Čitateľa, ktorý sa s dielom autora Lásky stretáva prvý raz, môže zaskočiť hneď prvý odstavec: „Ak chce zrelá žena vstúpiť do manželstva, nech si nájde muža, čo má rád zvieratá. Chlapec, ktorý sa staral nejaký čas o psa alebo vranu, iste dokáže pochopiť, že i manželka potrebuje pravidelné dávky opatery.“ Zvláštna staromódna starostlivosť o čitateľa upozorní na autora prinajmenej veľmi originálneho, takého totiž, ktorý chce svoj čitateľský „národ“ vychovávať a viesť. Skutočne, z jedného pohľadu je autor vzdelaný filozof a ušľachtilý didaktik. A každým cólom altruista.

Hneď na to však ukáže druhú tvár a máme pred sebou mrzúta, človeka, ktorý sa priamo vyžíva vo svojom negativizme, pozoruje zachmúrene a prísne svoje najbližšie okolie a nič mu nie je dobré. Nadobudneme dojem, že spisovateľ je tu na to, aby robil súpisy toho, čo je zlé vo svete, a pravidelne ich doplňoval. Myšlienku na samovraždu, ktorá je vlastná všetkým ľuďom, povýši na najvznešenejšiu činnosť, hneď vedľa premietania o tom, ako sa zbaviť najbližšej rodiny a priateľov. Román a teda fikcia alebo denník, ktorého najväčšou prednosťou a cnosťou je autenticita? To nevieme a vlastne ani vedieť nepotrebujeme.

Je treba sa zmieniť o histórii knihy. Bola pohnutá, poznamenaná dobou, ktorej sa dnes stručne hovorí totalita. Pôvodný rukopis mal názov Pamäti a mal vyjsť knižne v roku 1972. Neprešiel však lektúrou ideologických sliedičov, ktorých mená nepoznáme, ale tušíme. Spisovateľ ho venoval poľskej priateľke a odtiaľ sa v slobodných pomeroch (ale až na druhý pokus) dostal až do nakladateľstva a dočkal sa vydania. Mal vraj predstavovať akúsi novú kapitolu v spisovateľovom diele, ktoré vždy bolo silno autobiografické a teda veľmi osobné.

Ale i v týchto pamätiach sa prejavuje silný rozprávačský talent spisovateľa, ktorý vedel trpezlivo pozorovať, napodobňovať a v originálnej skratke odovzdávať ďalej. Kto raz videl a počul Rudolfa Slobodu rozprávať, dá mi za pravdu, že to boli príbehy často lepšie než tie knižné, literárne štylizovanejšie. Strácalo sa v nich a úplne zmizlo práve úzkostné a často i malicherné samopozorovanie, onen narcisizmus, ktorého si bol vedomý spisovateľ a vyslovil ho i v tejto knihe. (Pripomíname len, že Narcis bol názov Slobodovej úspešnej prvotiny!). „Muž, ktorý pozná všetky zákernosti a ozveny chorôb, si cení svoje zdravie: sám nevie, že jeho šťastie, to je kúsok zdravia, to, čo iní pociťujú, no nevnímajú. V niektorý sviatok, keď ľudia zistia, že nemôžu byť k nemu sviňami, vojde do svojej izbičky a je spokojný so svojím kabátom a so svojou tvárou, myslí si, som to ja, narcis! A je to to isté, čo väčšina chápe neprestajne.“

„Ó, Bože, doplň ich, takýchto mužov je na Slovensku len dvadsať!“ Takto znie záver, v istom slova zmysle je to i posolstvo (nebojme sa toho slova!) tejto knihy. Jej tvorca vedel, že pátos je cnosťou. Strach z budúcnosti, tento strach z neznámeho a potom neistota sú napokon práve v tejto knihe dominantnými pocitmi a akousi fatálnou klenbou nad životom i dielom autora, ktorú nevysvetlíme len dobovými súvislosťami tuhej normalizačnej praxe.

Originálnosť tejto knihy berieme ako samozrejmý znak Slobodovho talentu, autenticita ju robí súčasnou a stále aktuálnou.

Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik ,výtvarný a literárny kritik)