Súčasný post považuje za obrovskú výzvu.

„Vždy som mal taký vnútorný sen, že by som postavil na nohy nejakú televíziu,“ hovorí a dodá: „Za svoj úspech vďačím Zuzke.“

Zuzka bola jeho dlhoročnou priateľkou. Pred tromi mesiacmi tragicky zomrela.

Richard Rybníček vyštudoval žurnalistiku a niekoľko semestrov študoval aj politológiu a medzinárodné vzťahy v Bonne. V priebehu niekoľkých rokov vystriedal rôzne zamestnania – začal v Československej tlačovej kancelárii, po rozdelení federácie ostal spravodajcom ČTK na Slovensku, istý čas bol redaktorom denníka SME, potom hovorcom bratislavského primátora Petra Kresánka. Prv než začal s televíznou kariérou, vyskúšal si aj riaditeľský post – bol výkonným riaditeľom Inštitútu pre verejné otázky, kde sa venoval mediálnej analýze. Po roku 1990 sa angažoval aj politicky – ako podpredseda Občiansko-demokratickej mládeže. Okrem toho všetkého sedem rokov bubnoval v trenčianskej skupine Bez ladu a skladu, ktorú v roku 1985 založil.

Šéfujete televízii, ktorá má sídlo v Košiciach, ale vaša kancelária je na Kolibe v Bratislave. Kde vlastne úradujete?

Práve som priletel z Košíc. Tri dni som v Košiciach, deň alebo dva v Bratislave a deň, dva v Prahe. Teraz už lietam, keď som však v novembri 2000 s televíziou začínal, jazdil som autom. Za rok som najazdil 90-tisíc kilometrov.

Boli ste výkonným riaditeľom Inštitútu pre verejné otázky. Čím vás presvedčil Železný, že ste túto pozíciu nechali a šli ste do služieb človeka, s ktorým sa spája mnoho škandálov?

So Železným som sa stretol až po pol roku práce. Nedostal som ponuku od neho. Oslovili ma Jaroslav Berka a David Částek, s ktorými sa poznám od 89. roku, či by som nechcel pracovať pre Českú produkční 2000 (ČP, servisná organizácia Novy). S Částkom som sa zoznámil, keď bol šéfom Mladých konzervatívcov v Prahe. Občiansko-demokratická mládež – ODM, kde som bol podpredsedom, mala s nimi veľmi dobré vzťahy.

Aká bola ich ponuka?

Plán bol získať pre Českú produkční nejakú televíziu na Slovensku. Analyzoval som mediálne prostredie, sondoval, ktorá televízia by bola vhodná, ale aj to, či sa vôbec oplatí vstúpiť českému investorovi na slovenský mediálny trh.

Kde všade ste sa pokúšali vstúpiť?

Pôvodný plán bol, a to hovorím úplne otvorene, získať STV 2 alebo majetkovo vstúpiť do Markízy. Po všetkých analýzach sme nakoniec vytipovali TV Global.

Majoritným vlastníkom Globalu bol Horizont Slovakia. Pavol Rusko sa nechal počuť, že s Frunim boli dohodnutí, že v prípade predaja to ponúkne jemu. Nestalo sa tak. Ako ste presvedčili Fruniho, aby to predal práve Čechom?

S Frunim som sa stretával, mal som s ním veľmi korektný vzťah. Systematicky som mu vysvetľoval, koľko peňazí v Globale stráca, že to nemá preňho zmysel. Pomáhal mi pri tom aj vtedajší riaditeľ Globalu Marcel Děkanovský. Fruni sa nakoniec rozhodol.

TV Global mala sledovanosť 0,7 percenta. Ako bolo vôbec možné, že fungovala?

Fruni Global vlastnil a dával doň peniaze, to bolo asi všetko.

Kedy a pri akej príležitosti ste sa prvýkrát stretli s Vladimírom Železným?

V apríli minulého roku. Bolo to uňho v Mikulove, kde som predstavenstvu Českej produkční analyzoval stav televízií na Slovensku. Tam sa rozhodli, že to má pre nich nejakú perspektívu.

Už vtedy ste boli jasným kandidátom na generálneho riaditeľa?

Absolútne nie, vtedy sa nevedelo, či tá televízia vôbec bude. Kým začal Vladimír Železný vôbec vnímať, kto som, trvalo to sedem či osem mesiacov. Čím viac sa však projekt chýlil ku koncu, tým viac sme sa stretávali aj spoznávali. Prvýkrát sa o mojom poste začalo uvažovať, až keď sme získali licencie.

Poznáte Vladimíra Železného aj zo súkromnej stránky?

Je osobnosťou s obrovskou charizmou. Je to veľmi vzdelaný človek. Doma má okolo deväťtisíc kníh, z ktorých väčšinu aj prečítal. Je obrovským znalcom vín, vlastní úžasné vinice. Má fantastickú zbierku moderného výtvarného umenia a vie o tom veľmi pútavo rozprávať.

Aký je medzi vami vzťah? Čisto profesionálny alebo priateľský?

Nie je to superpriateľský vzťah, ale je to akýsi dôverný profesionálny vzťah. Rozprávame sa aj o tom, čo koho zaujíma, čo sa komu páči.

Osoba Vladimíra Železného je však v Čechách zobrazovaná skôr v negatívnom svetle. Neprekáža vám, že vaše meno sa spája na Slovensku výlučne s jeho menom?

Nie. Ja som na to pyšný. Nepoznám jeho súkromie. O tom sa nikdy nerozprávame, ani ma to nezaujíma. Neprekáža mi, ako sa o ňom rozpráva. Ja mám o ňom svoj vlastný obraz, vyplýva z osobného poznania. Jednoducho mu dôverujem.

Z vystupovania Vladimíra Železného vyznieva, že v JOJ rozhoduje práve on. Vysvetľoval dokonca aj to, ako sa majú ľudia v televízii obliekať. Na kom je teda riadenie?

Pán doktor Železný vie veľmi dobre, že by som túto pozíciu nerobil, keby som bol nejaký pajác, ktorý iba plní príkazy. Mám rád svoju slobodu, stojím si za svojimi názormi a nebudem robiť nikomu poskoka. Mám obrovské kompetencie na rozhodovanie.

V čom ste sa nezhodli?

Dlho sme diskutovali o názve, o nasvietení scény. Rešpektujeme sa navzájom. V sporných situáciách mi často povie – rozhodnite vy.

Kto má hlavné slovo?

Ja v rámci televízie, Železný v rámci filozofie televízie a Šmejc ako investor rozhoduje o peniazoch.

Prečo ste Vladimíra Železného neodhovorili od názvu JOJ?

Železný má obrovskú intuíciu. Vie odhadnúť veci, ktoré sa nám zdajú šialené. V istej chvíli som sa ho snažil od toho odhovoriť. Ale aj napriek tomu, že ešte veľa ľudí sa s týmto názvom nestotožnilo, si myslím, že to bolo z hľadiska marketingového a komerčného skvelé rozhodnutie.

JOJ ponúka archív Novy, takže to vyzerá, akoby sa mal slovenský divák tešiť z nejakých starých zvyškov.

Nezačali sme ako Markíza alebo Luna, ktoré získali frekvencie, a mali rok na to, aby postavili televíziu. My sme kúpili televíziu, ktorá už existovala, nemohli sme ju vypnúť. Investor musel financovať televíziu, ktorá mala 0,7-percentnú sledovanosť a katastrofálne príjmy z reklamy. Od momentu, keď ju kúpili, ich stála 10-miliónov mesačne. Do chvíle, kým nepripravíme televíziu na normálne vysielanie, využívame preto obrovské know-how, ktoré má v archíve Nova. Nakoniec, pre ľudí na strednom a východnom Slovensku je to niečo úplne nové.

Kedy bude to „normálne vysielanie“?

Začiatkom budúceho roka to už bude plne formátová televízia s vlastnými programami.

Budú aj spoločné programy s Novou?

Určite. Veľké revuálne programy sa budú vysielať v oboch štátoch naraz.

Z TA3 k vám prešla Zuzana Hajduová. Uvažujete, že stiahnete aj ľudí z iných televízií?

Nie, neuvažoval som o tom. Okrem Andrey Vadkerti, ktorá v Markíze už nerobí. Dohodli sme sa, že budeme spolu komunikovať a možno v budúcnosti aj spolupracovať.

Ako ste sa dostali k priestorom na Kolibe, ktoré patria aj Mečiarovým deťom?

Pôvodne sme pokukovali po priestoroch po Lune. Vtedy mi jeden známy poradil, aby som sa spýtal na Kolibe. Nebol to zámer, bola to náhoda. Ani som vtedy nevedel, že tam Mečiarove deti vlastnia menšinu. Zaujímal ma priestor, to bolo všetko.

Aký je vzťah televízie JOJ s Vladimírom Mečiarom?

Taký ako s Bugárom či Dzurindom. Rovnaký ako s ostatnými.

Podľa dostupných informácií sa Mečiar nikdy nevyjadril o Železnom negatívne, a platí to aj naopak.

Rešpektujú sa. Tak ako sa rešpektuje napríklad pán Dzurinda so Železným.

Ako vnímajú vaši rodáci v Trenčíne, že šéfujete televízii?

Neviem. Stretávam sa len s chalanmi z Bez ladu a skladu. Oni to berú normálne, vymysleli mi novú prezývku. Doteraz som bol Ryba, teraz ma volajú mediálny magnát.

Ešte bubnujete?

Hrávam, ale už iba sám pre seba. Mám trenažér, takú veľkú čiernu gumu, mám paličky, noty, a tak si bubnujem.

Ako trávite voľný čas?

Mám radosť, že sa televízny projekt podaril, ale nemám nijaký voľný čas, robím dvadsať hodín denne. Jediné, na čo sa snažím nájsť si čas, je, aby som mohol na sobotu vypadnúť domov do Trenčína, za rodičmi, blízkymi a priateľmi.

Kde teraz bývate?

V Bratislave mám malú garsónku, v Košiciach mi televízia prenajala jednoizbový byt a keď som v Prahe, spím u priateľov. Nemám teda plnohodnotnú strechu nad hlavou a nemám v tejto chvíli ani súkromie, akoby som si predstavoval. Dlho predtým, ale aj počas celej prípravy projektu spustenia JOJ stála pri mne moja priateľka a snúbenica Zuzka Kobzová. Bohužiaľ, už tri mesiace medzi nami nie je. Za celý tento úspech vďačím jej a jej ho aj venujem. Bez nej by som to nikdy nedokázal.

Je rozdiel medzi Košicami a Bratislavou?

To je. Košičania sa cítia byť Košičanmi, cítia sa lokálpatriotmi, a to je veľmi príjemné.

V Bratislave to tak nie je?

Z Bratislavy sa za komunizmu vytratil duch Prešpurákov, ktorý sa teraz opäť buduje. V Bratislave sú ľudia trochu nabubralí. V Košiciach je to iné. Košičania, a teraz hovorím o tých, ktorých som stretol v televízii, sú pokornejší. Veľmi veľa pracujú a sú všestranní – vedia robiť od osvetľovačov, strihačov až po kameramanov.

Na váš vek ste vystriedali dosť povolaní – od novinára cez hovorcu po mediálneho analytika. Znamená to, že sa neviete nájsť?

Úprimne poviem, že som ako muž dlhšie dospieval. Jednoducho som hľadal životnú dráhu, a teraz tvrdím, že som ju našiel. To, čo robím teraz, je splnením môjho sna.

Naposledy ste boli mediálnym analytikom, odkiaľ ste skočili do dravej komercie. Neľutujete?

Prišlo to práve včas. Nie som typ človeka, ktorý sa dokáže dlhodobo hrabať v knihách a písať analýzy.

Nikdy ste v televízii nepracovali, a teraz ju chcete riadiť?

Ako študent som si chvíľu privyrábal v televízii na športe. Tam som pochopil, že nemôžem byť moderátorom, pretože neviem povedať „r“. Logopéd mi povedal, že moje „r“ sa ani nedá napraviť, tak som kariéru moderátora zahodil. Nemám však problém ju riadiť.

Učíte sa teda za pochodu?

Áno. Priznávam to. Nie som televízny profesionál, ale za ten rok a štyri mesiace som sa naučil strašne veľa. Navyše, posledné mesiace po boku doktora Železného, to je, ako keď máte prednášky na vysokej škole. A navyše zadarmo. Dnes som v štádiu, že o televízii viem veľmi veľa.

Boli ste podpredsedom Občiansko-demokratickej mládeže, politickej organizácie. Nemali ste ambície ísť do politiky?

Chcel som ísť dráhou politika, to bolo súčasťou tých mojich životných hľadaní. Dnes ma to, chvalabohu, prešlo. Vôbec o tom neuvažujem.

A v budúcnosti?

To neviem, ale vo veľmi blízkej budúcnosti to ani teoreticky nehrozí, pretože moja súčasná pozícia je nestotožniteľná s akoukoľvek politickou pozíciou.

MIRKA HOROBOVÁ