Až skupina kolegov z Ústavu slovenskej literatúry SAV ho takpovediac vytiahla na svetlo, keď mu vlani pri päťdesiatke pripravila v jednom exemplári výber z článkov.

Ten tvoril základ knižného výberu Lektúry (Slovak Academic Press, Bratislava 2005), ktorým Matejov vstupuje medzi debutantov. Oneskorene síce, ale nie neskoro, veď v jeho textoch nie je nič začiatočnícke takisto ako nič anachronické.

Lektúry zahŕňajú autorove štúdie z rokov 1984 - 2000 a okrem jednej, venovanej neskorej tvorbe Dominika Tatarku, sa zaoberajú dielom básnikov Jána Ondruša, Jozefa Mihalkoviča, Milana Rúfusa a Ivana Laučíka. Už samotný prístup k fenoménu básne je pre Matejova príznačný: neskúma ani tak jej spoločenské či kultúrne okolie - čo patrí k úlohe literárnych historikov - ako skôr jej vnútorný organizmus, jej stavbu, jej motivické filiácie s dielom iných autorov.

Samozrejme, ovláda všetky literárnohistorické súvislosti, no báseň chápe ako čosi, čo už žije autonómnym životom, ktorý však treba čitateľovi priblížiť zo všetkých možných strán. Nie náhodou si opakovane vyberá práve Ondrušovu poéziu, kde je veľa skrytých významov, a rovnako ho lákajú dosť enigmatické básne spomenutých autorov.

"Interpretačné čítanie" je pre Matejova malým dobrodružstvom, lebo jemu nestačí bežná prechádzka po texte básne. On sa do nej ponára, prehmatáva celý jej organizmus, zachytí sa všetkého, čo je ešte nevysvetlené a čomu on nájde príslušnú kauzalitu, dôvod, zmysel. Neraz to pripomína prácu chirurga, ktorý je schopný rozpitvať báseň až po jej najskrytejšie časti, kde by laik už nenašiel nič. Lenže Matejov práve od týchto bodov, od dekonštrukcie celku začína rekonštruovať telo a najmä "dušu" básne.

Ukážeme si to na rozbore Ondrušovej básne Sobota a Mihalkovičovej Marianny. Zo zdanlivo opisnej básne, v ktorej Ondruš zaznamenáva sobotný príchod domov a s tým spojené sprievodné javy, že napríklad berie krajec chleba, vedel Matejov svojím ponorným čítaním "vytvoriť" vzrušujúci príbeh o ľudskej osamelosti, odkazujúci dokonca až ku Kraskovi a jeho "temným žiaľom".

Mihalkovičova nejednoznačná báseň mu zasa evokuje jednak obraz rodiny, jednak hypotetický príbeh Ofélie - a to je príležitosť pozrieť sa na Rimbaudovu báseň či Hamleta. Matejovova dedukčná schopnosť, podmienená jeho úžasnou sčítanosťou, v niektorých prípadoch možno aj presiahla predstavivosť samotných autorov týchto básní.

Matejovov jazyk nie je vonkoncom jednoduchý, veď ide o literárneho vedca, ktorý rozmýšľa aj vo filozofických kategóriách. Zavše sú však jeho vetné periódy akoby nekontrolovaným vŕšením enumerácií, na druhej strane sa dá pochopiť, že nechce nejakou štylistickou redukciou prísť o to, čo zistil. A Matejovove štúdie prinášajú obrovské poznatky, za ktorými nie je iba čítanie básní alebo ich "absolvovanie", ako sa zavše vyjadrí, ale ich komplexné pochopenie.