Keď som bola malá, narazila som v knižnici na zvláštnu knižku. Mala trochu potrhaný obal, svietila na ňom žltá hviezda a ľudia s batohmi kráčali kamsi k ostnatému drôtu. V knihe boli samé dokumenty a čierno-biele fotografie. Boli na nich urastení páni, ktorých ruky smerovali strmo k nebu. Boli na nich bradatí muži so šesťcípymi hviezdami na dlhých kabátoch, ktorí vyčkávali pri kufríkoch. O pár strán ďalej boli holohlaví vycivení ľudia. Iní ležali na hromadách v blate, alebo sa hojdali na telegrafných stĺpoch.

A k tomu texty: „Dnes, keď som bol na práci, odvliekli mi ženu a deti, v noci mi, keď som spal, ukradli nohavice, košeľu a topánky, som osirelý, hladný a nahý.“ Alebo „Odkáž prosím ťa, Ilonke, že jej zomrela mamička a sestra, Chajim, ak je ešte doma, nech povie kadiš (modlitba za mŕtvym) za otca, ktorý bol včera zastrelený opitým dozorcom.“ Alebo: „Mali sme tu v Osvienčime vysídľovanie, ale to je iné ako vysídľovanie doma, keď nás dávajú do zberných táborov. Tu sa vraždí.“

Nechápala som, o čo ide, a predsa ma kniha mrazivo fascinovala. Až neskôr som pochopila, že je to o jednej kapitole z dejín Slovenska. Kniha Tragédia slovenských židov vyšla v roku 1949. Zbierka faktografického materiálu rekapituluje, čo sa dialo za slovenského štátu. Otcovi ju darovala spolužiačka. Židovka. Nezniesla mať ju doma.

AntiBrtko

Kniha Tragédia slovenských židov z roku 1949 sa začína úvahou o tom, že povrchnému čitateľovi sa kniha môže zdať oneskorená, a takmer neaktuálna. Ako by sa podľa týchto úvah mala teda javiť dnešnému čitateľovi, keď od prvých deportácií uplynie tento mesiac už šesťdesiat rokov? Žiaľ, ani dnes nie neaktuálna. Stále je dosť tých, ktorí by si v nej mali zalistovať.

A pripomenúť si hoci, že „…. tragédia slovenských židov sa na Slovensku odohrávala v štáte, ktorý sa nazýval kresťanským, vytruboval do sveta, že sa riadi zásadami lásky k blížnemu, úcty pred prikázaním božím… Kresťanská vláda Slovenského štátu nie že sa prvá pridáva do svorky nacistických zločincov, ale ako vysvitá z presvedčivého materiálu dokumentov, priamo dáva podnet k deportácii slovenských židov…“

To sú dnes už známe fakty. Pritom je dosť ľudí vrátane politikov, ktorí z Tisa robia hrdinu, velebia slovenský štát a živia antisemitizmus. V Bratislave bola v sedemdesiatych rokoch zrovnaná so zemou židovská štvrť aj synagóga. Keď pred časom bratislavského rabína napadli a zbili skinhedi, prezentovalo sa to aj tak, vraj prečo robiť poprask z toho, že mu chlapci vzali klobúk z hlavy. A zmaľovaná sedemnástka v jednom z bratislavských pubov šmahom ruky zhodnotila letecký útok na newyorské dvojičky – to je jasné, za tým je židovská loby.

Nečudo, že mnohým potom nie je do reči. Boli sme napríklad za Selmou Steinerovou, majiteľkou známeho bratislavského antikvariátu. V roku 1847 ho založili jej predkovia, za „slovakštátu“ ho arizoval spisovateľ Ľudo Ondrejov. Že nebol žiadnym Tónom Brtkom z Obchodu na korze, svedčí aj svedectvo z knihy o rodine Steinerovcov. Hoci na začiatku tvrdil, že nie je nijaký antisemita, keď sa začali deportácie, odovzdal úradom vyhlásenie, že v kníhkupectve Židov nepotrebuje. Ich odtransportovaním vraj neutrpí obchod ani štát nijakú ujmu, lebo si našiel náhradu v árijcovi. Z deportovaných Steinerovcov sa nevrátil nik, a ani tí, čo holokaust prežili, nezískali od komunistov obchod späť. Antikvariát Steiner obnovila až pred vyše desiatimi rokmi pani Selma. Keď sa minulý rok pri príležitosti Ondrejovovej storočnice mala vydať na jeho počesť pamätná minca, ohradila sa. Vynieslo jej to antisemitské čmáranice na výkladnom skle. A keď sa aj stretla s novinármi, prezentovali jej život ako selanku. Tak ich dnes už nekompromisne posiela preč.

Prežila

Hoci od prvého transportu uplynie v noci z 25. na 26. marca už šesťdesiat rokov, stále je dosť tých, čo sa môžu pokúsiť vypovedať nevypovedateľné. V rozhovore pre náš magazín to spravila napríklad Zuzana Bočeková, ktorá desaťročia viedla kostýmovú výrobu v SND. Tu je časť jej spomienok:

„Z prvej svetovej vojny mal otec mnohé vyznamenania.Tiež Oldenburský kríž, vysoké vyznamenanie z prvej svetovej vojny, ktoré rešpektovali aj Nemci. Vďaka nemu ma mohol spočiatku chrániť pred deportáciou. Matku však nie. Bola som ju vyprevádzať k vlaku. Neskôr mi povedali, že išla rovno do plynovej komory. Po príchode do koncentračného tábora pomáhala známej, ktorá mala tri deti. Jedno vzala za ruku, fašisti si mysleli, že patria k sebe, a poslali ich do plynu. Dozvedela som sa to v lágri, kde som napokon skončila aj ja. Jedného dňa ma zobrali, vraj na chvíľu, ale potom ma strčili do vagóna a odviezli do Ravensbrücku, kde bol láger pre politických väzňov. Dostala som sa do kancelárie, kde bol život predsa len trošku ľahší. Aj keď som za sedem mesiacov schudla tridsať kíl.“

Zuzana Bočeková patrí k nemnohým, ktorým sa podarilo prežiť pochod mŕtvych.

„Nemci vedeli, že je koniec vojny, a chceli sa dostať do francúzskej a anglickej zóny. Z Ravensbrücku nás teda všetkých väzňov hnali hore na sever, k moru. Bolo to namáhavé, veľa ľudí umrelo. Od vyčerpania, alebo keď niekto nevládal mašírovať, zastrelili ho od chrbta. Ja som bola mladá a silná, mala som kondíciu. Vravela som si, teraz, keď je koniec vojny, sa predsa nenechám zastreliť. Nemala som strach z ničoho, chcela som prežiť, to bol môj jediný cieľ. Raz večer nás nechali oddýchnuť si, posadiť sa, a vtedy sme asi so siedmimi ruskými dievčatami ušli do lesa. Doma som našla totálne vyrabovaný dom, nemala som ani vlastnú košeľu.“

Pošábesová troška

Holokaust a deportácie sú stále témou, o ktorej sa ťažko rozpráva. Ťažko sa na ňu aj pýta. Vysporiadaný s ňou nie je ani bratislavský rabín. V jednom z rozhovorov to vyjadril takto:

„Celé detstvo som bol s holokaustom konfrontovaný. Existuje jav, ktorý sa nazýva „survival‘s guilt“, teda pocit viny tých, čo prežili. Ja som si napríklad kládol otázku, prečo som sa narodil do slobodnej krajiny, a milióny mojich bratov skončilo v plyne? A takto uvažuje veľa Židov, ktorým sa holokaust tak či onak vyhol. V tomto zmysle mi veľmi pomohlo, že som nakoniec prišiel na Slovensko. Stretol som ľudí, ktorí to peklo priamo prežili. Dovtedy som z Ameriky mohol iba hovoriť, že holokaust sa stal, je po ňom, a ja už nemôžem pomôcť. Teraz som tu a niečo predsa len môžem.“

Pomáhať chcú mnohí, hoci len troškou. V nedeľu sa napríklad v jedinej bratislavskej židovskej reštaurácii zakončí cyklus charitatívnych Pošábesových večerov. Konali sa od novembra každú druhú sobotu po západe slnka, keď sa skončil šábes. Ľudia pri káve a kóšer zákuskoch počúvali hudbu a úryvky z kníh židovských a nežidovských autorov. Účinkujúci nedostali honoráre, vstupné bolo dobrovoľné. Zajtra sa vyzbieraná suma odovzdá do rúk riaditeľky bratislavského domova dôchodcov Ohel David, kde žijú obete holokaustu. Prídu všetci účinkujúci, vzácnym hosťom bude Edita Grosmanová, vdova po spisovateľovi Ladislavovi Grosmanovi, autorovi Obchodu na korze, ktorá sama prežila deportácie.

Dávidov útulok

Ohel David sa dá preložiť ako Dávidov útulok. Otvorili ho v roku 1998 a je to prvý židovský domov dôchodcov určený obetiam holokaustu. Pred druhou svetovou vojnou bol na jeho mieste židovský chlapčenský sirotinec, dnes tu žije 31 ľudí, vekový priemer je 87 rokov. Všetko sú to židia, ktorí zázrakom prežili nacistické besnenie.

Na prvý pohľad vyzerá Ohel David ako ktorýkoľvek dobre vedený domov dôchodcov rodinného typu. Žiadne ortodoxné prostredie, židovská viera, je, aspoň na prvý pohľad, prítomná minimálne. Nie je tu ani modlitebňa, pretože obrady podľa židovskej viery robia muži, ženy sú oddelené. V zariadení je však prevaha žien. Pravidelne sem ale dochádza rabín aj s rodinou. Personál tiež nemusí byť židovského vierovyznania. Čo sa zachováva, je šábes a varí sa kóšer strava. To znamená, že je v súlade so židovskými biblickými prikázaniami. Na jej servírovanie sú osobitné mliečne a mäsové riady, jedlo sa prináša z rituálnej kuchyne židovskej obce. Kóšer strava je zdravá, je sa najmä kuracie a morčacie mäso, veľa zeleniny. Za socializmu sa však ku kóšer potravinám nedalo dostať, takže mnohí židia sa k tomuto spôsobu stravovania vrátili až po rokoch. Nečudo, že si odvykli, a tak si obyvatelia domova občas aj zafrflú. Radi by si dali, na čo boli zvyknutí. V tomto prípade však neexistujú ústupky.

V interiéroch dominujú jasné farby, izby sú priestranné a svetlé, a ani časť, kde sú nemobilní starí ľudia, nepôsobí deprimujúco. Všetky steny zdobia výtvarné diela klientov. Vyrábajú sa nielen ako pekná dekorácia, ale tkaním, maľovaním a lepením si starí ľudia cizelujú aj jemnú moritku, zrak, bystria myslenie. Pri práci sa s liečebnou pedagogičkou rozprávajú, čítajú si noviny. Mnohí sú až prekvapujúco zorientovaní. Keď sme povedali, že sme zo SME, jedna z dám hneď zareagovala:

„A viete, že sa tu neriadime vašim sloganom – Sme všade tam, kde sa niečo deje. Tu sa totiž nedeje nič.“

Nehovorila celkom pravdu, lebo práve v tej chvíli tam bola jej narodeninová párty.

V ulite

Oslavy a spoločenské stretnutia nie sú v Ohel David iba spestrením života. Ľudia, ktorí prežili koncentračné tábory, často vraveli, že stratili schopnosť plakať. Museli veľmi potláčať emócie, aby prežili. A toho sa nedá len tak zbaviť. Preto sa osadenstvo domova trochu odlišuje od iných dôchodcov. Ľudia sú tu zväčša uzavretejší, nedôverčivejší, nevedia sa natoľko uvoľniť pred cudzími, ani medzi sebou. Nie však všetci. V jednej izbičke nás typickým židovským pozdravom víta pani Blanka. Má skvelú náladu a hneď nám povie dva zo svojej zásobnice vtipov.

Sú tu však aj smutnejšie izby. Jedna pani plače a pod blúzkou ukrýva fotografiu mŕtveho manžela. Jeden pán leží na posteli a chveje sa strachom. Ktovie, čo má na svedomí vysoký vek, čo choroba a čo prežité?

Komu klienti domova evidentne dôverujú, je riaditeľka Margita Peniaková. Aj spotený roztrasený starček sa v jej náručí upokojí. Jej sa aj inak uzavretí ľudia zdôveria, vypočula si už veľa trpkých príbehov.

„Nikdy nevyvolám debatu priamo, ale často si spolu posedíme v súkromí, a keď sa rozpráva o živote, mnoho si toho navzájom povieme. Často som šokovaná. Človek síce vie, že to bolo hrozné, má určitú predstavu, ale keď to rozpráva niekto, kto holokaust priamo prežil, to je čosi celkom iné. Vlastne ani neviem, či my ostatní sme to schopní pochopiť a precítiť.“

Zaujímalo nás, či si smutné marcové výročie v domove pripomenú. Vraj určite nie. Na ľudí tu dobre nepôsobí, ani keď v televízii vidia, čo sa deje v Izraeli. Mnohí tam majú blízkych, ktorí sú zase v ohrození.

„Vidno, že sú z toho značne znepokojení. Nesnažíme sa k tomu prispievať. Skôr hľadáme to radostnejšie. Tak si tu žijeme, snažíme sa každý deň spríjemniť a nepripomínať vôbec nič.“