Prvý raz po rokoch strihajú Ilijovi Paninčičovi vlasy.
Pre Iliju Paninčiča je to prvý holič po mnohých rokoch.
Muža okolo päťdesiatky, bývalého pastiera, našli pred piatimi mesiacmi náhodou turisti v horách. Až od nich sa dozvedel, že vojna v Bosne sa skončila už pred šiestimi rokmi. Pustovník žil osamelo, izolovaný od civilizácie, celé roky v odľahlej horskej oblasti neďaleko päťtisícovej obce Šipovo. Živil sa lesnými plodmi a tým, čo našiel v lese. Z orechov, malín a ďalších lesných plodov si urobil zásoby na zimu. V odľahlom údolí mal v tomto smere konkurenta – bol to veľký hnedý medveď, ktorý pravidelne škrabal na dvere Paninčičovej chalupy. Muž za roky odlúčenia takmer stratil schopnosť rozprávať.
Keď ho našli, naľakal sa. Rovnako reagoval, keď za ním prišli britskí vojaci SFOR.
„Keď sme tam prišli prvý raz, bol to špinavý, páchnuci zarastený chlap, ktorý nič nehovoril, len na nás zízal. Bol veľmi utiahnutý a opatrne sledoval každého, kto sa priblížil,“ hovorí major Nigel Taylor.
Britskí vojaci SFOR chodia dnes Iliju pravidelne navštevovať a zaujímajú sa o jeho život. Nosia mu jedlo a oblečenie. Bosniansky pustovník však ľudskú spoločnosť nevyhľadáva a netúži po vymoženostiach civilizácie.
„Dostal možnosť zísť dole, ale je rozhodnutý zostať tam, kde je, a verí len ľuďom, ktorých trochu pozná,“ dodáva major.
Keby nebolo pravidelnej pomoci vojakov, pustovník by možno túto zimu neprežil – bola totiž mimoriadne tuhá. Briti mu teraz chcú zozbierať peniaze na zavedenie elektriny, aby sa mohol dívať na televíziu a aspoň tak vedieť, čo sa vonku deje.
Paninčičov osud poznačila vojna. Do dobrovoľného exilu sa stiahol potom, ako chorvátske úrady v roku 1995 popravili jeho bratov. Je srbskej národnosti, narodil sa vraj v roku 1950, nepamätá si však zjavne deň ani mesiac. Sám bol za vojny väznený – osem mesiacov ho držali v cele v Tomislavgrade pre podozrenie zo zločinov, ktoré, ako tvrdí, nespáchal. Keď sa koncom roku 1996 dostal na slobodu, nečakal na nič a ušiel do hôr. Nikdy nebol ženatý. Pred vojnou pásol stádo oviec.
K jeho chalupe v horách vedie asi 11 kilometrov dlhá poľná cesta a ďalšie tri kilometre treba kráčať pešo v hornatom teréne a cez rieky. Túto cestu neprejdú ani armádne džípy.
Keď sa pustovník dozvedel, že vojna sa dávno skončila, nepovedal vraj nič. „Smutné na tom je, že takých, ako on, boli stovky. Nájdu ich až po čase,“ hovorí major Taylor.
(podľa reuters a bbc – bj)
