Asi by nebolo vhodné použiť v prípade Slovníka slovenských spisovateľov výraz bestseller, ale v súvislosti s reedíciou tohto diela, ktoré spracoval kolektív autorov pod vedením Valéra Mikulu, sa mi toto slovo priam natíska do pera. Kým prvé vydanie vyšlo v pražskom nakladateľstve Libri v roku 1999, druhé, prepracované a doplnené, je tu už po šiestich rokoch, pričom má okrem svojej bežnej funkcie aj akýsi štartovací význam.
Uvádza sa ním totiž celkom nový projekt vydavateľstva Kalligram a Ústavu slovenskej literatúry SAV, kde budú vychádzať v najbližších desiatich rokoch reprezentatívne diela slovenského písomníctva, či už súčasného alebo klasického. A práve slovník by mal byť spojivom, sprievodcom alebo poradcom budúcich čitateľov edície, ktorej založenie treba len privítať. Okrem toho ide o významný prínos do fondu našich encyklopedických diel.
Slovník uvádzajú štúdie Valéra Mikulu, Heleny Májekovej a Marcely Mikulovej, v ktorých autori v stručnom, ale plastickom prehľade načrtávajú vývinové etapy našej literatúry od obdobia Veľkej Moravy až po súčasnosť. Nie je to obligátny "prílepok" k textu hesiel, lebo všetci traja sa usilujú nielen pomenovať, ale aj exemplifikovať hlavné problémy a kontexty daného obdobia, čo sa už v príslušných heslách dá urobiť naozaj iba telegraficky.
Heslá sú koncipované bežným lexikografickým spôsobom, autori sa teda museli podriadiť zaužívanej slovníkovej štruktúre, ktorá nepripúšťa individuálny štýl a najmenej jej vyhovuje esejistika, trvá na vecnosti informácií a vyhýba sa hlbšej hodnotovej analýze príslušných diel. Na rozdiel od iných spisovateľských slovníkov tu autori v niektorých heslách uvádzajú aj citáty z kritikov, prípadne pre lepšiu názornosť citujú zo samotného spisovateľovho diela. Ojedinelým extrémom je, keď sa pri Laholovi uvádza dokonca motto z Paveseho, ktoré si spisovateľ vybral pre knihu Posledná vec.
Osobitne treba oceniť citlivý prístup k spisovateľom a zároveň kritický odstup od ich diel, ktorými sa skompromitovali v čase socrealizmu, najmä tam, kde šlo o autorov mimoriadne talentovaných (napríklad Mihálik alebo Válek). Nijaké invektívy, nijaká irónia, nijaká ideologizácia, iba konštatovania.
Pri výbere hesiel do slovníka sa uplat-ňoval osvedčený princíp selekcie, na základe ktorého sa sem dostali jednak prozaici, básnici a dramatici, ovplyvňujúci "dobový literárny proces", jednak kritici, ktorí vydali aspoň dve knihy (správnou výnimkou je Fedor Matejov - tomu vyšla kniha iba nedávno, hoci má v literatúre nezastupiteľné miesto).
Celkom prísne sa však vytýčené pravidlá nedodržiavajú ani tu: hoci spisovateľov pre deti a mládež slovník neregistruje (tí majú svoj špeciálny slovník), dostala sa sem napríklad Čepčeková alebo Ďuríčková, kým zasa meno takého Augustína Maťovčíka, známeho lexikografa a monografistu a navyše aj hlavného zostavovateľa Slovníka slovenských spisovateľov 20. storočia, tu nenájdeme.
Mikulov slovník si však ani v rámci svojich kritérií nenárokuje na úplnosť. Dôležité je, že tých tridsaťšesť autorov dokázalo vytvoriť na vysokej odbornej úrovni dielo, kde je všetko podstatné o slovenskej literatúre. Radosť v takomto slovníku nielen listovať, ale ho aj čítať.
