstva sa im roku 1967 narodila dcéra Linn. Liv Ullmannová dostala niekoľko prestížnych ocenení, viackrát bola nominovaná na Oscara. Za úlohu Kristíny vo filme Jana Troella Emigranti (1971) získala Zlatý glóbus. V roku 1992 mala svoj režijný debut filmom Sofie, ktorý získal prvú cenu na filmovom festivale v Montreali. Po ňom nasledovalo niekoľko ďalších úspešných filmov ako napríklad Kristin Lavransdotter. Účinkovala na divadelných scénach celého sveta. Napísala dve knihy – Premena (1976) a Voľba (1984), ktoré boli preložené do 24 jazykov sveta. V súčasnosti sa venuje najmä filmovej réžii a písaniu scenárov.