Zvyšky starého Kartága, napriek tomu, že z neho veľa nezostalo, sú majestátne.
Keď sa povie Kartágo, mnohým sa ako prvé vybaví obraz Hanibala tiahnuceho na slonoch na Rím. Ďalšou matnou spomienkou zo školských lavíc budú zrejme púnske vojny, možno vojvodca Hamilkar. Viac toho asi nebude a pri snahe určiť, na území ktorého dnešného štátu sa historické Kartágo nachádzalo, by mnohí zaváhali. Ten, kto zamieri na dovolenku do Tuniska, si však zvyčajne návštevu najznámejšej miestnej pamiatky neodpustí.
Feničania boli v staroveku zdatní moreplavci a obchodníci, ktorí obývali územie dnešného Libanonu. Ich ríša sa skladala z viacerých mestských štátov, ako bol Byblos, Sidon či Týr (dnešný Súr). Už na konci 2. tisícročia pred naším letopočtom sa dostali až do západného Stredomoria a na brehoch severnej Afriky a Pyrenejského polostrova založili viacero osád. V 9. storočí vysťahovalci z Týru založili Kartágo (Nové mesto), ktoré čoskoro svojou rozľahlosťou, bohatstvom aj mocou Týr predstihlo.
Kartáginci boli výbojný národ. V priebehu storočí nielenže úplne ovládli stredomorské námorné cesty, ale so svojím vojnovým loďstvom postupne zakladali kolónie na africkom pobreží, na Sardínii a Sicílii. Kartáginská ríša sa rozširovala aj do vnútrozemia, kde dobyli mnohé berberské územia a odpor kruto potlačili.
Najväčší rozkvet zažilo Kartágo v 4. a 3. storočí p. n. l. Jeho moc a bohatstvo plynuli z námorného obchodu predovšetkým so vzácnymi kovmi, ale aj z pestovania ovocia a zeleniny. V druhej polovici 2. storočia p. n. l. sa začala vojna medzi Kartágom a Rímom o nadvládu v Stredomorí. Počas troch púnskych vojen, ktoré trvali s prestávkami takmer sto rokov, postupne Rím ríšu ovládol. Šťastie sa vo vojnách prikláňalo raz na jednu stranu, potom na druhú. Hoci Kartágo stratilo Sardíniu a Sicíliu, vojvodcovia ako Hamilkar či Hanibal dobyli Pyrenejský polostrov. Práve Hanibal prekročil Alpy a dostal sa na slonoch až k Rímu. Zrejme by ho dobyl, ale Rimania sa vylodili na severe Afriky a on sa musel vrátiť.
Definitívne Rimania porazil Kartágo v roku 146 p. n. l. a zrovnali ho so zemou. Dokonca vraj Scipion prikázal celých sedemnásť dní sypať soľ na ruiny mesta, aby po ňom nezostala ani pamiatka. Kartágo ešte na chvíľu vstalo z mŕtvych - za vlády Cézara sa stalo hlavným mestom rímskej provincie Afrika, ale neskôr ho zničili najprv nájazdy Vandalov a v 7. storočí skazu dokončili Arabi.
Zvyšky slávneho mesta
Ak prichádzate na kartáginské vykopávky s predstavou, že budete prechádzať majestátnymi ruinami, ktoré vám všetko vypovedia o bohatej a zložitej histórii mesta, zrejme budete prekvapení. Dnešné Kartágo - to sú len zvyšky základov kúpeľov Antonia Pia, zopár domov a časti amfiteátra. Na mieste pôvodného mesta dnes stoja vilové štvrte hlavného mesta Tunis a keby chceli archeológovia kopať, museli by najprv zbúrať polovicu moderného mesta.
Prehliadka Kartága vám síce nezaberie veľa času, ale napriek tomu je magická. Keďže vykopávky zostali pod úrovňou zeme, chodníkom pomedzi zvyšky stĺpov a štítov domov a hrobiek trčiacich z jednotlivých jám, prídete k tej najväčšej. Tam je práve torzo z pôvodných Antoniových kúpeľov. Výhľad je však fascinujúci - antické stĺpy sa týčia z jamy na pozadí tyrkysového mora. Ostatné je pod úrovňou zeme. Stĺpy však pôsobia až bizarne, keď k nim prídete bližšie. Stoja totiž na betónových podstavcoch, aby ich bolo vidno aj z diaľky. Podstavce sú pritom filigránsky zdobené odtlačkami dosiek z debnenia.
K ruinám zostúpite schodíkmi s antikorovým zábradlím. Túlať sa pomedzi stĺpy a zvyšky budov, dotýkať sa tisícročných mozaík a reliéfov je fascinujúce. Na zvyškoch stien visia časti reliéfov, ktoré archeológovia odhalili, sú tu schody vedúce nikam, okná, čo sa končia v zemi. Niekde sa zachovali aj malé miestnosti, do ktorých sa dá vojsť a ukryť sa pred páliacim slnkom.
Ako agenti 007
V Kartágu si užijú nielen milovníci histórie, ale aj dobrodružné povahy. Archeologické nálezisko susedí s ostro stráženým prezidentským palácom a každý sprievodca upozorní svoju skupinu, že palác sa nesmie fotografovať. Priamo v areáli Kartága majú vojenské stráže stanovištia, nad plotom sa týči guľometné hniezdo a zo stojok pozdĺž plotu je vynikajúci výhľad. Popri plote sa prechádzajú hliadky vyzbrojené okrem samopalov aj ďalekohľadmi.
"Stáva sa, že ak niekoho prichytia, ako sa snaží odfotiť palác, vezmú mu film či kartu," hovorí naša sprievodkyňa Ema Khachroum. Slovenka z Košíc žije v Tunisku už štrnásť rokov a spolu s manželom Mohamedom pracuje ako turistická sprievodkyňa pre miestnu cestovnú kanceláriu.
Chuť zakázaného si však zrejme vyskúša každý. Za jedným zo stĺpov sa dohovárali dvaja po rusky hovoriaci turisti, ako si nenápadne cvaknú prezidentské sídlo: keďže jeden z mužov mal dlhé vlasy, druhý mu zozadu do nich strčil fotoaparát a nenápadne stlačil spúšť.
Bielo-modré Sidi Bou Saíd
Do Kartága sa z centra hlavného mesta dostanete vlakom a len necelý kilometer nad ním leží dedinka Sidi Bou Saíd.
Mestečko je známe predovšetkým architektúrou - všetky domy musia byť natreté na bielo a okenice svietia jasnou modrou. K tomu patria neodmysliteľné oblúkové modré brány. Dobré meno mu robia aj pouliční umelci či výrobcovia baňatých klietok pre vtáčiky.
Tunisania sú podnikaví ľudia, a tak už takmer štyridsať rokov sú miestnymi atrakciami aj miesta, kde sa nakrúcal jeden z dielov francúzskeho filmu o Angelike.
V časti o markíze anjelov a sultánovi, keď prosila maltézskych rytierov, aby ju na trhu s otrokmi vykúpili, stála Angelika na schodoch. Dnes je v tomto dome štýlová kaviareň a málokto odíde bez toho, aby sa na "jej" schodoch nedal zvečniť.
Miestni vás s radosťou a za neodmysliteľný bakšiš vyvedú aj na výbežok nad morom, odkiaľ je výhľad nielen na Tunis, ale najmä na Peyracov dom. Schodisko, z ktorého Geoffrey zbadal svoju horiacu loď a odkiaľ Angeliku uniesli do sultánovho háremu, by ešte aj dnes mohlo byť dokonalou kulisou akejkoľvek podobnej gýčovej scény. Je nádherne biele, ale zatvorené okenice dokazujú, že majiteľ sa tam často nezdržiava.
Okrem Peyracovho domu sa vám však v súkromných albumoch nakoniec aj tak objaví toľko strážený prezidentský palác. Zatiaľ čo z ruín Kartága vidno len obvodový múr a kúsok budovy, z výbežku nad Sidi Bou Saídom je palác ako na dlani - aj s bazénom, dvorom a záhradou a v podstate na dostrel.
V mestečku je množstvo kaviarní, ktoré okrem úkrytu pred slnkom ponúkajú osviežujúce čaje. Napriek našim predstavám o arabskej káve, Tunisania dávajú prednosť čaju. Thé a la menthe s halúzkou mäty alebo s mandľovými či píniovými orieškami patria k miestnym špecialitám. Neodmysliteľná je aj vodná fajka a ako hovorí Ema Khachroum, ak pritom môžu Tunisania pozerať futbal, pôžitok je dokonalý. "Tak, ako u nás je často témou politika, v Tunisku je to futbal," hovorí. "Oni ním žijú. Politika je niečo, čo je dané, ale futbal je celý ich život."
V okolí pamiatok či v uličkách mestečka je vždy množstvo stánkov. Pouliční predavači ponúkajú rôzne suveníry - tričká, pohľadnice, ale aj ,pravé' rímske mince či sošky. Málokto odolá, keď vám ich núka malý predavač s obrovskými čiernymi očami a čiernymi kučierkami. Veta ako: "Oridžinl for ju" vás odzbrojí a dinár nie je za očarujúci úsmev a kytičku jazmínu veľa.
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Na týchto schodoch prosila filmová Angelika o pomoc maltézskych rytierov. Slovenka Ema Khachroum (v popredí) nielen ako turistická sprievodkyňa, ale aj ako človek, ktorý v Tunisku žije niekoľko rokov, vie pútavo rozprávať o histórii, ale aj o súčasnom živote za múrmi tuniských domov.
Typický obrázok zo Sidi Bou Saíd. V bielo-modrom mestečku je prísny zákaz natrieť domy inými farbami.
