Októbrové zemetrasenie zabilo v Pakistane podľa niektorých odhadov až stotisíc ľudí a viac ako tri milióny ich zostalo bez strechy nad hlavou. Krutú zimu prežili v stanových táboroch, ktoré pre ne zriadila pakistanská vláda spoločne so svetovými humanitnými organizáciami. Pomohli im nepomrznúť a neumrieť od hladu, nemohli však zbaviť utrpenia zo straty najbližších. Hroby medzi stanmi - realita dnešných dní v Pakistane. Na snímke vdova v tábore Upper Chatter.
Pripomeňme si to. Vlani ôsmeho októbra o 8.50 sa v Afganistane, Indii, a najmä v Pakistane triasla zem. Zemetrasenie s intenzitou 7,6 stupňa Richterovej stupnice za okamih pripravilo o život takmer stotisíc Pakistancov, desaťtisíce ich zostalo zmrzačených a tri milióny bez domova. V horách sa práve začínala zima, ktorá tam býva poriadne tuhá, teploty klesajú až na mínus dvadsať stupňov. Humanitárne organizácie z celého sveta začali pomáhať pakistanskej vláde a budovať stanové tábory pre ľudí, ktorí prežili.
Pred treskúcou zimou sú chránení len celtami, spia na zemi pokrytej igelitovými podložkami. Tá sa ešte stále sem-tam zatrasie a ľudia netušia, či je to dozvuk alebo predzvesť ďalšej katastrofy. Mnohí obyvatelia táborov sú na vozíkoch, iní bez končatín, sú medzi nimi aj tehotné neplnoleté vdovy. Iných zas trápia ťažké posttraumatické stavy z toho, čo sa stalo a čo bude. Pretože zakrátko, už
30. marca, by sa mali stanové tábory na základe rozhodnutia pakistanskej vlády zatvárať. Ľudia by sa mali vrátiť do oblastí, kde žili predtým, a stavať si nové domy. Čo však s nimi bude, kým sa znovu postavia na nohy? Takéto otázky si kladie aj Mária Čierna, ktorá sa len pred pár dňami vrátila z humanitnej misie na pomoc obetiam zemetrasenia v severnom Pakistane.
Mária Čierna pracuje pre Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov a má za sebou viaceré humanitárne misie na Blízkom východe a na Balkáne. Ani jedna sa vraj nedá porovnať s pakistanskými útrapami. Pritom, do Pakistanu sa pôvodne nechystala. Tešila sa na pokojný koniec roka. Bude sa venovať rodine, pôjde na silvestrovskú lyžovačku, konečne si poriadne vydýchne.
"A zrazu som dostala e-mail, či by som neodcestovala začiatkom januára na dva mesiace do Pakistanu. Bola som mimo úradu, takže som hneď neodpovedala, vzápätí mi však telefonovali, že už rozhodli bezo mňa, lebo museli odovzdať zoznam pracovníkov. Odchádzam štvrtého januára! A zrazu bolo všetko inak. Namiesto oddychu som si rýchlo začala zháňať výbavu do arktickej zimy, ktorú som mala prečkať pod stanom. Ešte pred cestou na letisko som uvažovala, či necúvnem."
Nebezpečenstvo - súčasť života
Hneď po prílete do Islamabádu, skôr než ich vyšlú do táborov v pakistanských horách, musia humanitní pracovníci absolvovať bezpečnostné školenie.
"Upozornili nás napríklad, aby sme sa pripravili na opakované otrasy zeme, ktoré síce budú trvať krátko, ale ich intenzita môže byť až šesť stupňov. Od októbrového zemetrasenia do januára ich už zaznamenali vyše stoštyridsať. Naozaj som ich aj ja niekoľko zažila a bol to veľmi nepríjemný zážitok."
Ďalším reálnym nebezpečenstvom boli zosuvy mokrej a zvetranej pôdy zo seizmologicky narušených hôr.
"Každé ráno sme dostávali hlásenia o bezpečnostnej situácii ciest, ktoré priesmyky sú uzavreté, do ktorých táborov nesmieme vycestovať. Bolo to naozaj nebezpečné, vo februári po intenzívnych dažďoch zosuvy zapríčinili veľké nešťastie. Masa mokrej zeme spadla na auto mojich kolegov. Šoféra zabila a spolujazdec prišiel o nohy."
Na školení ich varovali aj pred ďalšími rizikami - prejavmi terorizmu či tradičnými náboženskými a kmeňovými zvyklosťami. Ženy striktne upozornili, že v moslimskej krajine musia vystupovať zdržanlivo, nemajú nosiť výstrihy a obtiahnuté šaty.
"Vo februári sa navyše situácia skomplikovala kvôli karikatúram proroka Mohameda. Po celom území Pakistanu sa konali demonštrácie, niekoľkokrát aj v Muzaffarabade, kde som bola ja. Vtedy sme na štyri dni dostali úplný zákaz vychádzania do mesta. Nehovoriac o tom, že každý deň sme už po šiestej nesmeli vyjsť mimo areálu tábora."
M.A.S.H.
Po absolvovaní školenia v Islamabade pokračovala Mária Čierna helikoptérou do oblasti Muzaffarabad. Je najviac zničená zemetrasením, lebo leží len osemnásť kilometrov od epicentra. Všetci humanitárni pracovníci, ktorých tam bolo okolo stosedemdesiat, žili sústredení na jednom mieste.
"V stane som bývala s pakistanskými ženami, ktorých bolo od päť po deväť. Oddelené sme boli len celtovými závesmi a všetko bolo počuť. Budíky im zvonili už pred piatou ráno, aby sa stihli pomodliť. Prvé dva týždne som spala veľmi zle, neskôr som si zvykla. Hoci sme mali v stane piecku, vyhriala ho maximálne na päť stupňov, takže som spávala v kabáte, čapici a rukaviciach. Hygienické podmienky boli dosť zlé, pre skoro dvesto ľudí len štyri sprchy. V tábore sa nedalo nič kúpiť. Keď sme kvôli práci v teréne zmeškali obed, do večera nebolo čo zjesť. Navyše, víkendy neexistovali, pracovalo sa sedem dní v týždni. Boli to naozaj ťažké podmienky, ale to všetko bolo nič v porovnaní s osudmi, ktoré som spoznala v tábore."
Ľudia z tábora
Mária Čierna trávila s obeťami zemetrasenia denne mnoho hodín, takže dôverne spoznala ich život. Videla, že hoci sa na Pakistan sústredila pomoc z celého sveta, je to ako obviazať amputovanú nohu náplasťou. Tábory síce trochu uľahčili život, aby ľudia nepomrzli a neumreli od hladu, ale nemohli zaceliť rany po mnohonásobných tragédiách, keď človek príde o všetko. O najbližších, domy, statky, úspory.
"Výnimkou neboli tínedžerské vdovy, neraz aj tehotné, siroty, invalidi. No aj ľudia, u ktorých sa na prvý pohľad zdalo, že prežili bez zdravotnej ujmy a nezostali bez rúk či nôh, boli na tom veľmi zle psychicky. Často vôbec nevnímali, čo sa okolo nich deje, žili len vo svojej bolesti. Deti zase trpeli hrozným strachom, že sa zemetrasenie vráti. Otrasy sa opakovali a oni nevedeli, aké bude silné, či sa celá tá hrôza nezopakuje."
Beznádej bola o to väčšia, že v tábore nie je čo robiť. Iba deti chodia do provizórnej školy, dospelí však len prežívajú zo dňa na deň. Ženy sa aspoň zapodievali tým, čo uvariť z prídelových potravín, kde chýba mäso, zelenina aj ovocie, no muži nerobili takmer nič. V totálnej dezilúzii narastá násilie, vrátane násilia na ženách.
"V aj tak silne patriarchálnej spoločnosti sa v extrémnych podmienkach správanie k ženám ešte vyostrovalo. Jednou z našich úloh bolo preto pôsobiť na ženy, aby sa začali stretávať a hovoriť o svojich problémoch. Väčšina to veľmi ocenila, stretnutia sa stali veľmi obľúbenými, ale asi v šiestich táboroch muži akékoľvek stretávanie sa žien kategoricky zakázali."
Osudy
Prezeráme si fotky. Tri milióny ľudí bez domova majú zrazu konkrétne tváre. Deväťročné okaté dievčatko bude navždy na vozíku. Muž a žena s obviazanými rukami - už v tábore im explodovala piecka a utrpeli ťažké popáleniny. Pred stanom sedí zachmúrená starena a apaticky hľadí do neznáma, kým v lone jej pospáva bezbranné, nič netušiace osirelé bábätko. Táto sedemnásťročná mamička uprostred hôr práve porodila. A ďalšia, mladučká matka piatich detí, sústredene počúva pokyny Európanky, ktorá ju učí, ako povedať manželovi - teraz nie je čas na ďalšie dieťa!
Dvadsaťsedemročná žena na vozíčku prežila trojnásobnú tragédiu. Prišla o tri dcéry, dom sa im zrútil a ona zostala nevládna kvôli poškodenej mieche. Dievčatko, ktoré otec vlastnoručne vyhrabal spod zrútenej školy, malo zlomené obe nohy a jedenásť dní čakalo na pomoc.
Konečne optimistická fotka, deti sa tešia z hračiek.
"Jeden súkromný darca dal šesťsto dolárov, čo je v tamojších podmienkach naozaj veľká suma. Povedal, že je mu jedno, na čo sa použijú, len nech je to pre vdovy a siroty. Ženám sme kúpili látky na tradičný trojdielny odev. Aj deťom sme najprv chceli kúpiť teplé šatstvo, ale miestni nás prehlasovali. Hračky sú pre deti veľkou vzácnosťou."
Život ide ďalej. Lenže, kam?
Sú aj takí, ktorí sa osudu nepoddali. Na Máriu Čiernu urobili veľký dojem viacerí.
"Dvadsaťpäťročná vdova s troma deťmi, ktorej v troskách zahynul nielen manžel a rodičia, ale aj sestra a švagor, si vzala do opatery aj štyri sestrine deti. Všetky zvládala s úsmevom a vďačnosťou za to, že oni prežili. Iná tridsaťpäťročná žena žila s manželom v rodinnom dome, ktorý sa ako jeden z mála nezrútil. V deň zemetrasenia dostali správu, že zahynul ich sluha s manželkou, avšak ich štvorročné dievčatko prežilo. Mladá žena si ju osvojila a o mesiac sa rozhodla zriadiť súkromný sirotinec. Našlo v ňom domov trinásť detí vo veku od štyroch do dvanásť rokov. Často a rada som tam chodievala. Zaujímavé bolo, že zariadenie nieslo ten istý názov ako jeden slovenský humanitný projekt. Na dome visela farebná tabuľa s anglickým názvom HopeNest, teda Hniezdo nádeje."
Momentálne je však v celej oblasti severného Pakistanu aktuálny ďalší problém. Na dvere klope 30. marec a vtedy by sa mali pakistanské stanové tábory rušiť.
"Podľa plánu tamojšej vlády by sa obyvatelia mali začať vracať do horských oblastí, kde žili predtým, a začať stavať nové domy. Táto perspektíva je však veľmi hmlistá. V mnohých vysoko položených osadách neexistujú cesty, infraštruktúra je zničená, okrem toho, ako si so stavbou poradia vdovy, starí ľudia? OSN preto práve v týchto dňoch veľa hovorí s tamojšími predstaviteľmi na rôznych úrovniach, aby bol návrat pozvoľný a dobrovoľný. Už sa dohodli na kompromise - niektoré vybrané tábory budú fungovať aj po 30. marci a ľudia rôznym spôsobom hendikepovaní v nich budú môcť zostať, kým sa pre nich nenájde riešenie. Pre pakistanské vdovy už jedna americká nadácia začala stavať spoločnú bytovku, pribudli ďalšie sirotince, no vystavať treba aj mnoho nemocníc, škôl a zariadení sociálnej pomoci, ktoré tam prakticky neexistujú. Často rozmýšľam, čo bude s ľuďmi, ktorých som tam stretla."
FOTO - MÁRIA ČIERNA
"Často znovu počujem ten strašný rachot a bojím sa, že sa to znova stane," povedalo Márii Čiernej (v strede) deväťročné ochrnuté dievčatko.
