FOTO – ČTK/AP

ie – či džob – dobrovoľne. Pracujú za peniaze pre agentúru OSN alebo pre inú humanitárnu organizáciu. Riskujú zdravie, život. Majú však na výber – ich klienti nie.V Afrike je to vraj bežná prax. Ženy, často malé dievčatá, sa predávajú za smiešne nízku sumu cudzincom. Suma, ktorá sa javí cudzincovi smiešna, je podstatnou položkou v rodinnom rozpočte. Zoči-voči hladu zábrany padajú. Rodiny predávajú svoje deti, aby prežili.

Tieto veci sa však diali aj v utečeneckých táboroch pod kuratelou humanitárnych pracovníkov, dokonca ľudí z Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Zabrať tak dostalo opäť jedno tabu kresťanskej civilizácie: Pomoc blížnemu v núdzi.

Žiadne prekvapenie

Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov a britská humanitárna organizácia Save the Children informovali koncom februára o špeciálnom prieskume, ktorý uskutočnili vlani v októbri a novembri. Štyridsaťstranová štúdia vznikla na základe 1500 interview s utečencami v táboroch v Sierra Leone, Libérii a Guinei. Odhalila vysoký počet prípadov zneužívania nedospelých dievčat pracovníkmi humanitárnych organizácií. Dievčatá nútili k sexu výmenou za potraviny, lieky a ďalšie zásoby. V správe je podľa niektorých médií zmienka aj o zneužívaní chlapcov ženským personálom táborov.

V podozrení je 67 pracovníkov zo 40 agentúr i z UNHCR. Mená organizácií zverejnené neboli, vyšetrovanie pokračuje. Renomovaná francúzska organizácia Lekári bez hraníc zatiaľ ako jediná sama priznala, že je na zozname. Medzi podozrivými sú aj dvaja dobrovoľníci a jeden zamestnanec Save the Children – všetci traja už boli údajne prepustení. UNHCR svojich ľudí zapletených do škandálu zatiaľ nepotrestala – čaká na presvedčivé dôkazy.

Odhalenie v zásade neprekvapilo ani jednu, ani druhú stranu.

„Vieš, keď si hladný, si v pokušení urobiť pre peniaze alebo svoj žalúdok čokoľvek,“ povedala spravodajcovi Reuters mladá žena menom Esther v tábore vzdelávacieho združenia Ricks Institute na predmestí libérijskej Monrovie. „Naši ľudia sa s nimi milujú za jedlo. Nejedli ste tri dni, a niekto k vám príde a povie, že chce sex, a za to vám pomôže. Budete súhlasiť,“ dodáva Rebecca, ďalšia žena z tábora.

„Nie je to nič nové,“ hovorí ďalšia svedkyňa – tentoraz z Freetownu v Sierra Leone. Sampsa Sesayová však tvrdí, že nejde len o jedlo. „Niektoré z presídlených alebo utečeneckých dievčat chodia do školy len preto, že sa milujú s humanitárnymi pracovníkmi, ktorí sa o ne starajú.“

„Prekvapujúce nebolo to, že nám dievčatá hovorili o sexuálnom vykorisťovaní. Čo nás prekvapilo, bol jeho rozsah,“ povedala Reuters Jane Gibrilová, riaditeľka programu Save the Children v Libérii a Pobreží Slonoviny.

Modré prilby v akcii

V troch západoafrických krajinách – Sierra Leone, Guinei a Libérii – je podľa hovorkyne slovenskej pobočky UNHCR Márie Čiernej 260-tisíc utečencov a vysoký počet presídlencov, teda ľudí, ktorí „utiekli“ v hraniciach vlastnej krajiny. Ide o obete desaťročia brutálnych vojen. Len v Sierra Leone zostal obrovský počet zmrzačených ľudí, odkázaných na humanitárnych pracovníkov alebo na žobranie a prostitúciu.

Správy UNHCR a Save the Children o zneužívaní pochádzajú predovšetkým z táborov so zabehaným programom pomoci. Štúdia podozrieva nielen humanitárnzch pracovníkov, ale aj predstaviteľov miestnej správy, vodcov táborových komunít, učiteľov. A tiež vojakov mierových zborov OSN.

Dievčatá vraj žiadali, aby sa vyzliekli, kúpali a pózovali. Vojaci „modrých prílb“ ich fotografovali a smiali sa im. Niektorí vraj mali s dievčatami styk bez použitia kondómu. Za sex platili zo všetkých najviac – od päť do tristo dolárov. Viacerí sa vraj skladali na jedno dievča a na skupinový sex.

V táboroch otehotnie polovica slobodných dievčat pred osemnástym rokom. Pritom je tam všadeprítomná hrozba AIDS.

„Pozícia moci, bohatstva a štatút, ktorému sa tešia mierové sily, im dáva možnosť robiť si, čo sa im zapáči,“ uvádza sa v štúdii.

Vyšetrovanie deliktov tohto druhu zažila aj misia OSN v Etiópii a Eritrei, kde je aj takmer dvesto slovenských vojakov. Taliansky vojenský prokurátor Maurizio Block vyšetroval vlani prípady plateného sexu a organizovania prostitúcie s maloletými dievčat s talianskymi, dánskymi a údajne aj slovenskými vojakomi. Slovenské ministerstvo obrany okamžite obvinenie Slovákov odmietlo. Podľa informácie ministerstva bezúhonnosť slovenských vojakov potvrdila aj vyšetrovacia komisia misie OSN.

Miestni na hrubé práce

Štúdia podozrieva len jedného medzinárodného pracovníka UNHCR. Deliktov sa mali dopúšťať väčšinou miestni. Teda ľudia, ktorých si tu zahraničné agentúry najímajú za odmenu, na lokálne pomery obvykle lukratívnu. Títo ľudia poznajú zvyky, terén a dokážu sa dobre dohovoriť. Pracujú ako tlmočníci, šoféri, pomocný personál a sú často priamo pri rozdeľovaní pomoci.

„Väčšinu z rozdeľovacej práce v utečeneckých táboroch všade vo svete robí miestny najatý personál. Bol to vždy problém utečeneckých táborov,“ pripúšťa Ron Redmond, hlavný hovorca UNHCR.

Politický analytik amerického Výboru pre utečencov, expert na Afriku Jeff Drumtra, ktorého citovala agentúra AP, to vidí podobne – v oblasti je málo medzinárodných pracovníkov agentúr. A tí, ktorí tam sú, trávia v táboroch príliš málo času.

Najatí miestni ľudia nepotrebujú špeciálnu kvalifikáciu. Organizácie by si ich však mali dôkladne preveriť. Save the Children sa snaží overiť si ich odporúčania i záznamy z trestného registra – v afrických krajinách je to však často nemožné. Snaží sa tiež denne vysielať svojich vedúcich pracovníkov na kontrolu táborov.

„Našou zásadou je, že na mieste máme vždy našich ľudí, či už z Čiech, alebo v prípade Čečenska zo Slovenska, ktorí priamo na mieste robia supervíziu a kontrolujú, ako pomoc funguje a akým spôsobom sa rozdeľuje,“ hovorí Tomáš Pojar, riaditeľ českej humanitárnej spoločnosti Člověk v tísni. Prípad zneužívania utečenkýň v Afrike nepovažuje za celkom bežnú vec, ale pripúšťa, že sa to môže stať. „Tých organizácií, pracovníkov, miest, humanitárnej pomoci je toľko, že ma svojím spôsobom neprekvapuje, keď sa takéto problémy objavia. Je však na tých organizáciách, aby problém na mieste riešili, alebo sa prípadne stiahli a boli nahradené niekým iným,“ hovorí. Dodáva, že väčšinou ide o nestabilné krajiny s nefungujúcou či skorumpovanou miestnou mocou.

Pojar zdôrazňuje, že sú to vždy kmeňoví pracovníci, ktorí rozhodujú, kto a akú pomoc dostane. Ak má Člověk v tísni na mieste, ako napríklad v čečenskom Groznom, len jedného vlastného človeka, najímajú sa na rozdeľovanie pomoci miestni ľudia, ale robia sa náhodné kontroly, a u príjemcov sa overuje, ako a čo dostali.

Štatút utečenca na predaj

Vymáhanie pohlavného styku za chlieb je primitívnym trestným činom. Agentúra OSN má, žiaľ, skúsenosti aj s inými prípadmi. Úradovňa UNHCR v kenskom Nairobi bola súčasťou siete, ktorá predávala uchádzačom o azyl v tretej krajine potvrdenia o štatúte utečenca. OSN oznámila výsledky vyšetrovania približne pred mesiacom.

Už pred rokom však o tomto probléme písal americký Newsweek. UNHCR dostala prvé sťažnosti už v roku 1998, v roku 1999 sa začalo vyšetrovanie, napísal magazín.

Aféra je opísaná na príbehu Somálčana Ahmeda, ktorý za štatút utečenca a možnosť vysťahovať sa napríklad do USA, Kanady či Austrálie zaplatil dvom úradníkom UNHCR 3400 dolárov.

Oficiálny štatút utečenca – podmienka žiadosti o azyl v tretej krajine – sa udeľuje bezplatne. Počet jeho držiteľov len obmedzujú každoročné kvóty. V roku 2000 ho v Keni, kde je 200-tisíc utečencov zo Somálska, Etiópie a Sudánu, mohlo dostať 9300 ľudí. Podvodníci vymámili od utečencov v Keni úplatky v celkovej výške niekoľko miliónov dolárov. Doklady zrejme predávali aj Keňanom, ktorí sa s ich pomocou vysťahovali za blahobytom.

Podľa svedectiev utečencov pracovali pre úradníkov UNHCR sprostredkovatelia, ktorí vyhľadávali v táboroch ľudí ochotných platiť. Robili to vtedy, keď sa blížil čas naplniť kvótu.

V januári tohto roku vymenili v Nairobi všetkých pracovníkov UNHCR, ktorí mali v náplni právne poradenstvo a presídlenie. Deviatich ľudí zatkli a čaká ich súd podľa kenských zákonov.

Afrika je zakliata

„Najdôležitejšie, čo tie ženy spomenuli, bolo, keď pripustili, že to robili z núdze. Často boli nútené prostituovať, pretože im dávali tak málo pomoci,“ povedal novinárom v Guinei asistent Vysokého komisára Kamel Morjane. „Obávame sa, že ak organizácii ako je naša, skrátia rozpočet o 20 percent, tento typ konzekvencií možno očakávať.“

Nie je jediný, kto hľadá jadro problému v chudobe Afriky.

„Chudoba, korupcia a nedostatok príslušných pravidiel praxe vystavujú utečencov na celom svete riziku zneužívania,“ konštatoval Vysoký komisár OSN pre utečencov a bývalý holandský premiér Ruud Luubers.

V Afrike sa zišlo priveľa predpokladov – obrovské množstvo utečencov žije v táboroch už roky bez lepšej perspektívy. Je tu tradičná korupcia, ustavičná hrozba vojen a prevratov, negramotnosť. Pre Afriku je vraj vôbec ťažšie získať pomoc než napríklad pre Kosovo. Darcov možno odrádza vkladať peniaze do niečoho, čo sa nezlepšuje.

„Niežeby to bolo ospravedlnenie – zarážajúce je, že o tom mnohí rodičia vedeli a dialo sa to s ich tichým súhlasom,“ povedala nám hovorkyňa UNHCR na Slovensku Mária Čierna. Nahlas zauvažovala, že môže ísť o akúsi súčasť miestnych životných zvyklostí. V misiách, s ktorými má sama skúsenosti – v Kosove a Macedónsku – je vraj niečo také vylúčené. „V Afrike je situácia absolútne iná,“ dodáva.

Podobne Tomáš Pojar pochybuje o tom, že by k niečomu podobnému došlo napríklad v Čečensku alebo v Afganistane, teda v islamských krajinách, kde je iná kultúrna tradícia než v Afrike.

Ochrana pred ochrancami

OSN dnes pracuje na zlepšení vlastných vnútorných pravidiel, ktoré by zdokonalili ochranu utečencov – najmä detí. Paradoxne, aj pred samotnými humanitárnzmi pracovníkmi. Lokálni zamestnanci agentúry prechádzajú špeciálnymi školeniami. Mení sa spôsob distribúcie potravín a sprísňuje sa kontrola. Ak sa už dnes sťažuje na nedostatok peňazí, bude to ešte horšie – navrhované opatrenia, ako je častejšia kontrola, väčší počet medzinárodného personálu v táboroch a viac žien v humanitárnych misiách – si vyžiadajú ďalšie financie. Medzinárodného osadenstva – teda Neafričanov – je v Afrike kritický nedostatok. Mária Čierna poznamenala, že sama dostala ponuku pracovať v utečeneckých táboroch v Sierra Leone alebo Libérii.

Najrenomovanejšia humanitárna agentúra na svete, nositeľka dvoch Nobelových cien, má za sebou nepochybne kus práce. Má 279 úradov v 119 krajinách. Z vyše 5000 jej ľudí pracuje 82 percent v teréne, neraz na odľahlých a nebezpečných miestach.

Škvrny na jej povesti sú o to smutnejšie. „Je to organizácia, ktorá pokrýva celý svet. Ako každá je závislá od ľudí, ktorí pre ňu pracujú,“ hovorí Tomáš Pojar. Podľa neho je nevyhnutné, aby všetci, ktorých sa to týka, problém analyzovali a napravili. „Horšie by bolo, keby sa to snažili prejsť mlčaním, akoby sa nič nestalo.“