Na sklonku minulého roka uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara hru Verejný nepriateľ. Jej autorom je súčasný maďarský dramatik a spisovateľ ISTVÁN TASNÁDI, ktorý ju napísal podľa novely Heinricha von Kleista, jednej z najväčších postáv nemeckej literatúry začiatku 19. storočia. Politicko-poetická dráma zaznamenala významný úspech - bola hneď naštudovaná na domácich scénach a neskôr aj v Česku a Francúzsku. Krutý príbeh hovorí o neľútostnom mocenskom zápase, v ktorom mladý koniar Michael Kolhaas, zapálený za svoju pravdu, stavia na misku váh lásku k svojim koňom a k rodine. Napriek tomu, že sa odohráva v 16. storočí, zaujal v Maďarsku i za hranicami svojou živosťou a aktuálnosťou. Na slovenskú verziu sa autor prišiel pozrieť osobne. O sebe veľa hovoriť nechcel, je to vraj nudný príbeh. Musí stačiť toľko, že okrem jedinej výnimky - jeho štvorročnej dcérky, sa všetko, čo s ním súvisí, odohráva vo svete jazyka a fikcie.

Ako sa vám páčila nitrianska verzia?

Okrem maďarskej som zatiaľ videl iba túto slovenskú. Myslím si, že bola presne premyslená, bolo v nej niekoľko výborných nápadov a dobré herecké výkony. S problémami som prijal priestor a hudbu. Ale kostýmy boli vynikajúce.

Čím vás pritiahla predloha?

Ide o skutočnú historickú udalosť. Heinrich von Kleist ju napísal na základe jednej kroniky, vlastne už aj on 'dramatizoval'. A jedno slávne maďarské predstavenie na túto tému vzniklo ešte v 70. rokoch. Najviac ma zaujalo, že za živým príbehom koniara Michaela Kolhaasa a jeho rodiny existuje príbeh jeho koní. Pre tieto kone vypukne konflikt, vojna, krviprelievanie. Ony pritom za nič nemôžu. Ich osud bol pre mňa veľmi dôležitým momentom.

Prečo ste chceli vnímať svet ich očami?

Mám s nimi spoločný zážitok: Nerozumieme tomu, čo a prečo sa okolo nás vo svete a v politike deje, prečo v skutočnosti vypukajú vojny, prečo vznikajú rôzne spojenectvá a podobne. A potom tu bola ešte morálna otázka: pokiaľ až brániť svoju pravdu, čo pre ňu obetovať. Lásku, dieťa, rodinu? Myslím si, že v tomto zmysle bola generácia našich otcov a starých otcov revolučnejšia. My sme hĺbavejší. Alebo že by zbabelejší?

Do akej miery vnímate novelu, ktorú ste zdramatizovali, ako vlastné dielo?

Moje dielo je dramatizácia. Hoci využívam časti textu z novely či z korešpondencie Martina Luthera, vytvoril som myšlienkovú líniu a napísal väčšinu textu.

Aj zhudobnené texty, ktoré v hre odzneli, sú pôvodne vašimi veršami. Nakoľko sú pre vás na javisku dôležité?

Báseň či piesňový text je pre mňa podstatný vždy. Pred desiatimi rokmi som začínal ako básnik, v každej mojej hre je báseň či piesňová vložka. Niet pre mňa hutnejšieho textu, navyše, keď sa nachádza v divadelnej hre, ktorá je už sama osebe zhutnenou myšlienkou.

Už dlho spolupracujete s divadelným režisérom Árpádom Schillingom, ktorého meno je známe u nás vďaka festivalu Divadelná Nitra. Je považovaný za najväčší zjav súčasného maďarského divadla. Čo to pre vás znamená?

Schilling režíroval doteraz päť mojich hier, Verejný nepriateľ bola prvá z nich. Byť jeho tvorivým partnerom je obrovské šťastie.

Ako funguje vaša spolupráca?

Niekedy sme spolu aj na skúškach a dielo vzniká priamo na scéne, a naopak, niekedy dielo celé napíšem a on sa stretáva iba s hotovým textom, ktorý zrežíruje.

Vaše meno sa objavuje aj v súvislosti s literárnou a divadelnou kritikou. Ako sa vám popri vlastnej tvorbe darí písať kritiky?

Odkedy sa moje hry pravidelne hrávajú, kritiky nepíšem. Myslím, že je to pochopiteľné.

Ako by ste zhodnotili vývoj maďarského divadla pred rokom 1989 a po ňom?

Do roku 1989 u nás spĺňalo divadlo - a to hovorím o zábave na jednoduchej úrovni - aj politickú funkciu. Nahrádzalo nedostatok slobodného ducha a bolo priestorom na odovzdávanie odkazov. Po zmene politického zriadenia sa táto funkcia vytratila a tvorcovia akosi zneisteli. Divadlo bolo treba nanovo uchopiť. To trvá dodnes.

Môžete teda charakterizovať hlavné trendy?

Na jednej strane je tu vedúca úloha zábavného divadla, na druhej osamelý boj niektorých tvorcov a divadelných telies o hľadanie vlastného umeleckého vyjadrenia. V tejto atmosfére sa zrodilo množstvo blufov, mŕtvych formalistických umeleckých diel, ale aj zopár pútavých výtvorov. Trendy vlastne neexistujú. Jedine, že by sme trendom nazvali absenciu trendov.

FOTO SME - EVA ANDREJČÁKOVÁ