„Ľudia sú čoraz vzdialenejší od skutočnosti. Čoraz menej sme spojení so zemou, s prírodou, až nepoznáme samých seba, jeden druhého. Neuveriteľná globálna rasa odcudzených ľudí. To ma desí. Ľudia spolu chvíľu žijú, potom sa rozídu a viac sa nestretnú. Dajú sa dokopy s niekým ďalším a znova sa rozídu. A ich deti sa už nikdy neuvidia. Je to skutočne hrozivé, tento nepretržitý proces odcudzovania.“

Mnohé z týchto pocitov rozoberá Sam Shepard, jedna z najvýznamnejších osobností amerického divadla a filmu, vo svojich rodinných drámach. V 90. rokoch sa viackrát hrali aj na slovenských a českých scénach. Štátne divadlo Košice uvedie 22. marca v slovenskej premiére jeho hru Burried Child pod názvom Vyzerá to ako v raji v réžii Valentína Kozmenka-Delinde. Ďalším ohlasom na Shepardovu tvorbu je reprezentatívna zbierka jeho hier, ktorú vydal Divadelný ústav v Bratislave.

Túžil stať sa rockovou hviezdou, stal sa však známym dramatikom. Odmietal Hollywood, aj vďaka nemu sa však stal filmovým hercom.

Mnohostranný talent priniesol Samovi Shepardovi uznanie i významné ocenenia. Z dobrej päťdesiatky hier jedenástim udelili cenu OBIE za najlepšiu hru sezóny v divadlách Off a Off-Off-Broadway, v hlavnom meste amerického divadla, New Yorku. Hra Pochované dieťa mu zas priniesla prestížnu Pulitzerovu cenu za najlepšiu drámu roka. Film Paríž, Texas v réžii Wima Wendersa, ku ktorému Shepard písal scenár, bol odmenený Zlatou palmou na festivale v Cannes. Mal na dosah aj Oscara, kde bol nominovaný v kategórii najlepší herec za postavu pilota Chucka Yeagera vo filme Správna posádka. Opäť typický Shepardov paradox – neznášal lietanie, radšej sa trmácal z Kalifornie do New Yorku obľúbeným starým džípom.

Génom neunikneš

Samuel Shepard Rogers (1943) prežil časť detstva na ostrove Guam – na americkej základni v Tichomorí. Spomína si, ako jeho mama strieľala po Japoncoch, ktorí chodili z hôr a kradli im jedlo a šatstvo. Vzťah s otcom, bojovým letcom, určil ďalší Shepardov osud a stal sa ústrednou témou jeho najznámejších hier.

Sheparda vždy zaujíma sila vnútorného konfliktu, ktorá pôsobí rozkladne na svoje najbližšie okolie. Zažil to s vlastným otcom, ktorý zdedil závislosť od alkoholu po dedovi. Aj Shepard mal s tým problémy. Otec bol obeťou vonkajších tlakov – do armády vstúpil, aby zachránil rodinu, keď jeho rodičia prišli o farmu počas veľkej krízy v 30. rokoch.

Shepard na základe vlastnej skúsenosti veril v biologickú predurčenosť, čo ho spája aj s inými velikánmi svetovej drámy – O‘Neillom a Strindbergom. Jeho rodinné drámy sú inšpirované gréckou tragédiou, usiluje sa využívať dávno známe príbehy, osudy ľudí však nie sú predurčené bohmi, ale génmi.

Prísny otec zdôrazňoval potrebu vzdelania a disciplíny, mal však aj umelecké sklony. Bol amatérsky bubeník a jeho syn sa naučil hrať tak, že „začal som trieskať do jeho bicích. A potom som zrazu hral lepšie než on.“

Konfliktný vzťah s otcom, ktorý neraz vyústil do pästných súbojov, vyvrcholil Shepardovým odchodom z domu. Mal vtedy devätnásť. Jeho otec žil v tom čase ako bezdomovec, osamote, v prívese na púšti. Podobne ako starec v Posadnutých láskou či otec v Pravom západe.

Shepard sa nepokúšal v rodine zaujať miesto otca, ktorý zlyhal, ako sa o to o pätnásť rokov neskôr neúspešne usiloval Wesley v Prekliatí hladujúcej triedy, ale s kočovnou hereckou spoločnosťou sa púšťa na vlastnú dráhu. Tá ho priviedla do New Yorku, kde prijal umelecké meno Sam Shepard. Akoby tým chcel zdôrazniť prelom v živote. Na veľké znepokojenie starej mamy vynechaním priezviska porušil tradíciu rodu trvajúcu sedem pokolení.

Slávne dieťa Off-Off-Broadway

V New Yorku býval spolu s Charlesom Mingusom mladším, synom slávneho černošského džezmena, na Lower East Side, v štvrti umelcov, bezdomovcov a narkomanov. Na uliciach sa hrávali na kovbojov, čo neskôr zachytil vo svojom rovnomennom debute. Uvedomoval si kontrast kalifornského vidieka z jeho chlapčenských rokov s neosobným veľkomestom. Spočiatku sa usiloval presadiť ako herec a vystupoval aj ako bubeník so skupinou Holy Modal Rounders. Potom mu Charles pomohol nájsť si prácu v slávnom klube Village Gate, kde za tri noci v týždni dostával päťdesiat dolárov. Ocitol sa tak uprostred vzrušujúcej hudobnej scény, keď mal možnosť vidieť – zadarmo – absolútnu džezovú špičku.

„Svet, v ktorom som žil, bol pre mňa tou najzaujímavejšou inšpiráciou, a tak mi napadlo, že najlepšie, čo môžem urobiť, je písať o tom. Tak som začal písať hry.“

Na otázku, prečo práve hry, a nie romány alebo poéziu, Shepard odpovedal: „Páči sa mi, že hry sú trojrozmerné, že je to niečo, čo sa rodí v skutočnom priestore, nie v knihe. Nikdy ma to neťahalo ku knihám, ani som veľa nečítal.“

Vždy si myslel, že bude veterinárom, chcel pracovať so zvieratami. Mal dokonca príležitosť viesť ovčiarsku farmu, nevyužil ju však. Jeho ročiak baran sa však stal víťazom okresného veľtrhu v Los Angeles. „Bol to úžasný kus.“

Shepard mohol skončiť v New Yorku ako narkoman, no písanie, ako hovorí, ho zachránilo. Mal šťastie, že tam prišiel v čase, keď sa rozbiehalo divadlo Off-Off-Broadway, legendárne divadlo LaMama, Café Cino, Judson Poets‘ Theatre či Genesis Theatre, kde jeho prvé hry naštudoval vrchný z Village Gate Ralph Cook spolu s ďalšími čašníkmi – hercami z klubu.

Z experimentátora svetoznámy dramatik

Už prvé, experimentálne hry si získali uznanie vďaka hudobnému cíteniu reči, jazykovému majstrovstvu, mysleniu v obrazoch a metaforách. V tej dobe Shepard nepociťoval potrebu zmocnovať sa veľkých tém a oslovovať širšie publikum.

Stalo sa tak až po jeho návrate z Londýna, kam sa presťahoval na tri roky po fiasku hry Operácia Štrkáč v newyorskom Lincolnovom centre v roku 1970. Rozhorčení diváci vracali vtedy celoročné predplatné.

Londýn bol únikom – pred neúspechom, drogami, rodinnými pomermi. V Londýne napísal Zub zločinu, kultový hit o súboji o kráľa rockerov, o večnom boji starého a nového, o strete hodnôt a generácií. V Londýne pocítil aj potrebu „zbaviť sa démonov minulosti“, čo bolo predzvesťou rodinnej trilógie.

Vo svojich hrách predstavuje americký vidiek, ktorý postupne prezrádza svoje strašidelné tajomstvá a mýty a dospieva k najhoršej premene – na betónovú mestskú džungľu. Je to o pocitoch z neradostného umŕtvenia pôdy, zo straty amerického sna a ideálov starých pionierov. V hrách vystupujú často kovboji, sú to však skôr novodobí mutanti niekdajších hrdinov Divokého západu. Taký je napríklad Eddie so svojím kamiónom, v ktorom preváža kone, zmietajúci sa v incestnom vzťahu so sestrou (Posadnutí láskou).

Rozložená rodina je Shepardovou metaforou súčasnej Ameriky – vyjadruje rozklad základných hodnôt. V čase, keď písal rodinné, v podstate realistické drámy, vytvoril s Joeom Chaikinom, legendou avantgardy a zakladateľom Open Theatre, performance Jazyky a Krutá/Láska, ktoré sa dodnes často hrávajú. Sám študoval hru na klavíri a kompozíciu a v Magic Theatre v San Franciscu experimentoval s hudobným divadlom.

Rozpoltený umelec, najčastejšie hudobník, ale aj spisovateľ, je častou postavou jeho hier.

Sam Shepard a film

Shepardove výhrady k showbiznisu vyvrcholili v paródii na Hollywood s názvom Anjelské mesto (1976). Dva roky nato sa stal súčasťou tohto priemyslu.

S Antonionim písal scenár k Zabriskie Point, no produkčné pozadie ho znechutilo. Podieľal sa aj na scenári filmu Renaldo a Clara v réžii Boba Dylana. Vo vedľajšej úlohe zaujal Terrencea Malicka, ktorý ho potom obsadil do jednej z hlavných úloh vo svojom filme Nebeské dni (1978).

Odvtedy sa datuje Shepardova kariéra filmového herca. Hral s Ellen Burstynovou v Zmŕtvychvstaní, so Sisy Spacekovou v Trhanovi, s Jessicou Langeovou vo Frances a Vidieku, s Kim Bassingerovou v Posadnutých láskou či s Juliou Robertsovou v Prípade Pelikán. Sláva prišla tak rýchlo, že k účinkovaniu vo filmoch nestihol nadobudnúť hlbší vzťah, bral to vždy ako niečo doplnkové, čo sa nemôže porovnávať s písaním.

Stretnutie s Jessicou Langeovou sa mu stalo osudovým. Umenie sa opäť zamiešalo do života. Až s ňou našiel Shepard vnútorný pokoj.

Do svojich filmov ho postupne obsadili Volker Schlöndorf (Homo Faber), Sean Penn (Záruka), Michelangelo Antonioni (Len byť spolu) či Ridley Scott (Útok čierneho jastraba).

Až v poslednom období začína filmové herectvo chápať „ako umeleckú výzvu“.

A ako sa skončil jeho vzťah s otcom? Od odchodu do New Yorku sa Shepard s ním stretol len párkrát.

„Bol beznádejný prípad, všetky darované peniaze míňal na alkohol. Na premiére Posadnutých láskou sa opitý postavil a dotknutý nahlas protestoval, museli ho vyviesť zo sály.“

Po jeho smrti mu Shepard venoval zbierku Seven Plays, ktorej súčasťou je rodinná trilógia. Syna, ktorého má s Jessicou Langeovou, pomenoval Samuel Shepard Rogers, akoby tým chcel dosiahnuť konečné zmierenie s otcom. Viackrát hral dôstojníka zúčastňujúceho sa bojov. Aj to mu pomohlo otca lepšie chápať. Cestu k otcovi si našiel cez umenie.

Autor: Juraj Šebesta