Názvy obcí a miest obsahujú správy o minulosti, ktoré si často ani neuvedomujeme alebo, jednoducho, o nich nevieme. Dobrou pomôckou na čítanie takýchto skrytých dejín môže byť kniha významného slovenského jazykovedca Rudolfa Krajčoviča Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest (Literárne informačné centrum, Bratislava 2005).
Nie je to slovník typu dnes už klasického Stanislavovho diela Slovenský juh v stredoveku (prvé vydanie roku 1948, druhé 2004) alebo Majtánovho zoznamu Názvy obcí Slovenskej republiky, vydaného v roku 1998, hoci aj v jednej, aj v druhej knihe sa uvádzajú i historické názvy, ich vznik a vývin.
Krajčovič si zvolil celkom iný prístup k nesmierne zaujímavej látke: člení ju abecedne len v rámci jednotlivých "tematických" skupín, či hniezd. Pôvod názvov rozdelil podľa veľmožov, panovníkov i služobníkov, ktorí vykonávali remeselné, poľnohospodárske a obchodné činnosti a príslušné lokality získali pomenovanie podľa nich. Utvoril si tým priestor na to, aby na základe strohých záznamov v kronikách rozviedol príslušné poznatky, a tak nám priblížil vtedajší život. On sám hovorí, že sú to náučno-historické úvahy a my povedzme, že je to kombinácia faktov a ich výkladu.
Autor najprv siahol do najvzdialenejšej minulosti, až do obdobia pobytu Kvádov a Rimanov na našom území, a následne k obdobiu praslovanskému a veľkomoravskému. Z hlbín času vyťahuje mená panovníkov, načrtáva ich pôsobenie, vzťahy, a potom prechádza k miestnym názvom, ktoré síce vznikli často neskôr, ale pôvod majú ešte v týchto dejinných etapách.
Ozrejmíme si to na príkladoch. Názov obce Pobedim posúva Krajčovič do 9. storočia, keď zrejme došlo ku skaze nejakého hradiska - slovo pobeda znamená totiž skazu - čo potvrdzuje aj archeologický nález v okolí terajšej obce. Autor pritom berie do úvahy i všetky zaznamenané verzie pomenovania, Pobodyn, Pobedim, Pobeczin, nehovoriac o tom, že ani inde sa neuspokojuje s doterajšími výkladmi.
Dalo by sa napríklad predpokladať, že pôvod názvu Váh je dnes nesporný, že slovo teda označuje klesajúci, zvažujúci sa tok. Krajčovič to síce nespochybňuje, ale dopĺňa výklad novým významom, odvodeným z rímskeho Tacita, ktorý použil výraz preložiteľný ako narážať, udierať. Ani názov obce Rakoľuby neznamená, že tamojší obyvatelia ľúbili raky. Krajčovič dokazuje, že rakári, chytači rakov, museli panstvu kôru z rakov olupovať, preto sú to vlastne Rakolupy.
Azda najfrekventovanejšie označenia sa viažu na služobnícke práce (príklad: Dechtáre, Smolenice, Šaštín, Tesáre, Hrnčiarovce atď.). Krajčovič takto pokryl celé oblasti Slovenska či presnejšie, cez názvy ich zmapoval a zaľudnil. Má to v sebe určitý pôvab, roznecujúci čitateľovu fantáziu, hoci ojkonymia, náuka o pomenúvaní a menách miest a dedín, je prísne vedecká a nedovoľuje nijaké vymýšľanie ani tam, kde niet priamych dôkazov.
Krajčovič sa opiera skôr o nezničiteľnú pamäť jazyka a o dovolenú hypotetiku vedca.
