Staré rodinné albumy vždy vyvolávajú emócie, no pri starých pohľadniciach je to ináč: môžeme sa pousmiať alebo uškrnúť nad naivitou čias, keď sa adresátom posielali rozličné, najmä ľúbostné vinše s podobizňami vyklobúčených a vyšperkovaných moletných dám či mileneckých párov, často sprevádzané sentimentálnymi veršíkmi.
A práve týmto druhom pohľadníc ešte z obdobia monarchie sa inšpiroval Pavel Vilikovský v próze Silberputzen, Leštenie starého striebra (vyd. Albert Marenčin PT, Bratislava 2006). Primyslel si k nim príbeh kvintána Andreasa Pohla, ktorý si píše denník. Ale možno to bolo naopak, možno, že dobové pohľadnice iba dodatočne ilustrujú jeho fiktívny denník.
Tak či tak, Vilikovský prišiel na dobrú myšlienku, ako vytvoriť kombinovaný výtvarno-literárny žáner a ironickým, groteskným i gýčovitým spôsobom v ňom evokovať časy dávno minulé. Lenže, treba ho brať aj vážne. Vilikovského próza je serióznym obrazom pubescenta, ktorý sa zmieta v rozličných problémoch, počnúc sexualitou a končiac sociálnym zaradením.
Andreasa pošle otec na gymnázium do Prešporka. Preto, že vo Viedni sa mu v škole príliš nedarí - myslí si, že tu budú menšie nároky a že sa okrem toho naučí po maďarsky a bude z neho dobrý obchodník. No zrejme najvážnejšou príčinou bolo, že Andreasove dve sestry dostanú mladú opatrovateľku a otec sa obáva, čo by to s chlapcom - v takom "háklivom" veku - urobilo. A naozaj urobí, hoci je v Prešporku.
Andreasov denník zachytáva tri mesiace prežité v Prešporku. Tiahne sa ním jedna naliehavá predstava: chlapec vidí v opatrovateľke bielu labuť, blúzni o nej a romanticky sníva, hoci sa jej nikdy ani nedotkol. Tým sa prekryjú všetky erotické pokušenia, čo hrozia v škole i mimo školy. A Vilikovský mu takýchto pokušení nadeľuje dosť. Ešte viac tým zvýrazňuje protiklad medzi chlapcovými naivnými až infantilnými predstavami o pohlavnom živote a ozajstnou realitou. Rozohral celú škálu situácií mierne šteklivých, no nikde nie lascívnych a už vôbec nie vulgárnych.
Jeho zámerom nebolo písať pornografiu ani psychologickú prózu o dospievaní, hoci aj to v nej je (ibaže podávané skôr optikou hravosti). Pokúsil sa o pestrú dobovú mozaiku, ktorá raz na detailoch ukazuje, raz iba naznačuje vtedajší kolorit mesta, jeho jazykovú pestrosť, miestne zvyky a zvláštnosti, ba sem-tam i topografiu. Pravda, stále drží hlavnú dejovú líniu, ktorá nakoniec vyústi do Andreasovho desivého sklamania, keď prichytí svojho otca v izbietke svojej milovanej Labute.
Vilikovského kniha doslova ožíva, keď s jej textom priamo korešpondujú historické pohľadnice, ba niekde naň priamo poukazujú. O ich úpravu sa postarala Katarína Marenčinová, autorkou dizajnu je Marta Blehová. Vilikovskému sa teda podaril ďalší (husársky?) kúsok.
