Občas vyzerá ako drsný muž a jeho slovník to potvrdzuje, ale opak je pravdou - prezradia ho oči. Bez neho by kariéra Jany Kirschner pravdepodobne vyzerala úplne inak. Už desať rokov tvoria nerozlučné duo. JOZEF ŠEBO sa pre profesiu hudobného manažéra narodil. Je to asi najmä preto, že hudbu má úprimne rád. Prvoradá je podľa neho muzika, peniaze sú až na druhom mieste. Pred necelým rokom sa ujal Petra Cmorika a víťaz SuperStar sa nemohol ocitnúť v lepších rukách.

Šebo je súčasťou našej hudobnej scény už takmer tridsať rokov. Koncom 70. rokov pomohol doviesť na výslnie skupinu YPS, svojich rodákov z Martina, ktorí prišli študovať do Bratislavy.

Ako ste sa stali manažérom?

Odišiel som z Martina do Bratislavy robiť čašníka. Chalani z YPSu ma oslovili, či by som im nerobil manažéra. Ja na to, čo to je manažér? Vysvetlili mi, že sa treba starať o kapelu. Tak som hneď v sobotu išiel do dediny Kúty za miestnymi SZMákmi, či by sme mohli hrať na zábave. Zobrali to. Vtedy bolo v móde disco a YPSáci hrali hard rock. Ľudia sa išli zblázniť. Tak sa to začalo. Skončilo sa to juniálesmi na Mlynoch. YPS hrali na kamiónovej vlečke, raz tam prišlo štrnásťtisíc ľudí.

V kuloároch sa dodnes hovoria legendy o vašom spoločnom byte na Dunajskej ulici.

Chodili tam muzikanti z Vé klubu, všetci známi a známi známych. Bolo tam veselo. Raz prišiel domov bubeník Pubi, v byte bolo štrnásť ľudí a nepoznal ani jedného. Tak sa pozoznamoval. Ja som sa tam zasa zoznámil s manželkou. Aj som ju odháňal, že jej zničím život, ale nedala sa a funguje nám to doteraz. Najlepší bol koniec toho podnájmu. Raz ráno sme sa zobudili na to, že nám praskol strop. Vybehli sme von, bol tam veľký buchar, ktorý staval budovu Omnie, čo pohlo celým domom. Na druhý deň prišiel domáci s deložovacou čatou a povynášali von postele aj s nami. Časť nábytku sme vyniesli pod hodiny k Tescu, vtedajšiemu Prioru, a rozmýšľali, čo s nami bude. Psychicky menej odolná skupinka sa odsťahovala na Mlyny do internátov a my s Janom Hangonim sme sa vrátili do bytu. Keď nás vyhodili definitívne, bývali sme nejaký čas v dodávke, v Robure. Zo dve noci v ňom prespal aj Jaro Filip.

Ako ste sa cítili v novej profesii?

Bol to koordinovaný chaos. Nemalo to žiaden plán, smer, žili sme zo dňa na deň. Stále som ich naháňal, aby viac skúšali a menej popíjali. Dodnes mám zápisník, kde som viedol účtovníctvo kapely. Raz som tam naštvaný napísal, že ,kapela vybrala z fondu 40 korún a bezdôvodne sa išla opiť'. Ale ani ja som nebol žiadne neviniatko.

Na ktoré obdobie a ktoré kapely spomínate najradšej?

Najkrajšie boli časy s Tublatankou, niekedy v polovici 80. rokov. Vtedy som so ženou býval na Dolných Honoch, v hroznej budove zvanej pentagon. Štyridsaťpäťdňovú šnúru som vybavil z telefónnej búdky. Vždy ráno som tam išiel, hádzal koruny, iné mince automat nebral, a volal do Vranova, Trebišova a tak. Na tej šnúre bola najlepšia aparatúra, technika tam robil aj Janko Kuric z Vidieka. Veľký kus cesty sme prešli s Petrom Lipom. Zoznámil som sa s ním, keď som mal 19 rokov. Robil som čašníka v dedine Štiavnička, on tam hral so skupinou Hej, a tak som ho opil, že mu na dva roky zobrali vodičák. Spriatelili sme sa, pomáhal mi celý život, vždy, keď som to potreboval. Bol som pritom, keď začal skladať vlastné veci. Presvedčil som ho, že Štyri kone vrané a Caracas sú výborné pesničky, ale nikto to nechcel vydať. Tak sme založili vydavateľstvo a vydali úspešný album Naspäť na stromy.

S dlhými vlasmi a množstvom náramkov ste v tých časoch vyzerali provokatívne. Nešli po vás za totality?

Kým som býval v Martine, tak ma policajti každý týždeň preventívne stĺkli. Ale v Bratislave už bol relatívny pokoj, ak nerátam asi štyri noci strávené u eštebákov na Februárke. Raz dokonca prišli po nás do toho bytu na Dunajskej policajti na troch antonoch, ale nejako sme ich ukecali. To skôr na šnúrach s Tublatankou boli niekedy drobné problémy. Napríklad v Prešove policajt povedal Martinovi Ďurindovi, že u nich nebude propagovať politiku Margaret Thatcherovej. Mal totiž tričko s britskou zástavou.

S Janou Kirschner spolupracujete desať rokov. Čo znamená jej manažovanie?

Od prvého telefonátu sa so mnou radí úplne o všetkom. Keď prišla do Bratislavy, ubytovala sa u nás. Potom sme jej vybavili botel, neskôr privát. Začala spievať so skupinou Money Factor, s ktorou som tiež pracoval. Zoznámil som ju s Andrejom Šebanom, nahrali sme album, ktorý bol úplný prepadák. Začínali sme odznovu. Nikto s ňou nechcel robiť, tak som ju zoznámil s bývalými YPSákmi, Janom Hangonim a Janom Kapustom. Nacvičili nejaké prevzaté veci a s nimi vystupovali - aj v zahraničí. To nás morálne živilo. Oslovil som kamarátov hudobníkov, aby napísali pre Janu pesničky, nikto mi nedal nič. Potom si kúpila gitaru, kamarát Vilko z Martina ju naučil prvé tri akordy. Po pol roku prišla s hitom Sweet Child.

Mali ste nejaký plán ako preraziť?

Nikdy nemám plán. Vždy sa starám o to, aby sa pracovalo, ale nerozmýšľam o stratégiách. Niekedy je to všetko veľká improvizácia. Raz som napríklad dohodol skúšku s Hangonim a Kapustom, už predtým mali s Janou niečo rozrobené. Prišli sme k Hangonimu a on bol pobalený, že v ten deň odchádzajú hrať na tri mesiace do Innsbrucku. Tak som na neho zatlačil, aby sme ešte rýchlo niečo urobili. Začal hrať, Jana sa chytala. Poobede prišiel Kapusta, aj jeho som prinútil vytiahnuť gitaru. Všetko sme nahrávali. Vtedy vzniklo asi šesť piesní na album V cudzom meste - medzi nimi aj hity ako Modrá, Žienka domáca či Little Sister. Takže už ostalo len zostaviť kapelu. Igor Sabo za mnou prišiel, že je plavčík, ale nebaví ho čistiť bazén, že chce robiť nosiča aparatúry. Zistil som, že je bubeník a dal som mu dvetisíc korún, že nech ide radšej cvičiť ako vláčiť aparatúru. Mal skúšobňu, tak sme mohli začať skúšať, pribudol klávesista Martin Wittgruber, basista Martin Gašpar a ďalší. Potom som zobral kapelu do štúdia, aby sme nahrali album V cudzom meste. Neskôr pribudol gitarista Peter Bič, s ktorým sme koncertovali šesť rokov.

A prišla sláva?

Už sa v kuloároch hovorilo, že sa čosi deje, ale nikto nám neveril. Išiel som do hudobného vydavateľstva, aby nám dali výpoveď, lebo sme mali zmluvu na päť albumov, a oni po prvom veľmi nejavili záujem. Máme s riaditeľom dobré vzťahy, tak mi výpoveď bez slova dal. Potom si vypočul celý album a už sme podpisovali novú zmluvu. No a potom už prišla aj sláva.

Nie je vám ľúto, že nie ste hudobníkom? Možno by ste svoje nápady vedeli tlmočiť lepšie.

Ja si viem hudbu lepšie vychutnať, keď stojím pred pódiom. Na pódiu by ma to nebavilo. Občas prídem s drobným nápadom, ktorý sa použije, ale inak som šťastný, že nie som hudobník.

Ako hodnotíte súčasnú slovenskú hudobnú scénu?

Niekedy mám pocit, že cúvame. Že to najlepšie už bolo. Podľa mňa bola slovenská scéna na európskej úrovni už v 60. rokoch za čias Beatmen, Soulmen či Buttons, ktorí v Martine rozbili kino a potom do mesta nemohla tri roky prísť hrať žiadna kapela. A to nehovorím o Collegiu Musicu, Prúdoch či Fermáte. Ale na Slovákov sa vždy namotá nejaká úplná hlúposť. Keď si človek zapne rádio alebo televíziu, všade sú samé blbosti. Teraz, keď chodím do Anglicka, to môžem porovnávať. Tam je ustálená scéna a šancu majú aj hudobníci, čo nepodliezajú.

Jana Kirschner v Londýne pracuje už dlhšie. O čo vám ide?

Jana je podľa mňa predurčená pre iné krajiny ako Slovensko, veď aj televízne dokumenty o nej nakrútili Nemci, Francúzi, Česi, len Slováci nie. Podpísali sme zmluvu s londýnskou pobočkou spoločnosti Universal. Producentom je Ross Cullum, ktorý robil s Tears For Fears, Paulom McCartneym či s Enyou. Vypočul si nás aj najvyšší riaditeľ Universalu a bol nadšený. Ľudia si myslia, že nahrávame s anglickými hudobníkmi, pretože už nevieme, čo od dobroty. Toto však bude celosvetovo distribuovaný album a firma sa stará, aby sa Jana presadila na svetovej scéne. Robíme na tom už dva roky. Až teraz ideme nahrávať naostro, doteraz len vybrusovali repertoár a robili demo nahrávky.

Každý debutový album pripravujú vo veľkých vydavateľstvách tak dlho?

Neviem, komerčný pop asi nie. Ale s týmto majú zrejme veľké plány. Ross hovoril, že chce, aby vzniklo niečo nové, a prvýkrát mu vo vydavateľstve nepovedali, na čo sa to má podobať.

Ako sa Jane darí v cudzom meste?

Dobre. Robí s hudobníkmi, ktorí nahrávali s Robbiem Williamsom, Sheryl Crow. Skamarátila sa s Robbiem Mcintoshom, gitaristom Norah Jones. Ľudia z brandže sa ma pýtajú, kedy sa vráti domov. Odpovedám - dúfam, že nikdy. Teraz jej dochádzajú peniaze, lebo som musel odriecť niekoľko veľmi lukratívnych vystúpení na Slovensku, aj ja už som na tom bol aj lepšie, ale nevadí. Album je priorita. Žijeme skromne, ale verím, že sa nám to všetko raz vráti.

Niektorí hudobníci urobia čokoľvek, aby zarobili. Vy ste známi tým, že si vyberáte. Čo odmietate?

Nedávno mi volali z jednej politickej strany. Ponúkli naozaj veľa peňazí. Nad takýmito vecami, samozrejme, ani chvíľu neuvažujem. Ale oni boli prekvapení, že či je Jana v takom balíku, aby si to mohla dovoliť. Už som odmietol toľko ponúk, že by sme na tom mohli byť naozaj veľmi dobre - reklamy, úlohy vo filmoch, muzikály, duety. Ale to ja nechcem. Som manažér, ktorý odmieta peniaze (smiech).

Boli ste známy odmietavým postojom k SuperStar. Na druhej strane ste začali spolupracovať s víťazom druhého ročníka Petrom Cmorikom. Ako to teda je?

Petra som poznal ešte pred SuperStar a táto súťaž mu určite pomohla. Nie vždy je to však takto. Ja nie som proti SuperStar, ale mrzí ma, že neexistuje organizácia, ktorá by ochraňovala ľudí. Keby to bola súťaž psov, ochrancovia zvierat by sa už ozývali. Myslím si, že tým, čo toho veľa nevedia, môže táto súťaž veľmi ublížiť. Zažiť slávu a potom spadnúť z takej výšky je nebezpečné. Petra objavil gitarista a producent Juraj Kupec minulý rok v máji na nejakom festivale. Okamžite mi volal, zobrali sme ho do štúdia, kde sa potvrdilo, že je výborný. Aj sme rozmýšľali, či by nemal zo SuperStar odísť, ale nechceli sme robiť problémy - zmluva je zmluva.

Ako vyzerá album?

Pripravujeme ho. Je rockový. Nahrávali ho najlepší štúdioví muzikanti na Slovensku. Ostatné budete počuť sami.

Jana nie je len speváčka či skladateľka, ale komplexná hudobná osobnosť. Javí sa tak aj Peter Cmorik?

Určite. Demo nahrávky si nahral úplne sám, všetky nástroje. On v hudbe žije. V piatok vyhral SuperStar a v sobotu poobede išiel nahrávať do štúdia. Štyri veci vôbec nechcel dať na album, tak som ho doslovne uprosil. Čím vyššie stúpa, tým je skromnejší. To je veľmi zvláštne.

FOTO - AUTOR