Ak na jednej strane predstavuje Virginia Woolfová (1882 - 1941) svojimi dielami jeden z vrcholov klasiky modernej literatúry, na druhej strane novátorskými postupmi túto literatúru presahuje a podstatným spôsobom narúša jej zaužívané kánony. Woolfovej novátorstvo sa netýka len naračných techník a celkovej kompozície textu, ale aj tematických okruhov a perspektívy nazerania na dané témy.

Najmä oba posledné fakty nepochybne súvisia s tým, že spisovateľka sa sústreďuje na problematiku ženy, ženskej skúsenosti z pozícií, ktorých východiskom je radikálna kritika patriarchálnej spoločnosti (svojimi prózami, v ešte väčšej miere esejami predznamenala vývin feministického myslenia prvých dekád minulého storočia, posunula ho na vyššiu úroveň a opodstatnene býva zaraďovaná k vyvrcholeniu tzv. prvej vlny feminizmu).

Orlando má v kontexte spisovateľkinej tvorby osobité miesto, a to hneď z viacerých príčin. Woolfová sa v ňom predstavila ako duchaplná autorka paródie na biografický román; na rozdiel od biografie historika umenia a svojho priateľa Rogera Frya a od Flusha (originálne, cez psí príbeh spracovanej biografie Elizabeth Barrettová-Browningovej) je Orlando fiktívnou biografiou. Celkom fiktívny však tento román nie je, Woolfová v ňom reaguje na udalosť zo svojho života, na rozchod so spisovateľkou Vitou Sackvillovou-Westovou, ktorá v niektorých momentoch poslúžila aj ako predobraz hlavnej postavy.

A už vôbec nie sú v románe fiktívne spoločenské pomery, najmä postavenie ženy vo vtedajšej anglickej spoločnosti, stereotoypne zjednodušujúce názory na ňu a jej nemenej stereotypné obrazy v dobovej literatúre. Na ich konto vyslovuje autorka ústami hlavnej postavy ironické komentáre, ktoré sa veľmi podobajú myšlienkam v jej esejach, najmä vo Vlastnej izbe. Táto ideová podobnosť nie je náhodná, obe diela vznikali koncom 20. rokov takmer paralelne, v Orlandovi akoby dozrievali základné myšlienky o "rodovosti" literatúry, ktoré spisovateľka vyslovila v spomínanej eseji (sám tento román má sčasti esejistický štýl).

Pravda, namiesto argumentácie tu autorka rozvíja príbeh, a to veľmi zvláštny príbeh (aj v ňom sa ukazuje Woolfovej experimentátorstvo). Hlavná postava sa totiž nielenže prenáša cez viac ako tri storočia, pričom sama zostarne len o pár desaťročí, no navyše zakúsi premenu pohlavnej identity a z mladého anglického šľachtica sa stáva jedného dňa po prebudení žena. Túto premenu by bolo možné interpretovať niekoľkými spôsobmi, podľa mňa ňou spisovateľka jednak demonštruje svoje chápanie "jednoty mužskosti a ženskosti" ako dôležitého princípu umeleckej tvorby; jednak premena, ktorá "postihla" hlavnú postavu, dáva jedinečnú šancu porovnávať mužskú a ženskú skúsenosť, mužské a ženské videnie sveta.

Woolfová využila tento moment na rozohranie naoko zábavnej, úsmevnej hry, ktorá však poskytuje zá/vážne svedectvo (o nerovnoprávnom postavení ženy, o nerozumných spôsoboch viktoriánskej výchovy dievčat aj chlapcov a pod.).

Woolfová parodovala nielen tradičný biografický žáner (viaceré žánre tradičnej literatúry), ale aj anglickú spoločnosť, a to spôsobom, ktorý si celkom iste podmaní čitateľov. Ak sa Woolfová niektorým z nich javila dosiaľ ako málo prístupná, náročná autorka, Orlando pomôže prekonať túto bariéru a otvoriť cestu k jednej z najvýznamnejších postáv modernej literatúry. Na peknom čitateľskom zážitku má podiel aj kvalitný preklad.

Autor: ETELA FARKAŠOVÁAutorka je spisovateľka, filozofka)