15. marca 1848 vypukla v Uhorsku revolúcia. V Pešti na schodoch Národného múzea pred zástupom ľudí vystúpila skupina radikálnej mládeže s dvanásťbodovým programom odporu najmä proti cenzúre a tyranii. Parlament, ktorý vtedy zasadal v Bratislave, odhlasoval tzv. marcové zákony, na svoju dobu demokratické a progresívne. Hlasoval za ne aj poslanec snemu Ľudovít Štúr.
Uhorsko si od Viedne vymohlo ustanovenie vlastnej vlády. Vláda však začala presadzovať program maďarského národného hnutia, odmietala požiadavky nemaďarských národov krajiny.
Keď Slováci v Liptovskom Mikuláši v máji 1848 vystúpili s vlastným politickým programom, v ktorom požadovali národné práva, vláda reagovala zatykačom na Štúra, Hurbana a Hodžu a vyhlásila stanné právo.
Vedenie slovenského národného hnutia sa preto pridalo na stranu Viedne, slovenskí dobrovoľníci sa zúčastnili bojov proti Maďarom. V roku 1849 bola revolúcia potlačená.
V slovenskom povedomí demokratický odkaz 15. marca zastreli neskoršie zlé skúsenosti. Revolúcia 1848 Slovákom nepriniesla nijaké národné slobody. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 pompézne štátne oslavy 15. marca boli demonštráciou maďarského nacionalizmu, ktorý obviňoval Slovákov zo zrady vlasti počas revolúcie a vystavoval ich národnostnému útlaku.
V povedomí maďarského národa sa revolúcia 1848/49 sa uchovala ako spravodlivý boj za slobodu a demokratické požiadavky, vyhlásené 15. marca. Po roku 1956 demokratická opozícia každoročne 15. marca demonštrovala proti cenzúre a sovietskej vojenskej prítomnosti, za slobodu myslenia a za slobodu vlasti. (mar)
