ských Pardubiciach v inscenácii Krejčovský salón už po tretíkrát predstavil svojho parížskeho Žida - krajčíra Leona, ktorého stvárňuje aj v SND a v pražkom Divadle na Vinohradoch. V polovici októbra na ceste do Pardubíc sa nechtiac stane účastníkov dopravnej havárie, ktorej následky sú tragické. V zložitých poveternostných podmienkach vyhasnú životy dvoch žien. V deň autorizácie nášho rozhovoru je opäť na ceste do Pardubíc a v tlačovej agentúre vychádza správa, že je obvinený z ťažkého ublíženia na zdraví z nedbalosti. Čelí náporu tlače a verejnej mienky celého bývalého Československa, a očakáva súdne pojednávanie, aby sa napokon definitívne určila skutočná miera jeho zavinenia. Herec Marán Labuda.

Čo vám najviac utkvelo v pamäti z toho osudného dňa?
Akési finále tragédie. Cesta bola preplnená ako v akčnom filme - bola tam heliktoptéra, hasiči, policajné a záchranárske autá, stále narastal rad čakajúcich vozidiel a ľudí, ktorých havária zabrzdila na ceste za ich povinnosťami. Všetko stálo. A potom dal veliteľ zásahu pokyn, aby sa cesta vyčistila, a ja som pocítil šok z toho, ako sa cez miesto tragédie život opäť valí dopredu.

Mnohí vám zazlievali práve to, že ste sa aj vy zaradili do tohto prúdu a večer ste odohrali predstavenie.
Keď ma prepustili z polície, mal som dve možnosti - buď sa vrátiť, alebo pokračovať v ceste. Divadlo z Pardubíc po mňa poslalo auto a riaditeľ naliehal, že ak je všetko v poriadku, aby som určite prišiel, lebo na mňa čaká vypredané divadlo. Išiel som za touto svojou povinnosťou. Ale v druhej polovici hry som si začal s hrôzou uvedomovať - preboha, ale ty nepatríš medzi tých ľudí, ktorí tadiaľ prefrčali! Modlil som sa, aby sa predstavenie nikdy neskončilo, lebo som vedel, že sa musím vrátiť do okamihu, v ktorom sa zastavím a už nebudem letieť životom, ako tí ostatní. Tam už nepatrím. Vec sa síce uzavrie, život beží ďalej, ale ja to budem musieť niesť sám v sebe a hľadať odpovede - lebo človek nesmie obviňovať iných, ale hlavne sám seba. Súdy, ktoré sú v každom človeku, čo má cit a emócie, sa nikdy nekončia. Kresťania si na pomoc vymysleli, že po smrti tento večný boj každého jednotlivca ukončí Boh, ktorý rozhodne a povie konečný ortieľ.

Veríte na Boží súd?
Je to vyslobodenie. Nikdy som sa netajil tým, že som veriaci, ale nepredstavujem si pána Boha s bradou a na stolci. Už keď som ako dieťa začal vnímať, nevedel som si predstaviť, že by všetky myšlienky, v ktorých žijem, môj druh pozornosti, tá guľa, ktorú každý máme okolo seba, aj keď do seba narážame so všetkými skúsenosťami, vzťahmi a povinnosťami, mohli skončiť nejakou smrťou.

Podráždili ste ľudí, čo vám vyčítali, že nie ste dostatočne pokorný. Čo od vás očakávali, ako vás chceli vidieť?
Keď na miesto prišli kamery a médiá, nič mi nebránilo kľaknúť si k obetiam a pomodliť sa Otčenáš. Bol by to určite sugestívny obrázok. Herci sú však zvláštna kategória ľudí, pre ktorých je zachovať sa v súkromnom živote prirodzene v podstate kontraproduktívne. Keby som pri obetiach prosil o odpustenie, médiá by to s chuťou zaznamenali, ale ľudia by mi neuverili a povedali by: 'Aha, herec, divadlo tu robí!' Hercom ľudia uveria možno len na javisku.

Cítil ste rozdiel v reakciách zo Slovenska a z Čiech?
Svojho času mi doma nadávali, že som čechoslovakista, ale aj pri tejto tragédii sa mi znovu potvrdilo, že keď ste členom veľkej rodiny, vždy sa vyváži počet tých, čo vás nemajú radi, alebo vás dokonca nenávidia, s tými, ktorí vám držia palce. A vďaka tejto veľkej rodine som obstál aj pred bulvárom, ktorý chce vidieť ľudí na kolenách. Neviem, možno je to správne, že bulvár existuje v spoločnosti, kde sa už nikto ničoho nebojí, ani pána Boha, kde vychovávatelia môžu deti strašiť, koľko chcú, že Ježiško sa na nich nahnevá, ak nebudú poslušné, kde vládne moc peňazí, kde sú ľudia ozbrojení, majú mocné autá a neprestrielné sklá... V tejto voľnej spoločnosti, ktorá nie je totalitná, bulvár akoby niečo suploval. Je v strehu, dáva pozor, všetci sa ho boja, utekajú pred ním. Draví novinári intuitívne podľahnú tejto mágii a cítia v podvedomí, že sú na strane niečoho podobného, ako je strach z najvyššieho. A keď vymyslia arogantný titulok Labuda zavraždil dve ženy - dobre že nie vlastnoručne - tak vedia, že všetci si to kúpia ako kus krvavého mäsa.

Čo pre vás znamená - báť sa Boha?
Z náboženskej náuky je známe, že Boh je na každom mieste, je všade prítomný. Vidí teda do môjho vnútra a číta vo mne. Nie že by som sa bál Boha, ale som si vedomý svojich skutkov a toho, čo som urobil. A keď urobím niečo zlé, snažím sa to napraviť. Som na seba náročný, a potom som náročný aj na ľudí okolo. Bývam nepríjemný na spolupracovníkov, neznášam, keď sa na niečom dohodneme v produkcii a potom niekto tvrdí, že to bolo inak. Niekedy na ľudí vo vzrušení nakričím, ale potom začnem ľutovať, že som kričal, a ospravedlňujem sa. Je to smiešne, ale žijem v ustavičnom napätí - niečo takéto urobím, a potom sa ospravedlňujem. Boh nám odpúšťa, ale nie je tým, čo by na nás nakričal. Nemá na koho. Musel by kričať sám na seba.

Zhodou okolností večer pred tragédiou, vysielala jedna z českých televízií film Vesničko má středisková. Hovorili vám to ľudia?
Bol to šok hlavne pre záchranárov, čo naozaj večer sledovali film a na druhý deň ráno prišli na miesto tragédie. Odrazu videli, že som človek a cítil som, akoby ma prijali medzi seba. Správali sa ku mne fantasticky, bolo to veľmi dojímavé. Keď som sa ich opýtal, prečo sú ku mne takí láskaví práve oni, čo podobné veci zažívajú dennodenne, povedali mi, že videli, ako som do toho nič netušiac vletel: „Chceli sme vám dať nejako najavo svoju priazeň, lebo sme na vašej strane." Bohužiaľ, v ten osudný deň som sa stal na jeden večer najpopulárnejším človekom v Československu. Prepieralo sa to v každej domácnosti. Neviem, koľko ešte budem na tomto svete, ale keď sa s niekým novým zoznámim, nebude sa už spomínať len Vesničko má středisková, ale bude so mnou spojená aj táto tragédia. Paradoxne, každý sa mi vždy snaží vyrozprávať, ako sám túto správu prežíval, keď ju počul. Ako o mne hovoril a ako so mnou cítil. Pre objektivitu, aby som si niečo nenamýšľal, že mi naozaj všetci držia palce, pozerám sa aj na internet. Tam mi anonymovia hovoria - prestaň sa už konečne vyhovárať, že si nemal alkohol! Chceli by azda, aby som bol opitý?

Neuvedomujú si, že sa to kedykoľvek môže stať aj im?
To si neuvedomujú. Všetci visíme na vlásku, iba niektorí si myslia, že na lane. Lenže žiadne lano neexistuje. Teraz si premietam, ako sa celý ten deň začínal... Tešil som sa do Pardubíc, kam som chodil rád - zažil som tam pekné skúšobné obdobie. Vyrazil som už ráno o pol deviatej, bolo krásne slnečné počasie, mal som nové zimné pneumatiky, v aute pripravené cédečko, a za sebou rok plný uznania a krásnych cien. A zrazu tento krásny deň prešiel za Brnom do chumelice, ako Česi hovoria - do absolútnej deky... Pán Boh mi nedovolí v živote spyšnieť. Ak sú náznaky, že to k tomu speje, dostanem od neho po krížoch. A som mu za to vďačný. Cítim obrovskú pokoru pred majestátom, ktorý je nad nami. Prijímam všetko, čo sa mi v živote stalo s tým, že to patrí do mojej výbavy. Nedá sa povedať, že by môj životopis bol v tomto zmysle nejaký jednoznačný. Je to zmeska dobrého aj zlého, ktorej sa musím podriadiť, lebo verím vo vyššiu moc. Keď je to takto zariadené, nie je to náhoda.

Odkiaľ ste zobrali húževnatosť stretnúť sa s pozostalou dcérou a vnučkou obetí tragédie?
Asi je to o pokore... Nebudem sa skrývať. Nie som pštros a nestrčím hlavu do piesku. Tá mladá žena sa so mnou potrebovala a chcela stretnúť aj preto, že ma zo začiatku nenávidela. Je to celkom prirodzené. Pri každej tragédii. Veď aj keď človek zomrie prirodzenou smrťou, blízki sa začínajú navzájom obviňovať. Nikto nechce prijať fakt, že človek je smrteľný. Rovnako to budeme riešiť, aj keď budeme bývať na Mesiaci, priamo na nebesiach. Aj tam budeme zomierať, a klásť si v skafandroch stále rovnakú otázku - ako je to možné, a prečo sa to stalo.

Cítite takúto pokoru aj v herectve?
Herec je povolanie, v ktorom ste závislý. Niekedy musíte konať proti svojej vôli, zahryznúť si do jazyka a byť submisívny, aby vás režisér znovu obsadil. Za to, že som vždy povedal, čo si myslím, aj ľuďom, ktorí rozhodujú, som si zaplatil svoje. Vedel som však, že ak budem v záujme diela poctivo pracovať, povznesú sa nad tým, že som bol úprimný, a ak budú chcieť výsledok, vrátia sa ku mne. Veľakrát sa mi to potvrdilo. Zdanlivo to bývali aj prehry. No, ale čo je dnes víťazstvo? Možno to, že v každej profesii dosiahneme nejaké výsledky, ale bez pevného postoja, charakteru a vytrvalosti sa dosiahnuť nedajú.

Neovplyvní výsledok aj obyčajné šťastie?
Veľmi dôležitá je intuícia. Vtedy sa dá spontánne reagovať. Je to ako s komikom. Dobrý komik, aj keby bol pri ňom Stalin alebo Hitler, ak zacíti vtip, musí ho povedať, hoci riskuje, že ho obesia. S tým žije.

Raz ste do českých novín povedali, že v krvi máte diktátorstvo. Bol to len žart?
To nebol žart! Keď uvidím balkón - preto mám doma dva - z ničoho nič musím rečniť. A nemusím mať žiadne obecenstvo, len nejaké myši alebo iné zveri. Mal som to už v detstve. Páni farári kedysi vychádzali hore schodmi na kanceľ a odtiaľ, zhora, keď boli nad auditóriom - búrili, hromžili a vstupovali do svedomia. Bol som malý chlapec, a vždy, keď som prišiel z kostola domov, postavil som si v kuchyni na seba dva hokerlíky, vystúpil som na ne, a z výšky som rečnil a napodobňoval, čo som zažil na omši. Dodnes mi napadnú rôzne zaujímavé myšlienky už len z toho dôvodu, že vidím nejaké vyvýšené miesto.

Kedy ste si naposledy zarečnili?
Naposledy som v súvislosti s vtáčou chrípkou rečnil pred rodinou. Ešte nedávno kŕdeľ vtákov, ktorý letí povetrím, patril ku kantovskému 'nedívajte sa na zem, ale pozrite sa na nebesia!'. Vždy to povznášalo, keď sme sa pozreli hore, ale dnes sa už nedá pozerať ani hore, ani dole. Svet sa sám vytesňuje. Vtáky sa už nemohli pozerať na lietadlá, ktoré lietajú krížom-krážom po oblohe a berú im ich priestor. Obsadili sme nebo, ktoré patrilo len im, a teraz sa na nás hnevajú. Uvalili na nás vtáčiu chrípku, aby sme sa báli a pratali sa z neba na zem.

Zlákal vás Tiso svojimi prejavmi?
Neviem, odkiaľ sa tvorcovia Rastislav Ballek a Martin Kubran dozvedeli o tejto mojej chuti a koníčku rečniť z balkóna. Ale nikto tak nevie rečniť ako ja! Keď sa ako Tiso postavím na kazateľnicu, mám pred sebou mikrofóny a prihováram sa Slovákom, myslím, že je to moja celoživotná odmena za všetko.

Ako to, že vás to neťahá do politiky?
V rokoch 1989 a 1990, keď sa 'lámal chlieb' a ja som často vystupoval na tribúnach, si mnohí ľudia mysleli, že patrím do 'vajca', teda medzi tých, čo majú v rukách nejakú moc. Chodili za mnou, dívali sa mi do očí, a žiadali odo mňa pomoc. Som človek, ktorý si o sebe myslí, že má empatiu a zodpovednosť, a preto som sa nemohol stať politikom. Politik totiž nesmie vnímať vážne obyčajné oči jednotlivca. On musí vidieť dav. Keď sa nedíva jednotlivo, darí sa mu ľahšie klamať a necíti sa byť zaviazaný. Ja som cítil, že všetky tie oči beriem vážne. Snažil by som sa pomôcť každému, kto by osobne za mnou prišiel, aby som sa do nich mohol naspäť pozrieť a povedať - je to vybavené. A to sa nedá. Politici spomenú jednotlivca len po smrti - ak je to hrdina, čo položil život za národ, ktorý sa dá použiť na ďalšie pevnenie moci.

Ideme do predčasných volieb. Zachovalo sa KDH ako urazený pedagóg, čo zabuchol dvere, lebo žiaci neposlúchali?
Odkedy KDH v prvých voľbách utrpelo šok z toho, že hoci je Slovensko katolícke, nikdy nebude mať 70 percent voličov, snaží sa byť principiálne. V zmluve o výhrade vo svedomí hrali predstavitelia KDH vabank, ale vabank hral aj premiér Dzurinda. Vedel, aké sú nálady, a aby si zvýšil preferencie, nemusel ani útočiť na KDH. V politickom spektre musia byť extrémisti, aby voliči videli, čo je pre normálneho človeka odpudzujúce. A musí byť aj druhý extrém, čo je pre mňa KDH. Ako sa blížia voľby, viem, že svoj hlas nehodím 'na veľkú kopu', kde je voličov už aj tak dosť. Chcem sa zúčastniť na vyrovnaní politického spektra tak, aby veľká strana si tu nemohla robiť, čo chce. Takže budem voliť stranu s 'menšou kopou'. Na Slovensku sa bez koalície nedá vládnuť, lebo je veľmi rozdelené. Ale v tomto rozdelení a chvení je aj pevnosť.

Pozreli si už konečne Tisa aj naši politickí a cirkevní predstavitelia?
Cirkevná reprezentácia sa na to nebola pozrieť, a ani nepríde. Pustili zopár svojich 'špiónov', tí im ho zrejme neodporúčali. Po historicky známom liste rabínov, ktorí prezidenta Tisa prosia, aby umožnil Židom ostať žiť a pracovať na Slovensku, Tiso predniesol prejav v Holíči, kde povedal silné slová: 'Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!' Cirkevní hodnostári by museli ku kňazovi Tisovi zaujať zásadný postoj. A politici sa neprídu pozrieť možno aj preto, že Tiso vo svojich raných prejavoch mal také vízie a zlatoústu rétoriku, že pre súčasníkov je v tomto nedostižný. Žiadny dnešný politik nemá takýto talent získať si vlastnou charizmou toľkých voličov.

Museli ste o ňom veľa premýšľať. Prečo bol taký napriek tomu, že pôvodne hlásal slovo Božie?
Zárodky Tisovho antisemitizmu boli už v tom, keď videl, ako obyčajní ľudia negatívne vnímali povýšenecké postoje Židov, ktorí sa ako správni obchodníci spájali len s maďarskou a českou vrchnosťou a nedbali na dôstojnosť človeka bez postavenia. Navyše, neskôr si Tisa obľúbil Hitler, ktorého sa všetci báli. Bol to preňho miláčik. Rád sa na Tisa díval, keď jedol šunčičku s uhorčičkou asi preto, že sám bol suchár a vegetarián. Hitler ho stále potľapkával a všetkým naokolo dával najavo, že z tohto si nerobte žarty - Tiso je veľmi dôležitý a dobrý politik, ktorý mi je partnerom. A teraz si predstavte situáciu, ako by Bush dával celému svetu za príklad Dzurindu: 'Vážení, to je politik! To je premiér! Ja keby som takého mal v Amerike, tak sa nebojím ničoho!' No nespravil by Dzurinda všetko, čo by videl Bushovi na očiach?

Ako vnímate Tisov postoj pred popravou?
Tiso vedel, že ako najvyšší predstaviteľ slovenského štátu ponesie trest, a nič mu už nepomôže, takže vo svojej obhajovacej reči hovorí: 'Nemožno ľutovať, čo sa ma vo svedomí netýka, len to, čo sa týka môjho svedomia, ľutujem.' Bez kriku, ale aj bez mimoriadnych výčitiek prijal svoj osud, lebo vedel, že iba tak má šancu stať sa ešte pre niekoho legendou. Keď sa na Tisa, ktorého sme hrali v Brne, prišli pozrieť bývalý predseda parlamentu Milan Uhde a bývalý minister kultúry profesor Milan Lukeš, vzrušene mi povedali, že touto historickou sebareflexiou slovenský národ predbehol Čechov. Dokonca v máji tohto roku budeme hrať Tisa v Prahe protokolárne - na odporúčanie ombudsmana ČR Otakara Motejla a exprezidenta Václava Havla, takže česká vláda naň pôjde zo študijných dôvodov.

Aj slovenská reprezentácia by si určite s chuťou pozrela českú správu o osude protektorátneho prezidenta Emila Háchu. Čo hovoria slovenskí historici na hru o Tisovi?
Odborník na slovenský štát, historik Ivan Kamenec, ktorý videl predstavenie viackrát, povedal, že je veľmi vyvážené. Myslím, že to potvrdzuje aj moja skúsenosť, že vo svojich očakávaniach z vyznenia predstavenia nie sú celkom uspokojení ani príslušníci židovskej obce, ani konzervatívni katolíci. Napríklad Ferko Mikloško ho doteraz nevidel, lebo keď som ho pozýval, povedal mi, že by aj prišiel, ale sa bojí! Bojí sa asi podobného efektu, ako keď človek, ktorý pozná Niagarské vodopády z pohľadníc, príde na ich breh a odrazu je sklamaný, lebo sú šedivejšie, než boli v jeho predstavách.

Zaujímavé je v porovnaní s dneškom, s akým porozumením hovorí Tiso vo svojich skorých prejavoch o mládeži, na ktorej stojí budúcnosť krajiny. Dnes viac ako polovica mladých ľudí by rada odišla do zahraničia...
Naozaj má krásne sentencie o mládeži: 'Tá jediná chce mať ideály, chce a bude žiť idealizmom vedená.' Počas jednej z verejných generálok som cez okno divadla Aréna videl, ako tá dnešná mládež Slovenska, ako 'ten malý utešený vtáčik, čo prelietava po nivách nášho milého Slovenska', práve rozkopáva autobusovú zastávku od zúrivosti... To však nesmie odradiť politika. Nech mládež z celého sveta ide, kam chce. Len nech sa potom vráti. Josip Broz Tito umožnil odísť z Juhoslávie všetkým, čo o to stáli, lebo vedel, že keď sa z toho Švédska vrátia, donesú domov peniaze a skúsenosti, a postavia domy na brehu mora. Mladým zo Slovenska vo svete nie je ľahko. Možno v Amerike zarobia peniaze, ale vážnosť a úctu si tam len tak nezískajú. Keď po nej zatúžia, vrátia sa domov. Je to podobné, ako s mečiarovskými zbohatlíkmi za korunu - majú síce peniaze, ale nie úctu a vážnosť. Preto si hryzú nechty, kopnú si doma do kozuba, alebo do Porsche v garáži, lebo človeku nestačia peniaze, aby bol spokojný. Keď sa blíži ku kmeťovskému veku, potrebuje, aby ho mladší s úctou pozdravili.

Na internete sa objavujú reakcie Slovákov, čo žijú v zahraničí, ktoré hovoria o pocitoch prisťahovalcov a varujú pred extrémizmom emigrantov z arabského sveta. Ako vnímate škandál okolo karikatúr na Mohameda?
Už dlhé roky sa šepká, čo čaká ľudstvo - nebude to súboj medzi Západom a Východom, ale stretnutie civilizácií medzi Severom a Juhom. Pripadá mi to, akoby sa robili pokusy - vypustí sa balónik a čaká sa, čo kto urobí. Ako skúška zbraní. Úloha bola splnená, už vieme. Demokracie síce majú slobodu slova, ale musíme si zvyknúť na to, že ostatný svet na takéto niečo nie je celkom pripravený. Nie je schopný, tak ako francúzsky prezident Charles de Gaulle robiť si figu z toho, keď ho výsmešne kreslili na prvých novinových stránkach s dlhým nosiskom.

Neobávate sa extrémizmu u nás?
Extrémizmus tu bol, je, a bude vždy, len musí byť do 10 percent. Slota má stabilné hlasy z nenávisti voči Maďarom - extrémizmus nezmizne len tak. A napríklad taká strana Nádej prišla na to, že preferencie chytí, keď osloví 8 percent ľudí, ktorí nemajú radi divadelníkov, hercov, umelcov, a myslia si o nich, že sú to obyčajní príživníci. Pochopil som to z výrokov a zarputilosti ministra kultúry Tótha. Spolu so svojimi ľuďmi totiž naväzuje na Tisové slová: "Krásne výšivky na krojoch našich žien jasne ukazujú, že tento národ vie viac tvoriť, ako všetci tí umelci, ktorí dávajú svetu v rozličných galériách tie gebuziny, ktoré treba fotografovať a rozoberať, aby sa zistilo, čo to vlastne znázorňujú."

Autor: Text: TINA ČORNÁ