Tieto tri „chyby“ má kežmarská rodáčka, historička a spisovateľka Nora Baráthová stále. Nikdy nemala ambície zbaviť sa ich, aby sa predrala kdesi na pomyselné výslnie. Z rodného Kežmarku nikdy netúžila odísť bližšie k veľkým vydavateľstvám. A aj napriek obvineniam z útekov do histórie zostala tejto svojej vášni verná i v literatúre. Od svojho literárneho debutu v roku 1967 vydala aj napriek trojici „chýb“ 15 beletristických a 11 odborných prác.

Do akej miery ovplyvnilo vašu túžbu stať sa spisovateľkou historické prostredie rodného Kežmarku?

V prvom rade ma ovplyvnila rodina. Mať doma troch kantorov, z toho jedného slovenčinára, latinčinára a dejepisára, to priam volalo, aby sa človek venoval histórii. Ale keby nebolo spojenia teórie s praxou, nikdy by k tomu nedošlo. Keď sme chodili po meste, naši ma vždy upozorňovali – to je taká pamiatka, tu žil ten a ten, tu na cintoríne je hrobka popravených Kežmarčanov. A to už vyvolávalo prvotnú zvedavosť. Ďalšie podnety prichádzali zo školy. Mala som vynikajúcich učiteľov, opäť spájali teóriu s praxou, a tak som začala svoje mesto vnímať inými očami. Zrazu každý dom v sebe čosi skrýval a tajomstvá som chcela poznať.

Pamätáte sa na prvý podnet, ktorý vo vás vyvolal potrebu písať?

Pamätám si to veľmi dobre. Fantáziu som mala od detstva príliš veľkú. V prvej triede sme boli na divadelnom predstavení Včielka Bzučalka, a tak mi učarovalo, že som hneď chcela niečo podobné napísať. Tak som stvorila svoju prvú scénku. Z dnešného pohľadu to bolo asi čosi strašné, ale túžba tvoriť tu už bola. Potom prišli básničky na školskú nástenku, príspevky do školských časopisov, rôzne literárne súťaže.

Debutovali ste mladá, 23-ročná. Nezamotala sa vám z tej slávy hlava?

Aká sláva? Poviem pravdu, už sa ani nepamätám, čo bolo bezprostredným podnetom, že som sa rozhodla vydať Ad revidendum, beletriu zo školského prostredia, knižne. Vyšlo 14 kritík, z toho sedem pozitívnych a sedem negatívnych. Iste, bol to trochu šok, celkom neznáma autorka vydala knihu. Veď ja som dovtedy nepublikovala ani v literárnych časopisoch. Priznávam, od detstva som túžila byť spisovateľkou, ale ešte aj dnes, keď mám povedať, že som spisovateľka, rozmýšľam, či mám právo sa tak nazvať.

Námety vašich kníh vychádzajú zväčša z histórie. Súčasnosť vás neláka?

Vôbec. Prvé veci však boli zo študentského prostredia. Historické romány som začala písať, až keď som začala pracovať ako historička v kežmarskom múzeu. Pri tejto robote človek spozná toľko nádherných tajomstiev, že by bola škoda nechať si ich len pre seba. Stále tvrdím jedno – ľudia sa z historického románu, pokiaľ je písaný na základe faktov, nielen fantázie a dobrodružnosti, dozvedia viac ako z Dejín Slovenska. Navyše, dejiny bude čítať oveľa menej ľudí. Pred rokom 1989 nebolo jednoduché venovať sa historickému románu, to mali vyárendované len istí autori, nás ostatných vinili, že utekáme od súčasnosti. Bývali sme vydaní na milosť či nemilosť rôznych odborných lektorov. Raz mi dokonca istý pán navrhol, že keď sa už musím venovať historickému románu, prihrá mi nejakú súdružku, ktorá bola v odboji. Ani ho nezaujímalo, že ja sa venujem stredovekým dejinám a feudalizmu.

Je súčasnosť naklonená historickému románu viac?

Vydavateľské prostredie je viac naklonené komercii. Môže to byť aj historický román, ale zrejme tam už musí byť viac fantázie ako faktov. Ako historik by som sa však nikdy do nejakej fantazmagórie nepustila, aj keď mýty, legendy a povesti sú zrejme populárnejšie ako príbehy opierajúce sa o skutočnosť. Vydavateľ však musí mať istotu, že to pôjde, aj on potrebuje prežiť. Kedysi sme cítili ideologický tlak, dnes je to tlak ekonomiky. Keď sú peniaze, dá sa vydať všetko. Ale je pravda, že v minulosti bola napríklad perfektne fungujúca distribučná sieť, kniha sa dostala všade. Dnes mi ľudia píšu, aby som im poslala knihu, lebo u nich sa k nej nemajú šancu dostať.

Presadili by ste sa ľahšie, keby ste žili napríklad v Bratislave?

Ťažko povedať, nemám kontakty s Bratislavou. Iste, je tam veľa vydavateľstiev, ale myslím si, že aj tam majú spisovatelia problémy, lebo opäť všetko stojí na peniazoch a kontaktoch.

Život vo väčšom meste však prináša práve tieto kontakty a okrem toho, pre literáta dôležitý kultúrny život.

Prosím vás, doba Smreka a jeho literárnych kaviarní je už dávno za nami. Niekedy mám dojem, že spisovatelia začínajú po sebe zazerať. A kultúrny život? Pozrite sa, čo dnes hrajú divadlá. Výborne to povedal spišský historik Ivan Chalupecký – kultúra dnes nie je v móde.

Cítite sa ako spisovateľ na periférii?

Nie, mne je tu dobre. My z mimobratislavského prostredia sme stále vnímaní ako periféria, ale ja sa tak necítim. Nikdy by som nešla do Bratislavy. Z jednoduchého dôvodu – tu som sa narodila, vyrástla, tu chcem aj zomrieť. Iste, boli by tam lepšie kontakty, ale ja som zvyknutá na toto prostredie. Keď idem do veľkého mesta, som z toho divá, mne to nesedí. Ak sa mám presadiť, tak len svojou robotou, a to je jedno, či ju robím v Kežmarku, v Bratislave alebo niekde inde.

Ktoré historické obdobie je vám najmilšie?

Bezpochyby ma fascinuje obdobie od začiatku 15. storočia asi do 18. storočia. Nemám rada 18. a 19. storočie, tam už nebolo toľko vzrušenia, a 20. storočie – tam sa udialo toľko hrôz, až to naháňa zimomriavky.

Čo najviac?

Ako historička sa teraz venujem židovskej otázke. V Kežmarku bola kedysi pätina obyvateľstva židovského pôvodu, dnes je na ich spočítanie päť prstov na ruke veľa. Poburuje ma, keď niekto znevažuje a zľahčuje obdobie druhej svetovej vojny a postavenie Židov v tomto období. Študujem teraz v Úradných novinách z roku 1941 a žasnem, čo títo ľudia museli vytrpieť, nesmeli cestovať, nesmeli vlastniť fotoaparáty, športové potreby. A to všetko bolo nič oproti tomu, čo prišlo potom. Tento rok si pripomenieme 60. výročie deportácií. Z Kežmarku vtedy odišlo do koncentračných táborov 1200 ľudí a o 700 z nich s určitosťou vieme, že tam zahynuli. Na takéto veci by sa nemalo zabúdať. Mrzí ma preto, že ak chceme toto výročie pripomenúť malou slávnosťou a prípadne osadiť aj pamätnú tabuľu, niekto sa opýta, či to robíme pre toho jedného Kežmarčana, čo tu ešte žije. Nad takýmito úvahami strácam reč. Tu predsa ide o nás, aby sme nezabudli, čo sa tu dialo. A aby o tom vedela aj ďalšia generácia, žiaľ, odchovaná akčnými filmami, ktoré v nej vyvolávajú len agresivitu. Niekedy sa pýtam, aké hodnoty vyznáva vlastne táto doba. Myslela som, že po roku 1989 budeme tolerantnejší, ale zdá sa, že toto slovo už vymizlo aj zo slovníkov.

Takže najbližšia kniha bude so židovskou tematikou?

Nie, na to by som si v beletrii netrúfla. Niekedy treba vedieť povedať nie. Nedávno ma napríklad oslovilo jedno špičkové vydavateľstvo, či by som nenapísala historický román o Laskomerskom. Odmietla som to. Prečítala som jeho životopisnú knihu, no nemám k nemu žiaden vzťah, a robiť veci, do ktorých nedám všetko, by nebolo fér.

Čo teda chystáte?

Najbližšie literárne plány asi trochu prekvapia – odskočila som si v čase i priestore. Zaujíma ma starý Rím a začiatky kresťanstva. Ja už od histórie asi nepôjdem. No a z domáceho prostredia ma ešte stále fascinuje storočná vojna medzi Kežmarkom a Levočou.

Kežmarok s bohatou históriou sa pre vás stal nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. Ako vnímate súčasnú podobu tohto kedysi slávneho mesta?

Ako historikovi mi nie je po chuti necitlivá prestavba niektorých domov, dokonca v mnohých sa likvidujú vzácne klenby. Máme tu toľko pamiatok, že by sme mohli báječne žiť z cestovného ruchu. Lenže my to nevieme. Nestačia len samotné objekty, ľuďom treba ponúknuť čosi viac, a práve to tu chýba. Mnohé vzácne objekty sme už zlikvidovali, na rekonštrukciu ďalších nie sú peniaze. Dnešná doba je len o prežití. A z toho mi je smutno. Snažím sapreto aspoň knihami Kežmarčanom pripomenúť, kde žijú, aké to bolo mesto a čo sa tu udialo.

MIRA KOVÁČIKOVÁ

FOTO – AUTORKA

Okrem odborných historických prác napísala Nora Baráthová tieto beletristické diela:

Ad revidendum (1967), Muž, ktorý kráčal za smrťou (1975), Snívať zakázané (1976), Aj zradcom sa odpúšťa (1980), Nepokojné mesto (1981), Najlepšia trieda (1983), Nad Kežmarkom vietor veje (1990), Študent (1991), Plavovlasé hviezdy (1992), Hviezdy nad Tatrami (1995), Päť dní pre náhodu (1995), Tak sme žili (1996), Tri vianočné príbehy (1997), Tri povesti o kežmarskom hrade (1997), Neľutujem, že som milovala (1998), Najstaršie kežmarské príbehy (2001)