Pred olympiádou ste mali v maratóne aj vyššie ambície. Nie ste sklamaný?

Po situácii, ktorá predchádzala pretekom, musím byť s výsledkom spokojný. Pre zápal zuba som bol v posledných troch dňoch na antibiotikách, v noci pred pretekmi som pre nervozitu spal vari len štyri hodiny. Na trati som cítil, že organizmus je trochu oslabený. V predposlednom kole som pri zrýchľovaní tempa v ťažkom stúpaní vedel, že dnes nebudem bojovať o medailu. Išiel som na doraz, ale stačilo to len na štrnáste miesto.

Pred posledným kolom ste sa stále viac tlačili dopredu, bežali ste okolo štvrtého miesta. Vyzeralo to veľmi nádejne. Aká bola taktika?

Áno, začal som sa viac pchať dopredu, lebo tempo bolo pomalé a chcel som byť medzi najlepšími, keď sa začne hlavná skupina trhať. Do posledného kola som sa viac-menej utešoval, že každý už má toho dosť. Veril som, že vydržím. No keď sa v najťažšom úseku v kopci začalo nastupovať, už som nebol schopný držať sa v špičke. Tam sa rozdeľovali medaily.

Na tretieho v cieli, rakúskeho reprezentanta Botwinova ste po päťdesiatkilometrovom behu strácali v cieli 12,2 sekundy. Ako vysoko bola v skutočnosti pre vás medaila?

Poriadne vysoko. Na medailu musí všetko sedieť. Aj zdravotný stav. Treba mať svoj deň. Ale skúste brať antibiotiká, v noci poriadne nespať a chcieť vyhrať päťdesiatku na olympiáde. To by som musel byť veľký borec.

Taliani sa po celý čas ukazovali v popredí a nakoniec dosiahli na zlato. Mali to dobre premyslené?

Domáci bežci boli favoritmi, ale predpokladal som, že nechajú na čele odtiahnuť niekoho iného. Nakoniec to ťahal aj di Centa a stačil ešte finišovať. Znamená to, že tempo bolo pomalé a oni si diktovali preteky, ako potrebovali. V 'balíku' vznikali kolízie, a tak asi bolo lepšie držať sa vpredu a vyhnúť sa nepríjemnostiam.

Už pred pretekmi ste predpovedali, že sa rozhodne v poslednom kole, v poslednom stúpaní. Podľa čoho ste tak usudzovali?

Išli sme na trati, kde po náročných kopcoch nasledovali dlhé, mierne zjazdy. To by musel byť niekto o triedu lepší než konkurencia, aby tu unikol. Elita v bežeckom lyžovaní je dosť vyrovnaná.

Trafili ste pri výbere správne lyže?

Trochu som zariskoval. Dalo sa usudzovať, že sa oteplí. A tak som si napriek rannému chladu zobral lyže do tepla. Urobil som dobre, v tomto som za súpermi nezaostával.

Olympiáda v Turíne je minulosťou. Aké iné športové súťaže ste na nej videli?

Žiadne. Chcel som ísť na hokej do Turína, ale chlapci sa hore do dediny v Sestriere vracali o druhej v noci. Tak som to vzdal. Snažil som sa všetko brať profesionálne, neplytvať energiou. Vylúčil som bočné aktivity a koncentroval som sa len na preteky.

Niektorí bežci mali na týchto hrách problém s nameranou vysokou hladinou hemoglobínu v krvi. Vás sa to týkalo pred olympiádou po vysokohorskej príprave na pretekoch Svetového pohára v Davose. Ako sa v budúcnosti postavíte k citlivej záležitosti?

Už počas zimnej olympiády sa uskutočnila lekárska konferencia na túto tému, nespokojnosť vyslovili viacerí odborníci. Ja by som chcel predložiť záznamy za posledných desať rokov a požiadať o výnimku. Vyššiu hladinu hemoglobínu mám dedične. A dúfam, že sa zmenia pravidlá. Bežcom by mali povoliť vyššiu hladinu, veď biatlonisti ju majú. Pripadá mi to zvláštne: náš šport je ťažší a týmto sme znevýhodnení.

Vlani ste vyhrali preteky Svetového pohára, krátko nato vás na majstrovstvách sveta v skiatlone len polsekunda delila od bronzovej medaily. Neprestanete o nej snívať ani po olympiáde?

Neprestanem. Mám už svoj tréningový systém, viem, ako sa mám pripravovať. Chce to však bezproblémový rok, aby sa vyhýbali choroby, nepríjemnosti. Viem, že mám na to, aby som raz z veľkého svetového podujatia priniesol domov medailu!