Keď sa vydávala na cestu do Brna, v Šoprone lialo. Takáto maličkosť ju nemohlo odradiť, za roky trénerskeho pôsobenia si zvykla aj na horšie veci ako dážď na ceste. V slávnej ére ružomberského basketbalu pochodila krížom-krážom Európu - aj svet. Nikdy nerátala, koľko naraz urobila kilometrov, ale najviac ich bolo asi v Amerike. Spomenula si na príhodu z Arizony: všetci popoludní zaspali a nechcela si pustiť rádio, aby ich nezobudila. Nudila sa, vôkol nej bola samá púšť, tak zabávala samu seba a šoférovala tak, že obidve nohy vyložila na dosku. V aute bola totiž automatická prevodovka aj tempomat...z Je ťažké si vás predstaviť bez auta. Rovnako ťažko si vy zrejme predstavujete svoj život bez dopravného a pracovného prostriedku.
- Musí ma premiestňovať, to je pravda, slúži nato, aby ma vozilo. Ale musí dobre slúžiť, takže to nemôže byť hocičo.
Koľko kilometrov máte na tachometri za mesiac?
- Za mesiac toho nemám veľa, lebo sa prevážam na krátke vzdialenosti, ale ja to dohoním. Od septembra mám nové auto a už je na ňom pätnásťtisíc kilometrov. Minule som sa čudovala, že kde som ich nazbierala, veď som nikde ďaleko nebola.
Šopron, kde už tretí rok trénujete, nie je veľké mesto. Tie vzdialenosti sa dajú absolvovať aj peši.
- Je síce pravda, že Šopron nie je veľký, bývam však medzi dedinou a koncom mesta, takže auto nutne potrebujem. Minule, keď sa mi niečo na ňom pokazilo, jazdila som tri dni na bicykli a bolo to dosť vyčerpávajúce, lebo treba ísť do mierneho kopca.
Mohol sa stáť aj opak: že vás bicykel zláka.
- Nezláka, som lenivá a pohodlná, sval potrebujem na pravej alebo na ľavej nohe na pedál.
Takže bez auta ani krok.
- Obmedzuje ma, keď sa niečo stane s mojim autom, s ním je človek slobodný. K vlaku treba prísť na určitý čas, vziať so sebou len to najnutnejšie a do auta nastrkám všeličo a odídem, kedy mi to vyjde časovo. Auto je nevýhodné zase v tom, že nebalím veci do veľkej tašky, ale mám so sebou kopu malých taštičiek, často mám pocit, že neustále prenášam niečo hore, dole.
Už ste sa dotkli lenivosti. Pri aute hrozí, že človek úplne zlenivie.
- Mňa to nehnevá, robím to už polovicu života.
Vás nemusí hnevať, že nemáte dostatok pohybu. Dvakrát denne chodíte na tréning.
- Lenže - ja sa tam len dívam na pohyb, maximálne prejdem z jednej strany ihriska na druhú. Nedostatok pohybu nemám čím kompenzovať, takisto ako každý iný.
Nehovorte mi, že ho vôbec nenahradíte.
- Taká je pravda, som pasívna.
Ale veď je o vás známe, že chodíte do prírody.
- Na jeseň, keď vyrazili hríby, som bola skoro každý deň v lese.
Doveziete sa tam autom a zaparkujete na kraji?
- Presne. Potom chodím aj dve hodiny po lese - sama. Aj v Šoprone.
Poznáte hríby? Nebojíte sa?
- Poznám. Raz bola aj taká príhoda, že vo Važci som nazbierala muchotrávky ružovkasté, čo sú vynikajúce huby, hríby tam neboli. Mala som ich v košíku a chodil za mnou jeden pán, ktorý ma stále prosil, aby som ich vyhádzala, lebo sa otrávim. Povedala som mu, že to je vynikajúca huba, ale nechcel mi veriť.
Čo ste s nimi robili na sústredeniach?
- Sušila som ich. V čase Černobyľu, keď všade rástli rýchlo hríby, sme šli s Jožom Smolekom a doniesli plné košíky suchohríbov. Sušila som ich v izbe, kde som aj spala a dostala takú alergiu, že mi opuchla celá tvár aj krk.
Odkedy máte vlastne vodičský preukaz?
- Od dvadsiatich šiestich rokov. Doma sme nemali auto nikdy, v rodine jedine ja som mala vodičák, sestra ho dodnes nemá.
To ste si urobili ešte za hráčskej kariéry?
- Po príchode do Ružomberka, vtedy som si kúpila škodovku, stopäťku, lebo som viac peňazí nemala.
Pamätáte si ešte farbu?
- Samozrejme. Musela som vyslať rodičov, vtedy nebolo jednoduché kúpiť si auto. Naši ho kupovali v Zlíne v Mototechne. Keď tam prišli, boli dve - jedna zelená, druhá biela. Mama povedala, že bielu nie, tak bola zelená. Mala som ju päť či šesť rokov.
Koľko ste mali áut v živote?
- Ďalších päť rokov som mala ďalšiu škodovku, trochu inej zelenej farby. Toto bolo tak katastrofálne, že každé ráno ma pred domom musel roztláčať jeden pán doktor, potom mi raz povedal: pani trénerka, kúpte si už nové auto. Vraj niečo bolo s batériou.
Veď tá sa dá vymeniť.
- S touto sa nedalo nič robiť....Potom som si kúpila Opel Astru, mala som ho, kým som neskončila v Ružomberku. V Šoprone som začínala s Hondou, potom sme prešli na citroĎny, mala som ,,cétrojku, Xsaru, teraz mám ,,céštvorku".
Ktoré bolo najviac podľa vášho gusta?
- Tá posledná ,,céštvorka", ale aj Xsara bola veľmi dobrá. Navozila som sa však na všelijakých autách, často sme jazdili na požičaných autách v zahraničí, od malých vanov, až po neviem čo.
Niektorí ľudia majú rešpekt pred cudzími autami, navyše ešte v zahraničí. Nebáli ste sa, keď ste mali šoférovať v cudzine a ešte ste viezli aj hráčky?
- Na začiatku možno áno, ale potom mi vôbec nerobil problém, keď som si sadla v požičovni do cudzieho auta a vyrazila po piatich minútach. S Ružomberkom sme to praktizovali veľmi často, so Šopronom sme to urobili len raz. Mne sa to páčilo, rada šoférujem.
Po zápase, najmä po prehratom, keď ste sadli za volant v noci, nezabiehali vám myšlienky ku kritickým momentom súboja?
- To určite. Možno, že sa preceňujem, no nerobí mi to problém, naopak, je to dobré, že človek sa musí sústrediť na cestu, zabudne na trable. Dokonca: keď niečo vymýšľam o basketbale, tak to robievam často v aute.
Niekedy je problém sledovať cestu aj značky naraz.
- Mne to nikdy nerobilo problém. Mali sme všelijaké zážitky...
Napríklad?
- Raz na diaľnici v Taliansku som vošla tam, kde sa jazdí na kartu - a to ešte v špičke. No zacúvať sa už nedalo, za mnou stálo zo päťdesiat Talianov. Ešte aj za rampou bola zápcha, tak som sa spýtala jedného, čo teraz? Ten mávol rukou - vykašlite sa, požičovňa to zaplatí.
Proti únave máte aký recept?
- Nikdy sa mi nestalo, že by som zaspávala pri volante. Jediný raz sa mi prihodilo, že som priletela o dvanástej do Schwechatu a šla som potom do Žiliny autom. Celú cestu pršalo, trikrát som sa musela zastaviť a musela si zdriemnuť. Moja mama ma od druhej čakala na balkóne, lebo som jej zavolala, že idem. Prišla som o piatej ráno. Ona bola úplne hotová s nervami.
Vyznáte sa aj technicky v autách?
- Nie, potrebujem, aby auto bolo pohodlné, živé, silné - a bezpečné.
Ako zistí laik, že je auto bezpečné?
- Tak, že sa v ňom necíti zle. Napríklad také malé auto sa rozknísalo na ceste, keď zafúkal vietor. Preto nemusím mať tie maličké.
Mali ste niekedy haváriu?
- Mala a bola to dosť nebezpečná vec. Šli sme z Viedne tri hráčky, Smolek a ja. Ja som šoférovala jeho auto a medzi Považskou Bystricou a Trenčínom, pri známej dedine Vysolaje, kde sú samé stúpania, som vyšla na jeden kopec. Tam plná čiara a oproti mne auto, ale aj v mojom pruhu auto a tiež oproti mne. Vošla som medzi tie dve autá a prežili sme všetci, akurát Iveta Bieliková, ktorá sedela v strede, si tresla rameno o sedadlo. Všetci sa ma pýtali, prečo som šla tam, no neviem. Keby som bola strhla volant nabok, tak ma zabije ten debil. Nikdy predtým som nemala nič vážne, keď som bola čerstvý šofér, spadla som do záveja, lebo bola vyhladená cesta. No nemala som ani len poškrabané auto.
Často jazdíte sama. Čo keď sa cestou niečo pokazí, dostanete defekt? Viete si poradiť?
- Jednak sa nevyznám, navyše kým je auto v garančke, je zakázané rýpať sa v ňom. Akurát viem nastaviť komputer a rádio - podľa knižky.
Ostali ste už niekde na ceste?
- Teraz v lete. Šli sme so sestrou z Popradu a len čo sme vyšli zo Žiliny, odišla nám nejaká hlúposť. Našťastie mám bratranca v centrále CitroĎnu Slovensko, tak som ho poprosila, aby zalarmoval niekoho.
Patríte medzi opatrnejších, či odvážnych vodičov?
- Jazdím dosť rýchlo.
Nebojíte sa pokuty?
- Nebojím... (úprimný smiech).
Poznajú vás policajti, že?
- Niekedy sa povypytovali, ako sa mám. Raz to bolo aj zaujímavé, jeden ma upozornil, že máme akciu a ešte sú tri kontroly po Bratislavu, dajte si pozor.
