la vo varieté a napokon ako štyridsaťročná spáchala roku 2002 samovraždu.
Na Slovensku jej vyšiel predvlani román Prečo sa dieťa varí v kaši a teraz znovu v preklade Jany Cvikovej ďalší román z pozostalosti Polica posledných vydýchnutí (Aspekt, Bratislava 2005). Nečudo, že táto spisovateľka dosiahla v Nemecku i vo Švajčiarsku veľký úspech, hoci jej rodným jazykom bola rumunčina. A zvýšenú pozornosť vyvolalo jej dielo aj u nás. Najmä spôsobom, akým vnímala a reflektovala svet.
Najnápadnejšie znaky: autobiografickosť, strohý jazyk, výnimočný dar metaforiky, všadeprítomná smrť. Nesúhlasila síce s tvrdením, že píše prevažne o svojom živote, ale styčných bodov je tu toľko, že to chvíľami pripomína najntímnejšiu kroniku autorkinej existencie. Dokonca vetou "dennodenne som sa samovraždila" akoby anticipovala vlastnú tragédiu.
Ak v románe Prečo sa dieťa varí v kaši prevláda detská optika, cez ktorú sa autorka díva na prostredie, v akom sa cirkusantská rodina po emigrácii ocitla, ak pomenúva vážne problémy v rodine s prostoduchou naivitou bez toho, aby ich celkom chápala, román Polica posledných vydýchnutí túto optiku miestami síce má, no koncentruje sa viac na život, resp. smrť dospelých než na bolestnú cestu dievčaťa.
Pomalé zomieranie rozprávačkinej tety je pre autorku dobrou príležitosťou, aby vyniesla na svetlo rodinné príbehy, historky, epizódy, konflikty a napätia, ktoré ukazujú lesk i biedu emigrácie a zároveň cez postavu rumunského strýka Petra aj absurditu domovskej krajiny. V týchto retrospektívach je veľa čierneho humoru, no nachádzame tu takisto autorkin nesentimentálny smútok z vecí, ľudí a zo sveta. Veteranyi zaťahuje do deja viac postáv, nemusela ich však ani individualizovať, jej stačí niekedy len detail, gesto, výraz tváre a vidíme pred sebou živú bytosť.
Mala zázračnú schopnosť skratky a celé toto dielo sa vlastne skladá z fragmentarizovaných minisekvencií. Ani závideniahodná obrazotvornosť sa nerozlieva do šírky, je skôr intenzívna než bohatá, prejavuje sa akoby jedným úderom, pripomína akýsi náhly, ale hlboký vryp do materiálu jazyka a z inej strany zasa artistickú figúru, ktorá zanecháva nezmazateľný dojem. "Teta plakala. Jej slzy boli osamelé." Dá sa už výstižnejšie označiť totálna izolácia človeka?
Román je v istom zmysle adoráciou smrti, ktorá sa tu predstavuje v ľudovo-náboženskom ponímaní ako cesta nahor, k Bohu. To On je majiteľom police, kde sa ukladajú posledné vydýchnutia zosnulých a kde si ich môže prečítať ako v knihe. Napriek určitej hororovosti románu práve rovina folklórnych predstáv zmierňuje údesnosť príbehu, v ktorom čítame aj autorkinu traumu, nevyjadrovanú božekovaním, skôr vecne, bez citových výlevov, no výsostne poeticky.
