Tak ako inokedy, aj minulý piatok vstal Jonas Savimbi, 67-ročný vodca Národného zväzu za úplné oslobodenie Angoly, UNITA, skoro ráno, pol hodiny cvičil a potom sa osprchoval v studenej vode. O siedmej vstúpil do rozhľahlej pracovne nízkeho domu v hustom buši neďaleko malej dediny na juhu Angoly. Ako neskôr povedal jeden z jeho pobočníkov, Jorge Bakito, všetko vyzeralo tak ako po iné dni.

Profesionálny partizán, ktorý patril tridsaťpäť rokov medzi najznámejšie postavy Afriky, vstúpil do pracovne s dlhým stolom, oblečený v typickej olivovozelenej kombinéze, s revolvermi po oboch bokoch. Čiernu baretku, ktorú začal nosiť kedysi dávno podľa vzoru Che Guevaru, mal za opaskom. Jeho generáli sa postavili do pozoru a pozdravili ho. Usmial sa a údajne povedal:

„Dnes im ukážeme!“

Potom sa sklonil nad mapu a jeden z generálov mu opísal pohyb vládnych vojsk angolského prezidenta Josého Eduarda dos Santosa.

„Ten babrák ma chce dostať,“ povedal vraj Savimbi.

O tretej hodine popoludní sa skupina vládnych vojakov dostala nepozorovane k dedinke a keď vystúpil Savimbi z džípu na okraji cesty, zasvišťali okolo neho strely. Jeho konvoj síce streľbu opätoval, ale jedna z guliek ho zasiahla smrteľne do krku. Na jeho tele napočítali celkom 15 strelných rán. Spolu s ním zahynuli aj traja generáli.

Už niekoľko týždňov pred osudným piatkom dostával Savimbi do svojho stanu zlé správy. Vládne vojská neustále postupovali. Savimbi a jeho generáli však boli pokojní. Za dlhé roky vojny sa už ocitli aj v horších situáciách a Savimbi vždy pôsobil neohrozene a nebojácne.

Bývalá Savimbiho pravá ruka Jorge Valentim, ktorý neskôr prebehol k vládnym vojskám MPLA, však pre angolskú tlačovú agentúru ANN povedal, že Savimbi trpel komplexom menejcennosti a veľmi sa bál smrti. Viackrát vraj vyslovil želanie, že ak už má umrieť, nech sa tak stane v boji.

To sa mu minulý týždeň splnilo.

V Afrike sa najmä od rozpadu britského a francúzskeho impéria objavili viaceré výrazné postavy, napríklad Patrice Lumumba v Kongu, Gamál Abdul Násir v Egypte, Robert Mugabe v Zimbabwe, Nelson Mandela v Južnej Afrike, Agostinho Neto v Angole.

Jonas Savimbi, vodca Národného zväzu pre úplne oslobodenie Angoly, UNITA, patril medzi nich. Nie je však isté, či tento revolucionár túžil po získaní oficiálnej moci. Keď bol mladší, tvrdil, že jeho vzorom je Che Guevara. Kubánsky revolucionár, ktorý ako druhý muž revolučnej Kuby odmietol po Fidelovom víťazstve prijať vo vláde funkcie, odišiel aj z postu riaditeľa Národnej banky a šiel bojovať do Bolívie.

Aj Jonas Savimbi mal možnosť získať oficiálnu moc, ale vždy uprednostnil partizánsky život v buši, na území rodného kmeňa Ovimbundu a boj s ústrednou vládou v hlavnom meste Luande.

Savimbiho otec bol prednostom železničnej stanice a vo voľnom čase pôsobil ako protestantský kazateľ. Malý Jonas bol vraj neustále po jeho boku. Zaujímal sa o vlaky, koľajnice, stanicu, no rád napodobňoval aj otca rečniaceho v kostole či na zhromaždeniach pod holým nebom.

Skúsenosti z detstva dokázal neskôr dokonale využiť. Keď marxisti z MPLA (Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly) ovládli Luandu a podstatnú časť centrálnej Angoly, Jonas vedel, ako sa treba priblížiť k železničnej trati a vyhodiť ju do vzduchu. A keď bolo treba rečniť, dokázal strhnúť davy vidieckeho obyvateľstva.

Hovorí sa o ňom ako o vrahovi a tyranovi, ktorý nebol celkom normálny. Napriek tomu, kedysi to bol talentovaný chlapec a mladý muž, ktorý sa za koloniálnej vlády Portugalcov dostal na štúdiá do kvalitných škôl. V portugalskom Lisabone začal študovať medicínu. Čoskoro sa však dostal do skupiny študentov, ktorí si vytýčili za cieľ oslobodenie Angoly od portugalských kolonialistov, a stal sa ich hovorcom. Hoci mu štúdium medicíny nerobilo problémy, rozhodol sa pre politiku. Odišiel do Švajčiarska a v Lausanne začal študovať politické vedy. Tvrdil, že v roku 1965 obhájil doktorát z politológie, švajčiarska univerzita mu ho však nikdy neudelila.

Chválil sa aj plynulým ovládaním siedmich jazykov.

Po skončení štúdia sa vrátil do Angoly a všetko, čo sa na univerzite naučil, chcel vyskúšať v praxi. Založil hnutie UNITA, zostavil jeho program a začal pracovať na odstránení portugalskej nadvlády.

Nebol však jediný, kto mal takýto cieľ. Už v roku 1956 založil marxista Agostinho Neto hnutie MPLA, Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly. Bol známy aj tým, že písal básne.

Savimbi raz povedal, že občas mal pri ňom nedobrý pocit.

„Akoby bol múdrejší ako ja. Bol to intelektuál.“

Aj Savimbiho priťahoval marxizmus, ale ich cesty sa rozišli po tom, ako mu Neto ponúkol funkciu vo svojom hnutí. Byť číslom dva, to nemal Savimbi rád.

Ďalším, kto sa snažil o nezávislosť Angoly, bol Holden Roberto so svojím hnutím FNLA (Front za národné oslobodenie Angoly), ktoré založil roku 1962 a ovládol s ním sever krajiny.

Vzájomná nevraživosť medzi troma mužmi, ktorí bojovali za to isté – nezávislú Angolu, spôsobila, že Portugalci vládli v tejto bohatej krajine až do roku 1975. Keď odišli, zdalo sa, že nové pomery by mohli troch mužov konečne spojiť.

Získanie nezávislosti však neznamenalo pre Angolu slobodu. Naopak, krajina bohatá na ropu a diamanty sa odvtedy zmieta v tragickej občianskej vojne. Oficiálny počet mŕtvych dosahuje jeden milión a počet ľudí, ktorí prišli o končatiny po výbuchu nášľapných mín, je najvyšší spomedzi afrických krajín.

Po vyhlásení Angolskej ľudovej republiky vstúpili do dejín africkej krajiny svetové veľmoci.

Agostinho Neto sa stal bábkou v rukách Moskvy, takže hlavné mesto Luandu zaplavili sovietski poradcovia a množstvo zbraní.

Holden Roberto požiadal o pomoc USA. Dostal všetko, čo chcel, ale svoju úlohu nezvládol.

A Savimbi? Ten chvíľu neisto pobehoval, nevediac, odkiaľ môže čakať viac pomoci. Keďže v tom čase ešte stále inklinoval k maoizmu – v Číne absolvoval aj kurz vedenia partizánskej vojny – poklonil sa Pekingu, ale jedným okom pokukával na Washington.

Keď Agostinho Neto zomrel na rakovinu a na jeho miesto nastúpil ďalší ľavičiar, José Eduardo dos Santos, Savimbi našiel spojenca v Amerike. Navštívil USA, kde ho ako antikomunistu prijal dokonca prezident Ronald Reagan. Hovorilo sa, že je agentom CIA, nikdy sa to však nepotvrdilo.

V 80. rokoch sa Angola stala miestom stretu studenej vojny medzi Sovietmi a Američanmi. V rokoch 1983–84 sa dostala aj do povedomia Československa, pretože práve Savimbiho partizáni uniesli veľkú skupinu československých expertov a prepustili ich na slobodu až po roku.

Koncom 80. rokov sa v Angole so sovietskym súhlasom objavili aj úderné sily Fidela Castra a hoci neskôr museli odísť, dlhý čas sa im darilo držať pri moci luandských marxistov.

Jonas Savimbi mal rád osobnú moc, ženy, spočiatku aj alkohol, kávu a voľakedy, keď bol jeho vzorom Che Guevara, fajčil cigary. Neznášal odpor. Svojich odporcov nechal podrezávať v spánku.

Jorge Valentim, ktorý patril v UNITA medzi prívržencov dohody s MPLA, sa o svojom bývalom vodcovi vyjadruje:

„Savimbi mal veľa tvárí. Jeden deň bol dobrý Savimbi, druhý deň diabol Savimbi, ktorý dostal chuť na vraždenie.“

Ani Valentim, ktorý mal so Savimbim spory a neskôr založil odnož UNITA s názvom Renovada (Obnova), však nebol iný. Nie zbytočne ho istý čas prezývali Mäsiarom z Lobity, pretože sa vyžíval vo vraždení. Nepriateľov, a to nielen politických, ale najmä z iných kmeňov, nechával rozrezať, alebo im dal odtínať údy. Takýto spôsob popravy je vraj oveľa účinnejší ako zastrelenie či obesenie.

Od Savimbiho prešiel Valentim k MPLA preto, lebo mu hrozila fyzická likvidácia. Savimbiho prirovnáva ku kambodžskému katovi Pol Potovi a k portugalskému diktátorovi Salazarovi.

V roku 1996 sa Savimbi zúčastnil na prezidentských voľbách a hoci dostal iba o tri percentá hlasov menej než súčasný prezident dos Santos, odmietol funkciu viceprezidenta a rozhodol sa pokračovať v partizánskej vojne z buša.

Príčinu možno hľadať zrejme aj v slovách Jorgeho Valentima, ktoré vyslovil na jeho adresu tesne pred piatkovým prepadom.

„Ak imperátor zomrie skôr, než impérium zreformuje, impérium skolabuje. Ak Savimbi odíde, zjavia sa v buši stovky iných skupín UNITA. Prečo? Pretože Savimbiho nedokáže nik nahradiť.“

Angola bola dlhý čas príťažlivá aj pre médiá, nekonečné únavné boje však novinárov uťahali. Savimbi mienil naozaj viesť boj až „do víťazného konca“. Angolský konflikt neustále pokračoval, šiel svojou cestou, občas sa k nemu vyjadrili aj predstavitelia OSN, v poslednom čase najmä viacerí africkí vodcovia. V roku 1992 Západ, na základe slobodných volieb, uznal za legitímneho predstaviteľa Angoly ľavicové MPLA prezidenta dos Santosa, ktorého má čoskoro prijať americký prezident George Bush.

Savimbi viedol dlhú a vyčerpávajúcu zákopovú vojnu. Keď sa pred časom Thomas Friedman z denníka The New York Times predsa len vybral do Angoly, aby napísal o pokračujúcej občianskej vojne, zozbieral zaujímavé výpovede.

„Neviem, aký je dôvod pre túto vojnu,“ odpovedal mu na otázku, prečo bojuje, vojak, ktorý bojoval po boku Savimbiho osem rokov.

„Neviem o ideologických dôvodoch pre túto vojnu,“ zareagoval na tú istú otázku prezident José Eduardo dos Santos.

Jonas Savimbi mal okolo seba veľa nadšencov a veľmi dobre vycvičenú a vyzbrojenú armádu občas o sile až päťdesiattisíc mužov. Dlhé roky kontroloval ťažbu diamantov v najbohatšej časti krajiny.

Splnili mu poslednú vôľu: pochovali ho v plnej zbroji, s dvoma revolvermi po boku a s čiernou baretkou na hlave.