„Nezakrývam, mal som niekoľko ponúk, najmä z druholigových klubov, ale aj zo Superligy. Bola tu aj možnosť ísť hrať do Rakúska. Rozhodol som sa však zostať v Ružomberku. V neposlednom rade aj preto, že by som v tomto klube pôsobil i po skončení hráčskej kariéry. Napríklad ako tréner mládeže a možno raz i pri áčku. Pri rozhodovaní zavážila i rodina. Toho odlúčenia pred návratom do Ružomberka bolo dosť.“
Pred časom (26. novembra) ste oslávili už svoje 38. narodeniny. Nerozmýšľali ste trošku aj nad zavesením kopačiek na klinec?
„Zatiaľ nie. Všetko závisí od zdravotného stavu. Keby telo povedalo nie, nebudem nič siliť. V závere uplynulej sezóny som mal problémy s ľavým kolenom, ktoré bolo asi pred dvanástimi rokmi pod skalpelom. Sem-tam sa ešte koleno ozve, ale inak sa cítim celkom v poriadku.“
Pustili ste sa do ďalšej zimnej prípravy. Aké máte po toľkých rokoch pocity. Nie je to pre vás už stereotyp?
„So zmenami trénerov prichádzali aj iné prístupy k zimnej príprave. Takže o nejakom stereotype ťažko hovoriť. Každý tréner má totiž svoje vlastné metódy. Bez ohľadu na toto všetko zimu treba oddrieť. Z nej potom futbalista žije. Iná cesta nie je.“
JÁN SVRČEK
