Vojnoví veteráni v akcii. FOTO – AUTOR
Shakespeare Sibanda po vyslobodení z elektrického stĺpu.
februára schválil poslušný Mugabeho parlament zákony na ochranu verejného poriadku, ktoré mali pred voľbami zastrašiť neposlušné médiá a odradiť zahraničných novinárov. Účinok bol presne opačný. Do Zimbabwe sa odvtedy hrnú výlučne zahraniční novinári, ktorí sa pritom tvária, akoby šli na nedeľný výlet.Pred dvoma týždňami sme sa do Zimbabwe vybrali aj my s fotografom Kevinom McCulloughsom. Do mesta Beit Bridge na juhoafrickej štátnej hranici so Zimbabwe sme prišli po jednej z mnohých diaľnic, aké pretínajú Južnú Afriku vďaka ťažbe zlata a diamantov. Jej koniec lemujú jedna za druhou benzínové pumpy – Engen, Shell, BP, Caltex, Total, Exel. Stoja hneď za masívnym obchodným centrom.
Hranica so Zimbabwe prechádza stredom rieky Limpopo. Osvetlená diaľnica sa hneď za mostom zužuje do cesty tretej triedy bez krajnice. O pár metrov ďalej sa stráca telefónny signál a hneď nato zmĺkne aj Jacaranda 94.2 - „South Africa‘s number one radio“.
Ocitáme sa v treťom svete.
Šesť áut, šesť hodín
Pri pohľade do tmy strácame na chvíľu odvahu. Nemôžeme však vycúvať. Týždenník New of the World, ktorý toto dobrodružstvo financuje obálkou plnou cestovných šekov, má od nás presne o týždeň prebrať ilustrovanú reportáž. Oficiálne ide o reportáž o ohrozených druhoch tunajších motýľov, v skutočnosti budeme písať o nadchádzajúcich prezidentských voľbách.
Od zimbabwianskej hraničnej rampy nás delí šesť áut. Z africkej skúsenosti vieme, že čakacia doba bude šesť hodín.
Otvárame niekoľkozväzkové Povolenie na krátkodobý pobyt v Zimbabwe. O priebehu našej pracovnej cesty sa v ňom „zaväzujeme pravidelne informovať ľudovodemokratické úrady,“ ktoré ju však môžu „kedykoľvek pozmeniť alebo úplne zrušiť, ak si to vyžiadajú záujmy pracujúceho ľudu Zimbabwe.“
Povolenie uzatvára formulka, ktorú v Zimbabwe podpíšeme pod nátlakom ešte aspoň desaťkrát: „Bez námietok súhlasím s vyššie uvedenými skutočnosťami a svoj súhlas potvrdzujem vlastnoručným podpisom.“
Keď sme to podpisovali ešte na zimbabwianskom veľvyslanectve pri vybavovaní cesty, chcel Kevin vedieť, či budeme mať v ich krajine aj nejaké práva.
„Ale áno,“ ubezpečil ho konzul, „pracujúci ľud Zimbabwe myslel na všetko.“
Napriek všetkému sme ocenili, že sa nepýtal, prečo chceme písať o motýľoch, keď každý chce čítať o voľbách. Zrejme to v byrokratickom zápale prehliadol.
Kontroly a zase kontroly
Po piatich hodinách ma čakanie na hraničnom priechode do Zimbabwe začína fascinovať. V polospánku sa vraciam do detstva na slovensko-maďarský priechod Rusovce – Rajka. Na stene kancelárie, kde sa pyká za plný kufor mletej papriky, visí čierno-biely súdruh prezident Husák.
„Mami, prečo tu čakáme tak dlho?“
V africkej krajine, kde sa zatýka za slobodu prejavu, visí na stene čierno-biely súdruh prezident Mugabe. Zovretá päsť bola namierená pôvodne proti britským kolonizátorom, rôznym zradcom a domácim zapredancom, neskôr proti Medzinárodnému menovému fondu, globalizácii a homosexuálom, dnes sa vyhráža aj Európskej únii, americkému Kongresu a celému medzinárodnému spoločenstvu.
Colná a pasová kontrola je prvá, ale ani zďaleka posledná kontrola tohto druhu.
Desať kilometrov pred hlavným mestom Harare nás zastavuje v poradí dvadsiata šiesta policajná hliadka.
„Ste novinári?“
Bez slova im podáme naše doklady.
„V Zimbabwe budú voľby?“ pýta sa nevinne Kevin dvadsiaty šiesty raz.
Dvadsiaty šiesty mladý muž vyzerá na infarkt.
„Ako sa darí rodine?“ pýtam sa rýchlo.
V podmienkach populačnej explózie je rodina témou na diplomovú prácu a na juhoafrických policajtov zaberá. Želaný účinok sa dostaví aj v tomto prípade. Čierna tvár sa vyjasní a do prítmia jedinej pouličnej lampy zasvieti dokonalý chrup. Starší z dvojice policajtov je vždy nepriateľ, nosí odznak vládnucej strany Zanu-PF a nedôverčivo študuje náš výmysel o motýľoch.
Muž na stĺpe
V Harare sa skontaktujeme s Richardom Hartnackom z juhoafrickej ambasády, ktorá má náš fotografický materiál dopraviť do redakcie kuriérnou poštou. Ubytujeme sa v hoteli Holiday Inn neďaleko centrálnej väznice.
„Nech to máme blízko,“ vtipkuje Kevin.
Hneď prvý večer vyrážame na Mugabeho predvolebný míting na štadióne Mayfair. Nedostaneme sa však ani na prístupovú cestu. Povestní veteráni občianskej vojny zo sedemdesiatych rokov, ktorá vyniesla Mugabeho k moci, vyzerajú hrozivo. Mnohí nemajú ani dvadsať. To by bolo v poriadku, keby od konca vojny neuplynulo minulý rok práve dvadsať rokov. K nášmu landroveru sa ich blíži celá skupina. Náhlivo dávam dohromady doklady. Praktickejší Kevin vyberá zatiaľ kartón piva.
„Pozornosť týždenníka New of the World.“
„Vypadnite odtiaľto,“ kričia, ale pivo neodmietnu.
Na spiatočnej ceste nás zaujme niečo nezvyčajné. Z elektrického stĺpa visí muž.
„Ešte sa hýbe,“ hovorí Kevin.
Po náročnom vyslobodení z povrazu a drôtu sa muž predstaví ako učiteľ Shakespeare Sibanda. Na stĺp ho zavesili veteráni, pretože čítal opozičný denník Daily News.
Za odmenu nás Shakespeare zoberie na druhý deň na míting opozičného Hnutia za demokratickú zmenu (MDC). Tam Kevin konečne urobí nejaké fotografie a vyfotené filmy uloží dômyselne do dutého domorodého oštepu, známeho ako assegay. Na mítingu sa ku mne doplazí zúbožený psík. Keď začnem rozdávať studenú večeru, objaví sa ich celé stádo. O posledné sendviče sa so psami bijú v prachu aj malé deti.
„Poďme, nemá to zmysel,“ velí Kevin.
Má pravdu, neprišli sme sem vyriešiť problémy tretieho sveta.
Ponuka na „masáž“
O dva dni neskôr máme schôdzku s Richardom Hartnackom z veľvyslanectva. Pozýva nás do záhradnej reštaurácie, kde mu Kevin odovzdá assegay s fotografickou korisťou.
Menu nás zaskočí, ceny sa nám zdajú astronomické, až kým nezačneme prepočítavať na juhoafrické randy. Káva stojí 200 zimbabwianskych dolárov.
„Toľko sa platilo v Harare ešte v deväťdesiatom ôsmom mesačne za dvojizbový byt,“ objasňuje situáciu Richard.
Vtom zastane pri našom stole asi dvanásťročné dievčatko. Bez slova si vyhrnie deravú košeľu a ponúka nám „masáž“. Na nafúknutom brušku mu svieti ružová jazva, ktorú odhadujeme na čerstvý cisársky rez. Z pravého oka jej vyteká žltá tekutina.
„Len päťdesiat dolárov,“ nástojí.
Všetci traja si nasadíme slnečné okuliare. Kevin jej podáva dvadsaťrandovú bankovku.
„Preboha, nedávaj jej peniaze!“ panikári Richard. „Ak nás pozorujú veteráni, môžu si myslieť, že jej platíš za sex a zavrú ťa.“
Horúčkovito sa obzeráme.
„Ak ťa zavrú, vymysli si, že by si s ňou nemohol, lebo si homosexuál,“ radím Kevinovi nepresvedčivo.
„V tom prípade ťa rovno zastrelia,“ dodáva Richard.
Spomenieme si na Mugabeho homofobické výroky typu: Psy na rozdiel od homosexuálov vedia, že majú vyliezť na suky.
Stretnutie s opozičným kandidátom
V hoteli nás čaká mladý aktivista z Hnutia za demokratickú zmenu s dôverným odkazom. Opozičný prezidentský kandidát Morgan Tsvangirai nás prijme v stredu večer o ôsmej v kancelárii na Hill Street číslo 43.
Sme tam už o pol ôsmej. V tmavej ulici štekajú psy. Po ošarpaných múroch hľadáme číslo 43.
„Čo ak je to pasca?“ uvažujeme nahlas.
Našťastie nie je.
Dvere sa otvoria hneď po prvom zaklopaní. Vchádzame do priestrannej miestnosti, kde to na prvý pohľad pripomína novinársku party. Za stolom sedí André Bredt z Pretoria News, pri okne Mark Lawson z Financial Mail. Sú tam aj ďalší. Chrbtom ku všetkým stojí Thabo Mahlangu z denníka Sowetan, ktorý podporuje Mugabeho.
Vo dverách sa objaví vysoký asistent a oznamuje, že diktafóny nie sú z bezpečnostných dôvodov povolené. Hľadíme na neho s hrôzou, v dnešnej dobe už nik neovláda tesnopis.
„Dúfali sme, že vy s nami budete zaobchádzať inak ako prezident Mugabe,“ ozvem sa a vzápätí si uvedomím, že za to môžeme s Kevinom poletieť bez toho, aby sme Tsvangiraiho čo len uvideli.
Po chvíli váhania asistent prikývne: „OK, diktafóny sú povolené.“
Do kancelárie na poschodí vstupujeme v abecednom poradí.
Po Markovi Lawsonovi prichádzam na rad ja.
Morgan Tsvangirai je korpulentný pán v stredných rokoch. V sivom tvídovom obleku vyzerá ako vidiecky učiteľ. Je vyčerpaný.
„Howzit, Mr. Lipták,“ pozdraví ma po juhoafricky. Meno si prečítal zo zoznamu na stole.
Po bleskovej výmene zdvorilostných fráz sa začínam pýtať.
„Pán Tswangirai, do volieb zostávajú necelé dva týždne, ako ste na tom?“
„Všetky nezávislé prieskumy verejnej mienky hovoria dlhodobo v náš prospech. Volebné duo Mugabe - Tsvangirai nie je vecou osobnej, kmeňovej či straníckej preferencie, ale vecou budúcnosti našej krajiny. Podstatné je, že väčšina ľudí má o nej úplne inú predstavu ako Mugabe. Preto vyhráme.“
Na všetky otázky odpovedá s istotou a stoickým pokojom.
Na záver si vymeníme vizitky. Asistent uvádza Kevina s fotoaparátom. Šesť bleskov rozptýli na chvíľu únavu všetkých zúčastnených. Tsvangirai nás galantne vyprevádza ku dverám.
„Veľa šťastia,“ zaželáme mu.
V tmavej ulici stále štekajú psy. Landrover je, našťastie, v poriadku.
„Ty mu dôveruješ?“ pýta sa Kevin už v aute.
„Ťažko povedať, nevyzerá ako diktátor.“
„A ako vyzerá diktátor?“
Zimbabwe nie je holubník!
Máme dôvod na oslavu. V hoteli si za štvornásobok juhoafrickej ceny objednáme fľašu Moet & Chandon. Kým píšem spoločnú reportáž pre News of the World, Kevin prepisuje z diktafónu rozhovor s Tsvangiraim. Pri druhej fľaši, tentoraz Rust en Frede, ktorú sa Kevinovi podarilo prepašovať napriek desiatkam colných, policajných, bezpečnostných a iných kontrol, napíšem túto reportáž.
Cestou z hotela nás zastaví asi sto sedemdesiata policajná hliadka.
„Ste novinári?“
Mlčky im podáme naše doklady.
„Nech vám ani nenapadne písať o voľbách! Náš ľud hladuje kvôli zverom, ako ste vy.“
„Už aby sme odtiaľto vypadli,“ šepká Kevin.
„Nech vám ani nenapadne zostať tu o deň dlhšie! Vaše povolenie vyprší zajtra večer. Zimbabwe nie je holubník!“
Cestou na výpadovku z Harare míňame zaručene trestný nápis: Bob Mugabe is a psycho.
Škoda, že pod graffiti nie je obľúbená formulka: „Bez námietok súhlasím s vyššie uvedenými skutočnosťami a svoj súhlas potvrdzujem vlastnoručným podpisom.“
V tomto jedinom prípade by sme sa pod ňu podpísali dobrovoľne a bez donútenia ľudovodemokratických úradov.
Autor: Roman Lipták, Zimbabwe
