preto sa u nej prirodzene vyvinul vzťah k deťom. Starší brat emigroval do Kanady, čo v minulom režime znamenalo kľukatú, priam nemožnú cestu na vysokú školu. Osud to zariadil inak. Urobila si dvojročné nadstavbové štúdium na knihovníckej škole v Bratislave a vrátila sa domov pod Tatry do Kežmarku.

Dnes sa však knižnica ocitla na okraji kultúrneho záujmu. Štát ani mesto nemajú dostatok peňazí na niečo, čo nie je životne nevyhnutné. Bez knižnice sa predsa žiť dá.

Knižnicu navštevuje priemerne dvesto ľudí denne, čo predstavuje 4000 čitateľov, 23 percent z celkového počtu obyvateľov mesta Kežmarok (celoslovenský priemer je 13 percent) všetkých vekových kategórií, 30 percent tvoria ľudia z okolitých miest a obcí. O nezáujme čitateľov sa teda hovoriť nedá.

Personál tvorí päť pracovníčok vrátane vedúcej knižnice. Vydávanie a preberanie vrátených kníh, ako sa nám môže zdať na prvý pohľad, nie je ich jedinou náplňou práce. Najväčší problém, ktorý musia riešiť, je nepravidelné financovanie nákupu kníh.

Kedysi mesto prispievalo na nákup nových kníh priemerne sumou 100 000 Kčs ročne. Jedna kniha vtedy stála približne 25 Kčs. Knižnica si tak mohla dovoliť kúpiť 4000 kníh ročne. Výška príspevku na nákup kníh je v súčasnosti približne rovnaká, ale kniha dnes v priemere stojí 250 korún. Navyše, mesto poskytovalo v posledných rokoch finančné prostriedky veľmi nepravidelne. Mnohé tituly, ktoré vyšli počas roka, sa tak do knižnice nikdy nedostali. Zvláštnosťou nie je ani to, že z viacdielnych titulov má knižnica často len prvý diel. Na ďalšie neboli peniaze. Okrem nákupu kníh knižnica potrebuje peniaze aj na predplatné novín a časopisov, čo predstavuje približne 20 000 korún ročne. Z niekdajšieho počtu sto druhov sa ponuka scvrkla na štyri denníky a 19 časopisov. V knižnici funguje aj časopisecký archív. Každé číslo sa archivuje rok po vydaní.

Financovaniu knižnice pomohol v roku 2005 aj grant Ex Libris sumou 75 000 korún. Tento rok svitá na lepšie časy. Mesto Kežmarok vyčlenilo už vo februári z rozpočtu pre knižnicu 90 000 korún. Do knižného fondu prispievajú aj regionálni autori, ktorí príležitostne venujú výtlačky svojich najnovších kníh.

Pani Dudášová si plne uvedomuje všetky spomínané problémy. Snaží sa spolu so svojimi kolegyňami robiť čo najviac, aby si knižnica udržala svoje miesto v meste. Napriek občasným krádežiam a oneskorenému vráteniu kníh sa o čitateľoch vyjadruje ako o veľmi dobrých a zodpovedných. Dokonca si spomína na príhodu, keď malý náruživý čitateľ detských encyklopédií zatúžil vlastniť svoje milované knihy. Po dvadsiatich rokoch ako dospelý muž chcel napraviť svoj čin a v igelitovej taške položil "úlovok" na schody knižnice.

Jarka Smejkalová