V tajnom osobnom archíve sovietskeho diktátora Stalina sa našla zaprášená gramofónová platňa. Bol na nej záznam koncertu amerického černošského speváka Paula Robesona, ktorý sa konal v Moskve v Čajkovského sále 14. júna 1950. Koncert vtedy vysielali v rozhlase v priamom prenose, ale hudobný záznam z vystúpenia sa už nikdy nesmel vysielať.
Prečo, to dnes nie je už žiadne tajomstvo. Bola to pieseň pochádzajúca zo židovského geta vo Varšave Zog nit keynmol, ktorú Paul Robeson venoval pamiatke svojho priateľa Solomona Michoelsona. Toho našli zavraždeného rok predtým v Minsku. Vraha nevypátrali. Prečo musel Robesonov priateľ zomrieť, to vtedy nikto – až na Stalina a KGB – nevedel. Michoels sa však stal jednou z prvých obetí stalinských čistiek proti židovským intelektuálom.
O smrti svojho priateľa sa Paul Robeson dozvedel len niekoľko dní pred koncertom. Tušil, že o tom, ako Michoels zomrel, by mu mohol viac povedať básnik a spisovateľ Izak Fefer. Ale Fefer z Moskvy „zmizol“. Robeson sa však nedal odbiť a stále sa vypytoval, kde Fefer je. Netušil, že ten je už niekoľko mesiacov v povestnom väzení Lubianka. Na Stalinov osobný príkaz ho však na niekoľko hodín z väzenia prepustili, aby sa mohol stretnúť s černošským spevákom. V Robesonovej hotelovej izbe.
Fefer veľmi dobre vedel, že ho na každom kroku sledujú a že jeho rozhovor s americkým spevákom odpočúva KGB. Počas celého stretnutia preto len rozprával vtipy, ale medzitým na kúsok papiera napísal, že je väznený, že Michoels bol na Stalinov rozkaz zavraždený a že smrť hrozí aj jemu, Feferovi.
Stretnutie s Paulom Robesonom oddialilo Feferovu smrť o tri roky. Odvliekli ho do pracovného tábora, kde zomrel.
A čo Paul Robeson? Vrátil sa do Spojených štátov a o tom, čo zažil vo svojej, ako hovorieval, „materskej krajine“ – Sovietskom zväze – mlčal. Iba svojmu synovi Paulovi, ako ten teraz spomína, sa zmienil o svojom sklamaní zo sovietskej krajiny.
Robesonov syn hovorí, že jeho otec bol už v roku 1934, pri jednej zo svojich prvých ciest do Sovietskeho zväzu, otrasený hladom a biedou, ktorú tam videl. Navonok však vystupoval ako priateľ Sovietov a krajín východného bloku.
V roku 1950 predvolali Paula Robesona pred výbor amerického Senátu, kde musel vyhlásil, že nie je členom Komunistickej strany USA. Napriek tomu, že tak urobil, mu odobrali cestovný pas a až do roku 1958, keď mu ho vrátili, nesmel opustiť Spojené štáty.
Paul Robeson celý čas mlčal, dokonca aj vtedy, keď už aj v Moskve odhalili Stalinove zločiny.
Paul Robeson sa zmietal v rozporoch. On, syn kňaza, ktorý sa zúčastnil občianskej vojny v Španielsku, vyštudoval právo na slávnej Kolumbijskej univerzite, precestoval všetky krajiny vtedajšieho komunistického sveta, nevie komu má a môže veriť. Keďže ho ostro napádala extrémna pravica, Ku-Klux-Klan, vrhol sa opäť do náručia extrémnej ľavice.
V roku 1959 odišiel do Sovietskeho zväzu a v Moskve vystúpil na koncerte pri príležitosti 100. výročia narodenia židovského spisovateľa Šolema Alejchema. Potom sa vrátil do Spojených štátov a utiahol sa do ústrania. V roku 1976 zomrel takmer osamotený vo Philadelphii.
„Môj otec nebol nikdy politickým hrdinom,“ spomína jeho syn. Tí, čo sa naňho pamätajú, si to však nemyslia. Ani tí, čo si pamätajú jeho nezabudnuteľnú pieseň, hymnu rieky Mississippi, s ktorou sa Paul Robeson preslávil: Ó, Man River.
RUDOLF STRÖBINGER
