Tobiáš Jirous vydal básnické zbierky Slova pro bílý papír a Zakončený deník, knihu poviedok Počkej na mě, Valentýne a najnovšie Než vodopády spadnou, publikoval v zborníkoch, almanachoch a časopisoch. Podieľal sa na niekoľkých nahrávkach skupiny DG 307, vydal vlastné CD Hifi Heroes. Hral v niekoľkých filmoch, je členom hudobnej formácie The Models, pôsobil aj v reklame a ako dídžej. FOTO - ROBERT SEDMÍK
TOBIÁŠ JIROUS (1972) vstúpil do literatúry už ako päťročný, keď ho ako "děsně chytrého" syna Viery Jirousovej spomína Ludvík Vaculík v slávnom samizdatovom Českom snári. Po štvrťstoročí sa úlohy vymenili a bývalé disidentské dieťa mu venuje takmer na riadok rovnaký, teda rovnako neveľký priestor vo svojej knihe Než vodopády spadnou. Hoci ich letmé stretnutie na ulici je, samozrejme, len fragmentom mozaiky tohto "necenzurovaného" denníka, Vaculíkovo meno je s ním spojené predsa len aj niečím iným.
Je kniha Než vodopády spadnou Jirousovou predstavou českého snáru súčasnosti, inšpirovaného Vaculíkom, alebo je to len zaškatuľkovanie zo strany kritikov?
"Písať v Čechách spoločenský denník už navždy znamená písať ho po Vaculíkovi. On je taká norma, ako to robiť. To, že som sa prihlásil k jeho odkazu, bola provokácia. Vaculík je preverená hodnota a ja som drzý fagan, ten kontrast ma lákal."
Kedy ste spoznali toto Vaculíkovo dielo?
"Čítal som ho asi v osemnástich, teda aby som bol presný, len tú stránku, ktorú mi venoval. Je to veľmi hrubá kniha, Vaculík stále okopáva paradajky, orezáva stromčeky, hrôza, dočítal som to asi až po desiatich rokoch. Vtip tej knihy nespočíva v tom, ako je napísaná, ale že za takéto obyčajné písačky ho mohli zavrieť. To je však problém väčšiny disidentskej literatúry, bez kontextu stráca svoje kúzlo."
Deti v disidentskom prostredí mali možnosť dostať sa ku kvalitnej literatúre, čo z nej na vás najviac zapôsobilo?
"Bol som malý, tak asi tie rozprávky, čo nám otcovia písali na pokračovanie z kriminálu. Sám som si prečítal až Placákovho Medorka, mal som tú knižku schovanú pod trámom na povale. Stále som sa tešil na pokračovanie, ale prišla revolúcia a z Placáka sa stal politický komentátor. Z hľadiska literatúry je to veľká škoda, koho bude za sto rokov zaujímať nejaký skorumpovaný minister?"
Ivan Martin Jirous, kunsthistorik rovnako ako vaša matka Viera, bol guru českého undergroundu, tvorcom jeho manifestov a teórie druhej kultúry, manažérom Plastic People. Ako ste znášali tlak režimu a represie proti vašej rodine, ktoré vrcholili väzením?
"Naša rodina bola zaradená do programu Asanácia, v podstate šlo o to prinútiť nás k emigrácii. Moja matka sa však zasekla, vždy urobí pravý opak toho, čo sa od nej vyžaduje. Hovoril som jej, neblázni, odídeme. Mal som pred vojnou, na ktorú sa mi dvakrát nechcelo. Plánoval som si, že budem námorníkom. S ňou to ani nehlo. Dobre vedela, že každý emigrant bude v každej i slobodnej krajine občanom druhej kategórie. Mala naprostú pravdu, pozrite sa u nás, váži si niekto Čečenov? Je to tragédia, ale takto sa ľudia proste správajú."
V posledných rokoch normalizácie vstúpila na neoficiálnu literárnu scénu generácia Topola, Krchovského, Kremličku či Placáka, autorov zhruba o desať rokov starších. Aký je váš vzťah k nim?
"S Krchovským sa veľmi vrelo kamarátim asi už pätnásť rokov. Mal tú smolu, že som si ho vybral za svojho literárneho guru. Čítal s veľkou trpezlivosťou všetky moje začiatočnícke básne, až som bol zasiahnutý jeho vplyvom tak intenzívne, že som radšej začal písať prózu, aby som sa vnútorne oslobodil. Teraz už je to v pohode, ale predtým to bolo priateľstvo ako kameň. Ostré a ťažké, asi pre obe strany. Topola rešpektujem, ale jeho romány ma nebavia, chápem, prečo to robí, ale pre mňa navždy zostane básnikom jednej zbierky - Náhodnejch 23, tá je dokonalá. Placák literárne vyšumel do politiky a Kremlička je neškodný blázon. Mám ho veľmi rád."
Kritici každého za druhú knihu strhajú, píšete vo Vodopádoch. Okrem predpovede, ktorá sa však nenaplnila, je za tým aj konštatovanie, že vaša prvá kniha - Počkej na mě, Valentýne - bola prijatá dobre. Ste spokojný sám sebou, ste chlapík, ktorému sa plnia sny?
"Áno, vyplnia sa mi aj tie najhlúpejšie, preto si už na ne musím dávať pozor. Vôbec by som sa nedivil, keby mi zajtra niekto priniesol vrece autíčok, ktoré som si prial na Vianoce pred dvadsiatimi rokmi. Asi za to môže ta šťuka, ktorú som vtedy vypustil do Vltavy."
Vo vašej knihe si mohli viacerí ľudia českej umeleckej scény prečítať o sebe naozaj všeličo. Bola to len potreba autentickej výpovede alebo aj viac či menej priateľské vybavovanie účtov?
"Dobrá otázka! V Čechách by som sa nejako intelektuálsky vykrúcal, ale takto vám na rovinu môžem prezradiť, že mám množstvo nevybavených účtov. Niekto cvičí karate, iný píše knihy. Mám dobrú pamäť, tak si na mňa aspoň každý dá pozor. Ako hovorila ježibaba - ty máš svaly, ja mám čáry!"
Ak sa komunisti znovu dostanú k moci, vyjde Poučenie zo zamatového vývoja? - pýtate sa v knihe. Čo by v ňom dominovalo?
"Obávam sa vendety ako každý súdny človek. Pozrite sa, Stalin začínal ako lokálny gangster s prepadávaním vlakov, Lenin nechal vyvraždiť cársku rodinu vrátane malých detí, u nás to je zločin za zločinom. Ak sa dostanú k moci, tak už nepôjde o slobodu prejavu, ale o krk. Nie som taký naivný, aby som si myslel, že mi nejaký dobrý súdruh odpustí, že bol odstavený od koryta."
Ako sa taký slobodný človek, akého poznáme z Vodopádov, dokázal pri filme podriadiť požiadavkám režiséra? Zvlášť svojrázneho Jana Němca pri nakrúcaní Toyen?
"Němec je sadista, to každý okrem mňa vedel. Chcel som si zahrať u klasika novej vlny, a tak som si to aj pekne odskákal. Takmer som pri tom umrel, že som prišiel o vlasy, bola už len taká drobnosť. Nútil ma hovoriť s vreckovkou v ústach, chodiť pospiatky a nakoniec ma za trest z celého filmu skoro vystrihal. Asi ho naštvalo, keď som sa mu vyhrážal, že ho obsadím do svojho filmu a nechám mu nos scviknúť kolíkom, aby mal tenší hlások."
Ste aj dídžej a bubeník, vyskúšali ste si film, výtvarné umenie, reklamu. Ostáva už len divadlo, kedy sa môžeme tešiť?
"Asi mi to nebudete veriť, ale asi pred rokom som na jednom VIP večierku stretol multimilionára, ktorý zbohatol na burze, hovorím mu, čo všetko robím a on ma zastavil. Deväť remesiel, desiata bieda. To ma vzalo. Taká banálna pravda! Odvtedy sa už trochu strážim, aby som náhodou neskončil pod mostom. Takže nijaké divadlo ani balet nebude. Pekne si to odpracujem v knižkách."
