Termín hystéria sa dnes už nepoužíva, je už viacmenej nadávkou. Zmizol dokonca aj z moderných lekárskych slovníkov. Je to mŕtva kráľovná, ktorá doslúžila. Mala svoje významné postavenie, ale už patrí do histórie. To, samozrejme, neznamená, že sa s hysterickými reakciami, symptómami a hysterickými osobnosťami nestretávame.
Dnes sa táto diagnóza rozčlenila na viacero termínov – napríklad na histriónsku poruchu osobnosti a konverznú poruchu, čo je porucha hybnosti alebo zmyslového vnímania.
Napriek tomu zostáva fascinujúce, ako je vôbec možné, aby dalo naše telo pokyn na dočasné ochrnutie či oslepnutie.
To je zvláštnosť, ktorá zaujala už Freuda, keď pracoval ešte na neurológii. Mal takéto pacientky a prišiel s vysvetlením, ktoré vtedy vyvolalo pobúrenie a výsmech. Tvrdil, že pôvodne ide o vnútorný psychický konflikt medzi nejakým želaním a zábranou voči nemu a že tento vnútorný boj nájde symbolické vyjadrenie v telesnom ochorení.
Súhlasí moderná psychiatria s Freudovou tézou?
Áno, toto platí. Je to reakcia na nejakú záťaž. Neznesiteľná konfliktová situácia aktivuje v nás nevedomé želanie prejaviť ju napríklad vyrozprávaním sa. Avšak my máme zábrany, hanbíme sa a problém vytesňujeme do nevedomia. Problém však zostáva. A tak dochádza k somatizácii tohto konfliktu – inak povedané, stelesňuje sa. Pôvodné želanie vyrozprávať sa niekomu z nášho trápenia sa prejaví rečou tela. Dočasne oslepneme, ochrnieme, onemieme. Psychický konflikt sa premieňa do telesnej podoby.
Ako však môže vzniknúť dočasná slepota, onemenie, ochrnutie? Čo alebo kto v nás to spúšťa?
Ľudská psychika má takúto zvláštnosť. Je to podvedomý proces. Možno to pochopiť na príklade hypnózy – pomocou hypnózy nie je žiaden problém experimentálne vyvolať ochrnutie ruky aj u zdravého človeka. V hypnotickom stave dostane napríklad inštrukciu, že pravá ruka je nevládna.
Ako si telo vyberá takúto chorobu? Prečo niekto onemie, niekto ochrnie a iný oslepne? Nesúvisí to aj s poznaním diagnóz?
Môže. Ale aj s predstavami či pozorovaním. Symptómy vznikajú autosugesciou. Dcéra napríklad videla epileptický záchvat u matky a v nejakej záťažovej situácii sa môže u nej objaviť pseudoepileptický záchvat. Niektoré hysterické záchvaty sa pre laika podobajú na nerozoznanie epileptickým. Odborník však v priebehu a obraze takéhoto záchvatu postrehne prvky absurdnosti, a to mu pomôže dopátrať sa pravdy. Hysterik napríklad pri záchvate nikdy nespadne tak, aby sa zranil. Človek môže onemieť v situácii, keď mu hrozí konflikt so šéfom. Keď vie, že sa od neho vyžaduje, aby sa s ním pohádal, aby obhájil svoj názor, ale zároveň vie, že určite budú nasledovať negatívne reakcie zo strany šéfa. Prestane teda rozprávať. Onemie. Takto sa vyhne konfliktnej situácii. Alebo manželka prestane chodiť – ochrnie, lebo očakáva, že manžel sa rozzúri, keď sa dozvie, že dovolila svojej matke u nich bývať a bude ju opatrovať, hoci sa s ním neporadila.
Takíto ľudia však zrejme chodia bezvýsledne po rôznych lekároch, a pomoci sa nedočkajú.
Nálezy sú negatívne a stane sa, že sa im môžu aj vysmiať. Problém však nastáva aj vtedy, keď ich pošlú za psychiatrom. Takíto pacienti často tvrdošijne odmietajú k nemu ísť, lebo rozprávať o svojich vnútorných problémoch je práve to, čo nechcú.
Ak nezasiahne psychiater, môže zostať človek nehybný aj natrvalo?
Môže, ale našťastie ide väčšinou o dočasné stavy. Niekedy trvajú len niekoľko hodín alebo dní. Časom, ako sa zmení situácia, alebo sa nájde spôsob, ako konfliktnú situáciu riešiť, telesný problém ustúpi. Nie je však vzácnosťou, že atrofia dolných končatín sa stane chronickou.
Možno súhlasiť s tým, že ženy v uplynulých storočiach trpeli hystériou vcelku oprávnene? Spoločenské zvyklosti ich totiž výrazne obmedzovali v prejavoch. Kto by z takého pretlaku nevybitých emócií z času na čas nedostal záchvat?
Dá sa povedať, že vtedy to bola často akási forma boja s mužmi. Patriarchálny princíp bol omnoho výraznejší a ženy dohnané do úzkych nezvládnuteľnými situáciami pretavili svoje želania do niečoho iracionálneho a zdanlivo neuchopiteľného. Vari aj preto, že dnes sa ženy môžu prejavovať prirodzene, sú prejavy veľkých hysterických záchvatov vzácne. Môže to súvisieť s tým, že emancipácia žien pokročila, že ženy sa necítia už také bezmocné.
Dá sa povedať, že hystéria nie je už taká, ako bývala?
Po druhej svetovej vojne možno na psychiatrických a neurologických klinikách pozorovať pomalý, ale trvalý pokles týchto diagnóz. Literatúra uvádza, že v súčasnej dobe kurz hystérie vo všetkých západných krajinách poklesol. Zatiaľ čo v prvej svetovej vojne boli lazarety preplnené pacientmi s hysterickými obrnami, po druhej svetovej vojne sa objavila tendencia skôr k depresii, neurasténii, neurotickým poruchám, žalúdočným vredom.
Ľuďom sa teda teraz trasie skôr žalúdok ako nohy. Je to lepšie?
Ťažko povedať, či je to lepšie alebo horšie, možno len prejav porúch je menej dramatický, ale to utrpenie je veľké. Sú však krajiny, ako napríklad Rusko, India, v ktorých patrí hystéria k najčastejším poruchám.
Dá sa vysvetliť, prečo?
Príčiny hysterických syndrómov sa nedajú odvodiť z jedného faktora. Hrajú tu úlohu rôzne faktory – osobnosti, vplyvy prostredia, výchovy.
Vie moderná psychiatria tieto poruchy úspešne liečiť a vyliečiť?
Liečba je niekedy ťažká, najmä ak má pacient z choroby sekundárny zisk. Ak má výhľad napríklad na získanie dôchodku alebo rozmaznávanie v úlohe chorého, je úspech liečby otázny. Napríklad jedna žena bola kvôli hysterickej obrne už štyri roky pripútaná na lôžko a manžel ju dojemne a obetavo opatroval. Pritom pracoval a staral sa o tri deti. V minulosti to bol chronický alkoholik, ktorý svoju svoju ženu bil a sexuálne obťažoval, ale po tom, ako sa po jeho násilnostiach objavila u manželky obrna, úplne sa zmenil.
