Americká fotografka a videoumelkyňa Shirin Neshat, pochádzajúca z Iránu, je slovenskej verejnosti známa najmä vďaka výstave vo Viedni z roku 2000. V súčasnosti sa európskemu publiku predstavuje opäť prostredníctvom svojich výstav v Múzeu moderného umenia v Salzburgu (do 2. apríla) a v amsterdamskom Stedelijk Museum, kde potrvá do polovice apríla.

Netradičné dočasné umiestnenie holandského múzea do priemyselnej budovy bývalého poštového úradu poskytuje zaujímavú atmosféru na konfrontáciu dvoch kultúr: súčasnej západnej a tradičnej iránskej, ktoré sa v dielach autorky stretávajú.

Shirin Neshat (1957) opustila Irán vo svojich sedemnástich rokoch, keď odišla študovať umenie do Kalifornie. Po skončení štúdií sa umeniu prestala venovať a impulzom na jej výtvarnú prácu bol až návrat do rodnej krajiny v roku 1990. Zmena, ktorá počas jej neprítomnosti v Iráne nastala, bola pre ňu kultúrnym šokom: zo sekularizovaného zriadenia sa medzičasom stala islamská republika, založená na starých tradíciách. Neshat začala vo fotografiách zobrazovať iránske ženy, zahalené v čádoroch. Cez ich tváre píše úryvky poézie od iránskych ženských autoriek. Tvorba mnohých z nich je v súčasnosti pre cenzúru zakázaná. V Iráne sú zakázané aj diela samotnej Neshat.

Vo svete sa preslávila koncom 90. rokov čiernobielymi videami premietanými na protiľahlé steny, zobrazujúcimi proti sebe stojaci mužský a ženský islamský svet. Pri týchto projekciách stojí divák uprostred plátien a zažíva silné emócie založené na kontrastoch mužského a ženského, reality a magickosti, bežného a posvätného.

Na výstave v Amsterdame autorka predstavuje šesť videoprác, ktoré mapujú jej tvorbu za posledných sedem rokov. Sama tvrdí, že stále hľadá nové výrazy, preto sa jej tvorba počas tohto obdobia zmenila: dnes pracuje s farebnosťou a prikláňa sa k magickému realizmu. Aj keď Shirin Neshat samu seba nepovažuje za politickú autorku, kontroverznými námetmi a zostrujúcou sa cenzúrou v Iráne dostávajú jej diela aj politické odkazy.

Vo vlastnej krajine by sa nemohla stať uznávanou autorkou. "Cenzúra však paradoxne prospela iránskemu filmu," tvrdí Neshat. V uzavretej mikroklíme neslobodného režimu sa oproti komerčnej západnej filmovej tvorbe iránsky film sústreďuje skôr na vnútorné existenciálne odkazy.

Neznamená to však, že by Neshat cenzúru schvaľovala. V krátkom filme nazvanom Posledné slovo zobrazuje fiktívnu kafkovskú scénu procesu s iránskou spisovateľkou. Žena sedí pred súdom, ktorému predsedá hlavný cenzor. Množstvo pomocníkov listuje v knihách snažiac sa nájsť usvedčujúce dôkazy. Dokument za dokumentom sú predkladané slová, ktoré sú porušením zákona. Počas celého procesu spisovateľka mlčí, obhajobou sú len jej posledné slová - lyrická báseň, ktorá začaruje a umlčí byrokratickú mašinériu.

Shirin Neshat vo svojich dielach často využíva námety alebo texty perzských spisovateľov a spisovateliek. Ako preslávená americká výtvarníčka tak s nimi zoznamuje svetovú verejnosť a týmto spôsobom im spláca svoj dlh možnosti vlastnej tvorby. Odkazy jej diel sú univerzálne, svojím pôvodom však upozorňuje na fakt, že možnosť slobodne tvoriť nie je vôbec všade samozrejmá.

Autor: LENKA KUKUROVÁ Amsterdam, Bratislava(Autorka je výtvarná kritička)