Na našom literárnom trhu sa objavil prvý slovenský knižný preklad z diela výraznej osobnosti rakúskej scény Ericha Frieda (1921 - 1988), ktorý od roku 1938 až do smrti žil v Londýne. Výber z básnickej tvorby (vydal okolo tridsať kníh poézie, ale je aj autorom románu Vojak a dievča, viacerých ďalších próz a esejí) pod názvom Všetky príčiny života pre vydavateľstvo MilaniuM pripravil a preložil básnik MARIÁN HATALA.

Fried je autoritou v nemeckom jazykovom priestore, je laureátom Ceny Georga Büchnera, v Rakúsku existuje Friedova literárna spoločnosť. Prečo tak dlho unikal slovenským prekladateľom?

„Nielen slovenským, aj v češtine mu vyšla len jedna zbierka. Možno je príčinou jeho pôvodná ľavicovosť a permanentná kritickosť voči mocným tohto sveta.“

Je tento výber charakteristický pre jeho tvorbu alebo obsahuje len jej určitú časť?

„Myslím, že je preňho typický, aj keď Friedovo dielo je veľmi rozsiahle. Obsahuje verše, ktoré sú obranou morálky, základných ľudských a civilizačných hodnôt, varovania proti nacizmu, ale Friedovou veľkou témou je aj láska i reminiscencie na detstvo, poznačené jeho židovským pôvodom.“

Máte za sebou viacero prekladov, vždy však išlo buď o prácu pre časopisy, alebo o knižné zbierky, kde ste figurovali s ďalšími kolegami. Prečo ste si vybrali pre svoj sólový knižný debut práve Frieda?

„Je mi blízky hovorový jazyk jeho básní, často uvoľnený až na rozmer aforizmu, gnómy, plný irónie a sebairónie, ale pritom nezbavený poetickosti. Verše nie sú popisné, nadmerne metaforické či samoúčelné, ale, naopak, hmotné až vizualizované. A najmä vzdialené všetkým izmom.“

Platí to aj pre vašu básnickú tvorbu?

„Dúfam. Mám rád báseň, ktorá nie je vykorenená zo života, ktorej sa možno dotknúť ako predmetu. Uprednostňujem krátky príbeh podobný fotografii, nie verbálne exhibície a štylistické cvičenia.“

V knihách sa tematicky posúvate k širšiemu záberu, k lyrickosti a intímnosti pristupuje reakcia na udalosti, správy zo sveta i z domova. Ako to bude s ďalšou zbierkou?

„Aj ona bude pokračovaním predošlých štyroch. Tieň, ktorý neprekročím, je mojím najvernejším psom. Som teda čoraz rovnakejší.“

Vo vašich básňach cítiť novinárčinu, publicistiku. Je redaktorská práca najmä z časového hľadiska viac brzdou vašej básnickej tvorby alebo prevažuje prísun nových tém, inšpirácií?

„Je to tak päťdesiat na päťdesiat. Niekedy mám chuť vypriahnuť z redaktorskej roboty, inokedy si uvedomujem jej inšpiratívnosť. Dôležité je, aby som nepremeškal čas, keď prichádza báseň.“

Ako prichádza báseň?

„Keď cítim, že tá chvíľa sa blíži, snažím sa byť doma a pripravený, lebo sú to rýchle návštevy. Keď ten okamih rozoznám, som spokojný, viem, že ma čaká vážne stretnutie, ktoré nesmiem premrhať, z ktorého musím vyťažiť báseň.“

Ale sú asi aj iné spôsoby tvorby.

„Iste, keď som mal viac času, na počkanie som si zapisoval útržky myšlienok. Ale to už je pluskvamperfektum.“

Debata o poézii sa na Slovensku skôr či neskôr ťažko vyhne otázkam financií. U nás sa básnik poéziou neuživí, v mnohých krajinách však celkom slušne. Čím to je?

„Tu sa ešte stále veľa literátov štylizuje do úlohy akýchsi občianskych, politicko-spoločenských hovorcov. Súvisí to s tým, že pred rokom 1989 u nás umelci suplovali to, čo vo verejnom živote absentovalo alebo nefungovalo - vytvárali alternatívu. Spisovateľ na Západe takúto potrebu nemal a zväčša bol bližšie k tomu, čo dnes hanlivo nazývame angažovanosťou, alebo dokonca komerciou.“

Kde máme ďalšie rezervy?

„V nevýhodách, za ktoré si môžeme aj nemôžeme sami. Podstatnú úlohu zohráva veľkosť trhu, distribúcia, ale i priveľmi tradičný spôsob prezentácie kníh a ich autorov. Zavše zabúdame, že všeobecný vkus je vždy nižší než individuálny. Problémov je však viac, aj zlá legislatíva, nedostatok tradície a tolerancie.“

Tolerancie?

„U nás, keď niekto vytvorí kultúrnu hodnotu, tak nie je kolegom, partnerom, ale priam protivníkom. Ako si inak vysvetliť správanie spisovateľa, ktorý na veľkom literárnom podujatí po odrecitovaní svojich veršov zatvorí knižku a ostentatívne sa prederie preplnenou sálou von, keďže vôbec nie je zvedavý na tvorbu svojich kolegov?“

Možno nemal čas.

„Ale chcel, aby ostatní mali čas naňho, čiže toleranciu od druhých očakával.“

Čo vám vtedy napadlo?

„V takých chvíľach sa upokojujem vetou básnika Ivana Wernischa: Bez kufru se tak pěkně skáče po stromech.“