Sivá budova na pražskom Nábreží kapitána Jaroša si v novšej histórii Českej republiky vydobyla veľký význam. Sídli tam totiž Konsolidačná agentúra, kde sa zhromažďujú dlhy, ktoré sa budú musieť zaplatiť bankám za veľkú privatizáciu 90. rokov. Účet pôjde z veľkej časti na vrub daňových poplatníkov. Vláda vtedy rozdávala majetok a noví vlastníci si veľa napožičiavali na rozbeh podnikov. V Konsolidačnej agentúre sa medzičasom zhromaždili nesplatené dlhy vo výške 400 miliárd korún a ďalšie za 200 miliárd sa tam zrejme ešte len dostanú. Policajti vyšetrujúci prípady nepodarených privatizácií odhadujú, že tretina zo stratenej časti bola vytunelovaná. Doteraz nebol odsúdený nikto z podnikateľov, bankových úradníkov ani politikov, ktorí podvody a krádeže viedli a tajili.Cena za bankový socializmus

Masívna česká privatizácia vzbudzovala záujem okolitého sveta. Kupónová privatizácia doplnená o sériu priamych zdrojov akoby bola riešením kvadratúry kruhu. Podniky sa odštátnia, kupónová metóda potlačí hrozbu korupcie, prebudí sa silná domáca vrstva podnikateľov.

Operáciu mali zaplatiť výnosy z predajov, a tak už stačilo len nájsť niekoho, kto na privatizáciu požičia.

„Trh potreboval začiatkom 90. rokov peniaze,“ spomínal si na privatizačné začiatky vtedajší guvernér Českej národnej banky (ČNB) Josef Tošovský. „Bolo nevyhnutné vytvoriť sieť komerčných bánk, ktoré by podporili odštátnené podniky. Išlo o prioritný politický záujem.“

Do konca roku 1991 udelila ČNB 57 bankových licencií. Už v malej privatizácii (odštátnenie maloobchodnej siete) sa majetok predával najmä za peniaze z úverov. Rovnaké to bolo s priamym predajom podnikov či pri nákupoch väčších balíkov akcií firiem, ktoré sa privatizovali prostredníctvom kupónov.

„Banky mali peniaze a ochotne ich poskytovali,“ hovorí privatizér František Chobot, ktorému dnes patrí sieť teplární. V praxi požičiavali banky takmer na každý projekt, ktorý im bol predložený. Podľa Jana Šulu, bývalého šéfa ekonomickej kontrarozviedky, brali bankoví úradníci za poskytnutie úveru často 10 percent ako úplatok.

Banky nešetrili ani na prevádzkových úveroch pre podniky odštátnené v „kupónke“. Pre tento ekonomický model sa vžil termín „bankový socializmus“ – bankám kontrolovaným štátom patrili cez investičné fondy významné balíky priemyselných podnikov a bankári ich novými pôžičkami vždy uchránili pred krachom.

Takýmito podnikmi sú Zetor Brno a Tatra Kopřivnice, predané v „kupónke“. Prišli o odbyt v bývalých krajinách RVHP a za 10 rokov obmedzili výrobu na desatinu. Tatra nazbierala dlhy za 4 miliardy, Zetor takmer za 5 miliárd.

Tatra mala do roku 1992 prednovembrové vedenie, ktoré podnik zadlžilo dvoma miliardami. Peniaze išli na platy, materiál a služby, výrobky sa však predať nedarilo. Banky najali Američana Geralda Greenwalda, ktorý v 80. rokoch zachránil automobilku Chrysler. Za rok jeho pôsobenia dlh narástol o ďalšiu pol miliardu. Roku 1996 závod ovládol plzenský podnikateľ Lubomír Saudek, ktorý dlh zvýšil na 4 miliardy. V auguste 2000 prešiel dlh na Konsolidačnú banku, predchodkyňu Konsolidačnej agentúry, a napokon ho umorili. V roku 2001 našla Tatra nového majiteľa – americkú SDC International.

Zetor mal do roku 1994 dlh v bankách 3,7 miliardy korún. Od roku 1991 pritom znižoval výrobu a prepúšťal. Ešte v roku 2000 schválila Zemanova vláda pre podnik pôžičku od Konsolidačnej banky vo výške 700 miliónov. Tá potom prebrala aj predchádzajúce dlhy. Vlani však úradníci podniku vyhlásili tender. Záujem prejavili málo známe spoločnosti HTC Holding zo Slovenska a Uzel Makina Sanayi z Turecka. Zetor stále hospodári so stratou, vďaka niekoľkým kontraktom sa však spamätal a zvýšil odbyt traktorov na dvojnásobok. Budúci majiteľ dostane oddlžený podnik.

Podobný osud stihol desiatky závodov textilného a obuvníckeho priemyslu, strojárenské, hutnícke a železiarske firmy. Za neúspech firiem nikto nevymáha ani právnu, ani hmotnú zodpovednosť.

Do plachiet kapitánov

V iných prípadoch boli banky ešte štedrejšie a poskytovali úvery na samotnú privatizáciu. Klasický je príklad podniku Poldi Kladno. Huty kúpil pred ôsmimi rokmi Vladimír Stehlík za vyše miliardový úver od Komerčnej banky (KB). Nikdy ho nevrátil, a keďže peniaze potreboval aj na udržanie výroby, získal od KB postupne takmer 4 miliardy. Dnes je Stehlík dlžný bankám aj s úrokmi vyše 3 miliardy. Roku 1996 sa ukázalo, že časť úverov z KB previedol na svoju firmu Bohemia Art. Preto ho so synom Markom obvinili z podvodu a vlani ho obžalovali. Poldi skrachovala a konkurzný správca prenajal niektoré prevádzky nemeckej firme Spontan a Třineckým železiarňam.

Václavovi Junekovi a jeho spoločnosti Proventa, ktorá v akciovej spoločnosti Chemapol vlastnila len 12 percent akcií, kryli chrbát spolumajitelia tohto podniku – Union banka, IPB, Komerčná banka a Česká sporiteľňa, ktoré podiely získali nákupom akcií. Junek mal najširšiu politickú podporu: s V. Klausom chodil na futbal, M. Zemanovi dával zdarma karty na benzín, od V. Havla kúpil Lucernu.

Tento podnik privatizoval a udržiaval pomocou bankových úverov chemické podniky, obchodníka so zbraňami Omnipol a ďalších dvadsať firiem. Roku 1999 skrachoval a zostali po ňom dlhy vo výške 12 miliárd. Konkurzný správca dodnes skúma, kam sa peniaze stratili. Časť nedobytných úverov prevzala Konsolidačná agentúra.

Na úver privatizovali aj v plzenskej Škode a v pražskom ČKD – vtedajší vlastníci Soudek a Maroušek dnes čelia trestnému stíhaniu.

Malé tunely

Banky začali krachovať roku 1993. Modelovým príbehom je osud Kreditnej a priemyselnej banky (KPB), spojenej s menom Antonína Moravca. Roku 1991 kúpil na úver továreň na minerálku Ida. Potom ju založil a získal tak 50 miliónov korún potrebných ako základný majetok na založenie novej banky. S bankovou licenciou od ČNB si potom od iných bánk napožičiaval tri miliardy. Osemsto miliónov vzápätí požičal desiatkam vlastných firiem. Ďalšie peniaze zmizli u iných dlžníkov. Moravcove firmy potom nesplácali dlhy Moravcovej banke, KPB preto nevracala peniaze svojim veriteľom, hoci ČNB vyhlásila banke nútenú správu. Moravec bol roku 1994 obvinený z poškodzovania veriteľov. Prípad je natoľko zložitý, že ho polícia vyšetruje dodnes.

Celkovo skrachovalo osemnásť malých bánk, ostatné prešli pod kontrolu väčších. Časť dlhov previedol štát do Konsolidačnej agentúry. Na pokrytie strát bude treba zaplatiť z erárnych peňazí 12 miliárd korún. V prípade malých bánk nebol dodnes odsúdený nikto z tunelárov.

„Ide o zložité prípady. Polícia navyše nemala skúsenosti, keď ich začala vyšetrovať,“ komentuje Augustin Hrbotický, bývalý vládny pridelenec pre boj s ekonomickou kriminalitou.

Privatizácia bánk – späť k realite

Za 95 percent zlých úverov prevedených dnes do Konsolidačnej agentúry však môžu tri veľké banky. V Komerčnej banke a Českej sporiteľni mal štát ešte pred dvoma rokmi rozhodujúci vplyv, z IPB vyhnal v júni 2000 vtedajšieho majiteľa, japonskú firmu Nomura. Zemanova vláda potom banky predala. Po optimistickej privatizácii na úver zo začiatku 90. rokov to bol návrat do krutej hospodárskej reality.

Vláde sa podarilo predať banky až po tom, ako z nich vyviedla všetky podozrivé úvery. Ich celková účtovná hodnota nebola zverejnená, no odhaduje sa na 300 miliárd. ČNB okrem toho predpovedá, že do Konsolidačnej agentúry môžu byť prevedené ďalšie nesplatené úvery vo výške 600 miliárd. Tým by sa mohol v ČR sedem rokov financovať celý vzdelávací systém.

Komerčná banka: 80 miliárd

Komerčná banka rozdala za 10 rokov existencie 80 miliárd dodnes nesplatených úverov. Medzi 1400 úvermi vyvedenými z KB do Konsolidačnej agentúry je sto vyšších než stomiliónových.

Najslávnejšie dlhy narobil banke rakúsky obchodník Barak Alon, ktorému KB financovala transakcie vo východnej Európe. Alon nevrátil 8 miliárd, no v ČR ho nestíhajú, ani nevyšetrujú. Podľa medzinárodného práva polícia odovzdala prípad rakúskym kolegom, ktorí doteraz Alona nevypočúvali.

Futbalový magnát František Chvalovský si od banky požičal viac než 2,5 miliardy a dnes je obvinený z podvodu, pretože 1,5 miliardy preukazne použil na iný účel, než na aký sa zaviazal. Sedemsto miliónov sa previedlo priamo na Chvalovského kontá do Švajčiarska.

Za poskytnutie pôžičiek Alonovi a Chvalovskému stíhajú deväť ľudí z manažmentu a osem úradníkov. V oboch prípadoch vystupuje bývalá riaditeľka odboru financovania obchodu Jiřina Kaplanová. Dnes je vo väzbe. Tvrdí, že úvery poskytovala na pokyn vedenia.

Podľa dostupných správ vyšetruje polícia ďalšie tri prípady podozrivých úverov. Nejde však o veľké peniaze, ako svedčí kauza z Olomouca, keď za trojmiliónový úverový podvod bolo stíhaných 129 ľudí, z toho jeden úradník KB. Banka však striktne odmieta otázku, kto je za zlé úvery zodpovedný.

Česká sporiteľňa: 65 miliárd

Z verejne prístupných materiálov sa dá opísať kríza v Českej sporiteľni. Roku 1998 vykazovala úvery vo výške 185 miliárd korún. Z toho bolo 65 miliárd zle vymáhateľných a 30 miliárd úplne stratených. Zemanov kabinet schválil koncom roka pre sporiteľňu dotáciu vo výške 20 miliárd korún.

„Je to posledná pomoc tomuto finančnému podniku, na budúci rok ho budeme privatizovať,“ dušoval sa vtedy minister financií Ivo Svoboda. Ďalšie dotácie síce do banky nešli, ale vláda sa roku 1999 za zlé úvery sporiteľne zaručila a dnes ich začala prevádzať do Konsolidačnej agentúry. Od vlani do roku 2004 prevezme štát dlhy za 40 miliónov korún.

IPB: 100 miliárd

Rázny vstup Zemanovej vlády do IPB sľuboval poodhaliť tajomstvo privatizačných úverov. Keď v júni 2000 vošiel do centrály tejto banky nútený správca v sprievode policajtov vyzbrojených samopalmi, chýbalo v IPB z rezerv na nevymáhateľné účty neuveriteľných 22 miliárd korún. ČNB mohla za takéto hospodárenie odobrať banke licenciu. Po dohode s vládou to však urobila inak – IPB previedla do majetku ČSOB. Vtedy IPB navyše disponovala klasifikovanými úvermi za vyše 50 miliónov korún. Banka sa okrem toho s dlžníkmi často dohodla na systéme, ktorý jej umožňoval nevytvárať na zlé úvery povinné finančné rezervy. Úvery skrývala pod iné transakcie. Osemmiliardový úver poskytla IPB napríklad trom spriazneným firmám, aby od nej kúpili akcie firmy České pivo.

Straty banky dosahujú až 100 miliárd. Tajné služby odhadujú, že polovica zo štyroch miliárd korún nevymáhateľných úverov, ktoré sa teraz nachádzajú v Konsolidačnej agentúre, bola rozkradnutá. Buď priamo, jednoduchými alebo zložitejšími prevodmi peňazí na súkromné firmy či zahraničné kontá, prípadne preplácaním služieb poskytovaných spriaznenými firmami.

Konsolidačná agentúra: čo s tým?

Veľká privatizácia z rokov 1992-1994 sa pokúsila odštátniť českú ekonomiku. Privatizácia bánk v rokoch 1999-2001 musela najprv predávané finančné ústavy zbaviť dlhov a mimovoľne tak vystavila účet za odštátnenie z minulých rokov. Prichádza však tretia časť privatizácie, vedená z veľkej časti Konsolidačnou agentúrou. Podniky, ktoré už nejakou privatizáciou prešli, agentúra neposiela do konkurzu, ako je to vo svete bežné. Namiesto toho sa ich usiluje oddlžiť a potom ich opäť predať. Agentúra nakupuje zlé úvery obyčajne za 60 percent ich nominálnej ceny, a optimisti na čele s ministrom vnútra Stanislavom Grossom odhadujú, že by polovicu peňazí mohla získať späť. Doteraz však agentúra predáva dlhy desaťkrát lacnejšie, než ich kúpila.

Hlavnou úlohou bude nájsť pre zvyšné podniky kupcov.

„Časť dlhov dáme do dražby, časť sa pokúsime vymôcť, alebo ich niekomu postúpime,“ opísal postup agentúry jej šéf Pavel Řežábek. Očakávané problémy pripomenula súťaž, ktorú vlani agentúra vyhlásila na päťmiliardový dlh skupiny Z-Group Zdeňka Zemka. Do súťaže sa prihlásil ako jediný záujemca Investičný klub, ktorý ponúkol za právo vymáhať dlh od skrachovanej firmy i za samotnú firmu 350 miliónov korún. Ani úradníci agentúry nemohli vylúčiť, že sa za Investičným klubom neskrýva sám Zemek, ktorý by takto zlikvidoval svoje vlastné dlhy za zlomok ich hodnoty.

Pre novú vlnu privatizácie sa teoreticky ponúkajú tri cesty. Prvú z nich možno označiť ako korupčnú: agentúra oddlží nejaký podnik a znovu ho predá tomu, kto firmu zadlžil či vytuneloval. Druhá opäť riskuje a predáva na úver. Zostáva len veriť, že ho nový majiteľ splatí zo zisku. Potom je tretia cesta, ktorú agentúra volí v prípade Zetoru, Tatry alebo Vagónky Studénka: nájde sa rozumný partner s vlastným kapitálom, ktorý oddlženú firmu prevezme podľa dohodnutého investičného kalendára.

JAROSLAV SPURNÝ,

JAN KOVALÍK

Respekt