koľko starších ľudí, kostol bol takmer prázdny, svietilo len matné svetlo. Silvo sa vtedy spýtal Vlada: „Za toto sme boli 14 rokov vo väzení?“.
Kým 60. roky sa v krajine niesli už v znamení liberalizácie kultúrneho i občianskeho života, na náboženskom poli prenasledovanie nepovolilo. (Pri stretnutí biskupa Korca s Dominikom Tatarkom, v 80. rokoch na byte Jána Budaja, biskup Korec povedal Tatarkovi: „čítal som vo väzení v Kultúrnom živote na pokračovanie vášho démona súhlasu“).
Biskup Korec opustil najprísnejšie väzenie vo Valdiciach u Jičína na začiatku roku 1968, poslední náboženskí väzni opustili väzenie až 8. mája 1968. Boli to katolícki kňazi Alojz Litva a Vojtech Reiner a evanjelický kňaz Ján Juráš. (V roku 1968 sa dostali na slobodu všetci politickí väzni v Československu)
„Na komunistov platí iba masa!“
Napriek tomu, roky 1968 a1969 znamenali takú spontánnu radosť a uvoľnenie, možnosť vycestovať von a prijímať návštevy doma, obnovenie gréckokatolíckej cirkvi a aspoň načas obnovenie mužských a ženských reholí, že za tieto dva roky kňazi, sestričky i veriaci akoby zabudli na utrpenie posledných 20 rokov.
70. roky dali vycítiť, že náboženská situácia sa bude zhoršovať, ale útlak sa už nedal porovnať s 50. a 60. rokmi. V prvej línii tlaku boli skôr vylúčení straníci, intelektuáli a umelci.
Ľudia ako biskup Korec, Vladimír Jukl a Silvester Krčméry velili budovať malé štruktúry, zvlášť medzi mladými ľuďmi. „Generál tajnej cirkvi“ na Slovensku Vladimír Jukl opakoval komunistické heslo: „čelom k masám“. A inokedy trochu ostrejšie: „Na komunistov platí iba masa!“. A tak 70. roky sa niesli v znamení skôr tichej a nenápadnej práce medzi univerzitnou mládežou, neskôr i stredoškolskou a rodinami. Zatknutí a súdov s náboženskými aktivistami nebolo veľa, väčšinou končili podmienečn ými trestami. Zlom nastal v roku 1978 voľbou Karola Wojtylu, Poliaka, priateľa mnohých Slovákov, za pápeža.
Nervozita komunistickej moci sa začala zväčšovať. Vznikla Charta ’77 a komunisti začali ostrejšie tlačiť i na cirkev. Ešte viac však tlačili na prorežimné angažovanie sa duchovných v katolíckom hnutí Pacem in terris, začali prvé zatýkania a nepodmie nečné tresty. Ale rovnako narastal i odpor. Na Bohosloveckej fakulte v Bratislave dochádza v roku 1980 k protestnej hladovke všetkých bohoslovcov proti tlaku štátu zaviesť hnutie Pacem in terris aj na fakultu. Hovoril o tom vtedy celý svet, vyše 10 bohoslovcov bolo vylúčených zo štúdia.
Na Veľkú noc 1983 dochádza k masovému zatýkaniu tajných františkánov v celom Československu. Na Slovensku sa organizuje prvá podpisová akcia na čele s biskupom Korcom na ich obranu. Začína vychádzať prvý samizdat Náboženstvo a súčasnosť, ktorý vydržal až do novembra 1989 a vychádzal dvojmesačne vniekoľko sto výtlačkoch.
Válek: „zaspali sme na vavrínoch“
Začína sa budovať pravidelný kontakt s pátrom Antonom Hlinkom v Mníchove, ktorý potom stále informoval onáboženskom dianí na Slovensku v rádiu Hlas Ameriky. Začínajú púte mladých ľudí. V roku 1985, pri 1100 výročí smrti sv. Metoda, prichádza na Velehrade prvýkrát ku konfrontácii veriacich s predstaviteľmi štátu.
Desaťtisíce pútnikov (organizované to bolo zo Slovenska), nedovolili prehovoriť predstaviteľom štátu. Minister kultúry SR Miroslav Válek potom napísal do Pravdy: „Zaspali sme na vavrínoch a na Velehrade sme dostali pod pás.“
Na začiatku januára 1988 začala najväčš ia podpisovka pod vedením kardinála Tomáška za slobodu cirkvi v Československu. (Viac ako pol milióna podpisov, z toho vyše 300-tisíc zo Slovenska) 25. marca 1988 sa v Bratislave konala „Sviečková manifestácia“ za náboženské a občianske práva v Československu, voči ktorej štátna moc tvrdo zasiahla.
Teším sa na mozaiku 21. storočia
V novembri 1989 padá komunistický režim v Československu.
90. roky sa nesú v Cirkvi na Slovensku v duchu obnovy. Obnovili sa všetky mužské a ženské rehole (vo viacerých z nich po 40. rokoch tajného života sa na verejnosti predstavilo viac rehoľníkov, ako v roku 1950, keď boli zakázané).
Obnovili a opravili sa všetky diecézne semináre a rehoľné domy na Slovensku (rovnako aj v iných Cirkvách), postavilo sa vyše 300 kostolov a kaplniek. Postavili sa nové pastoračné centrá pre mládež a nové fary. Vznikli nové náboženské vydavateľstvá. Podarilo sa knižne vydať takmer všetky diela slovenských náboženských mysliteľov, ktoré za komunizmu neboli publikované. Vydala sa takmer všetka memoárová literatúra zobdobia komunizmu.
20. storočie sa skončilo. Cirkvi sa podarilo v zápase o existenciu obstáť a podarilo sa jej materiálne i fyzicky obnoviť svoju existenciu.
Prichádza obdobie, ktoré nebude ľahké. Dať duchovný obsah životu v úplne nov ých podmienkach, v akých cirkev a veriaci doteraz nežili. Teším sa už na Mozaiku 21. storočia.
RNDr. František Mikloško, 58 rokov
Kardinál Ján Chryzostom Korec
Biskup tajnej cirkvi na Slovensku. Kňazskú vysviacku prijal tajne v Rožňave 1. októbra 1950 z rúk biskupa Roberta Pobožného. Ako 27. ročného ho biskup Pavol Hnilica konsekroval na biskupa v Bratislave 24. augusta 1951. O deväť rokov ho zatkli a odsúdili pre vlastizradu na 12 rokov väzenia. Nasledoval Leopoldov, Ilava, Valdice. Z väzenia ho prepustili až v 68.
Po prepustení z väzenia až do dôchodku v roku 1984 pracoval napriek zdravotným ťažkostiam ako robotník. Po revolúcii sa stal rektorom bratislavského seminára a Ján Pavol II. ho vymenoval za biskupa do Nitry. 28. júna 1991 ho menoval za kardinála a pridelil mu titulárny kostol sv. Fabiána a Venancia v Ríme.
Knižná tvorba J. Ch. Korca predstavuje vyše 80 titulov kníh. Za pevné postoje mu udelili viaceré čestné doktoráty, napr. Notre Dame Indiana v USA, Univerzita v Bridgeport v USA, Katolícka univerzita vo Washinghtone, a iné. Zdroj: cardinalrating.com
November 1989. Pre cirkev to nie je nič nové
November 1989 som prežil ako vojak základnej služby. Boli sme poslední, ktorí si odkrútili celé dva roky. V napätí sme cítili, že čosi sa láme. Cenzurované správy vmédiách sme sledovali pomedzi riadky. Bol som v pracovnom tábore vojenského útvaru v Leviciach. Pracoval som ako montér na stavbe jadrovej elektrárne v Mochovciach. Za dva roky som na vkladnej knižke mal zarobených 4200 Kčs.
V jedálni, kde sa stravovalo množstvo robotníkov sa koncom leta 89 vytvorilo akési fórum, kde niektorí odvážlivci rečnili. Mali sme inštinktívny strach, ktorý komunizmus 40 rokov infikoval, ale zároveň sme cítili akúsi vzpruhu, že čosi prichádza. Istý parťák odvážne rečnil proti komunizmu a „ľudovým milíciám“ To nie sú ľudové milície, to sú komunistické milície“, ohnivo kázal. Ľuďom sa postupne otvárali oči. Z Mochoviec do Levíc sme cestovali poschodovou vlakovou súpravou. V nej mohlo byť okolo tisíc vojakov. Pri presune zo stanice do kasární sme šli cez mesto a tam sme boli v mase nekontrolovate ľní a po 17. Novembri, keď bola vlna naštartovaná, mnoho vojakov začalo impulzívne kričať heslá, sloboda, preč s boľševizmom. Po príchode do útvaru sme inštinktívne zmækli. Politruk dal nastúpiť útvar na politické školenie. Jeho prejav sa niesol v absurdite komunistick ých fráz typu: „súdruhovia, naša strana prechádza skúškou, ale ako vždy, ona touto skúškou prejde“. Odpoveďou bolo posmešné skandovanie na naprogramovaného dôstojníka, telesne silného, duševne chybného. Pripadal mi ako bohatý, arogantn ý, sebavedomý pasažier na Titanicu , ktorý tvrdil že loď sa nepotopí, lebo je veľká, hoci jej osud bol spečatený.
Nadšenie Novembra však rýchlo vyprchalo, bola to akási úľava, ošiaľ. Fundamentálni komunisti ostali, líšky odhodili stranícke legitimácie, vstúpili do kostolov pred strachom z „obesenia“. Rýchle sa pretransformovali na ľudí „demokracie“. Komunistom sa vlastne nič nestalo. Šli ďalej ako bezcharakterní ľudia za svojím prospechom. Napriek výhodám socializmu sociálnej istoty, ľudia rýchlo zabudli, aká beštia a obluda je komunizmus. Bol založený na strachu a udávaní, neslobode. Treba však zdôrazniť, že bol dlho umelo udržiavaný aj ekonomicky. Môžem to dosvedčiť zvlastnej skúsenosti, keď som vyše päť rokov pracoval ako robotník vo výrobe. Zamestnanosť sa udržiavala tak, že povedzme k piatim ľuďom na výrobnej linke dali ďalšieho. Preferencie komunizmu vsúčasnosti však netreba podceňovať, pretože sú reakciou na zlý sociálny a existenčný vývoj veľkej vrstvy.
Autor je katolíckym kňazom
