Je vyštudovaným hudobným skladateľom, a pritom skladá prosté optimistické pesničky. PETER DUDÁK, známejší pod prezývkou Ďuďo, pred sedemnástimi rokmi, ako šestnásťročný, spoluzakladal skupinu Hex. V 90. rokoch patrila medzi najpopulárnejšie na Slovensku, ale v poslednom čase sa držala trochu v ústraní. Teraz, po dvaapolročnej prestávke vydáva album Nikdy nebolo lepšie. Hex mali povesť búrlivákov, ale časy sa menia. Ďuďo vraj žije podstatne zdravšie ako v minulosti a robí mu to dobre. Pri rozhovore pôsobil náramne spokojne. A ako vždy skromne.

Váš nový album sa volá podľa prvej pesničky - Nikdy nebolo lepšie. Odráža to aj skutočný pocit zo života?

Myslíme si, že do budúcnosti sa treba pozerať pozitívne. Načo šíriť depky, chceli sme jasnú správu. A aj ja prežívam vcelku optimistické obdobie, teším sa, že sme nahrali album a že začneme zasa viac hrať naživo. Som nakopnutý.

Hex je bezprostredne porevolučná kapela, vznikli ste v roku 1989 a do povedomia ste sa dostali v roku 1990. Mali ste vtedy nejaké ilúzie, ktoré ostali nenaplnené?

S Yxom sme starí kamaráti, poznáme sa od troch rokov. Ešte za starého režimu sme sa stretávali a brnkali sme si kadekde, aj v školskej družine. Chodili sme po sídlisku a fantazírovali, aké by to bolo neuveriteľné, keby sme raz mali platňu. V podstate sa nám všetko splnilo. Prvý album sme vydali rýchlo, dosť nám pomohol Martin Sarvaš. Vtedy nebola až taká konkurencia, boli sme iní ako to, čo bolo zabehnuté, a mali sme aj dávku šťastia. Boli sme v pravý čas na pravom mieste.

V 90. rokoch ste boli slávni, možno by som to porovnal s dnešnou popularitou českej skupiny Chinaski.

Minule som si čítal staršie články o nás a bol som prekvapený, ako oslavne o nás novinári písali. Oni nás normálne milovali, to si dnes ani neviem predstaviť, že by takto niekto písal o nejakej kapele. A ľudia na koncertoch nás, samozrejme, mali radi tiež.

Neprotestuje vaše ego, že už nie ste na výslní?

Vôbec nie, pochopili sme, že to nejde donekonečna a myslím, že sme našli svoje miesto. Zdá sa mi, že už mám obdobie pochybností a skepsy za sebou. Už neriešim, čo bude - či budem s kapelou, alebo budem robiť niečo iné, a podobné veci. Viem len, že chcem robiť hudbu. Inak, je zaujímavý a celkom príjemný pocit, že ma ľudia na ulici už nespoznávajú. Asi preto, že všetky rozhovory robí Yxo (smiech).

Boli ste známi ako veselá partia. Bujaré zábavy po koncertoch a podobne. Aj v ktoromsi rozhovore ste prezentovali svoj "otvorený vzťah k alkoholu". Ako je to teraz?

To sa nedá ťahať donekonečna. Keď ideme na šnúru, hoci trojdňovú, a jeden večer flámujeme, tak nám pripadá, že sme tam dva týždne. Nevydržíme už toľko ako kedysi a určite je lepšie ísť si po koncerte ľahnúť a zobudiť sa s čistou hlavou. Niežeby sme boli asketici, ale takéto zábavy sme obmedzili na únosnú mieru. Dnes je pre nás prvoradé odohrať koncert čo najlepšie.

Práve hudobníci, ktorí sú duševne, emočne aj fyzicky vyťažení, často používajú povzbudzovadlá ako alkohol a drogy. Ono to na chvíľu pomôže dostať sa do otáčok, ale potom sa to môže vypomstiť a všetko sa zrúti.

Presne tak. O nás je známe, že sme na koncertoch nerátali poháriky. Teraz som však začal hrávať s čistou hlavou. Aj som mal obavy, ako to budem prežívať, ale je to veľmi v pohode, často je to lepší, vyrovnanejší zážitok, ako keď si človek niečo dá.

Mali ste niekedy problém, že si niekto z kapely dal pred koncertom viac, ako má mieru, čo potom ovplyvnilo výkon?

Stalo sa. Mali sme aj obdobie, že sme si dávali pokuty za excesy na koncertoch aj za neskoré príchody. Ale to už je za nami. My sme spolu tak dlho, že takéto veci nemáme dôvod riešiť.

Pamätáte sa, prečo ste sa vlastne stali muzikantom? Chceli ste slávu, dievčatá?

Myslím, že len kvôli hudbe samotnej. Tá ma veľmi bavila. Aj jej vizuálna stránka, pozerali sme videá Duran Duran, Cure a hovoril som si, aké je to úžasné, keď kapela stojí na pódiu a ľudia sa z toho tešia. Určite som to nemal nalinkované v zmysle, že urobíme megaúspešný projekt, baby po nás pôjdu a budeme bohatí. Boli sme plní energie, chceli sme nakopnúť zadky všetkým, čo boli na scéne a hrali slovenský pop rock, ktorý nám nebol blízky.

Vyštudovali ste kompozíciu na Vysokej škole múzických umení. Tam ste už išli ako rocker. Mali ste problém prepnúť sa na takéto kompozičné postupy?

Mal, ale ja som nikdy nebol zaradený ako skladateľ vážnej hudby. Bola to však zaujímavá skúsenosť. Zoznámil som sa s možnosťami nástrojov, čo sme využili aj v Hexe. Napríklad, keď sme zavolali sláčikárov, písal som im party.

Nemali ste konlikty s "klasikmi"?

Ja som v zásade nekonfliktný typ, ale tej hudby, ktorú som mal robiť, som asi robil málo. Nestihol som odovzdať načas diplomovú prácu. Bola to hudba pre biciu súpravu, fagot, husle, violončelo a flautu. Nahrali sme to v elektroakustickom štúdiu a domixoval som tam samplované zvuky a také veci.

Vaša tretia bezmenná platňa z roku 1994 je progresívna, tam je to "vážne skladateľstvo" počuť.

Na VŠMU som počúval kopu hudby, ku ktorej by som sa asi inak nedostal, a pretavilo sa to aj do hudby Hexu. Ale aj opačne. Na tomto albume sú pesničky, ktoré som upravil do inej podoby a prezentoval som ich ako svoju prácu v škole.

Ako vzali fanúšikovia tento album?

Určite predznamenal ďalšiu dráhu. Osobne som mal pocit, že nikoho nezaujímal a ani sa o ňom veľmi nepísalo. Ľudia aj na koncerty začali chodiť pomenej, vlna nadšenia upadla. Tak sme začali robiť jednoduchšie pesničky. Niektorí fanúšikovia nám to aj vytýkajú. Vraj sme sa po tretej platni skomercionalizovali.

Ako vaši fanúšikovia zobrali dve pesničky z posledného albumu, ktoré smerujú až do country?

Práve tie sa im páčia. A aj mne sa country začína v poslednom čase páčiť. Ale nie také, aké fičí v Čechách. Skôr americké.

U vás sa mi vždy páčilo, že si nemyslíte, že história hudby sa začala vašou generáciou. Marián Varga a Pavol Hammel dokonca hosťovali aj na vašom ranom turné.

Ja mám veľmi rád Vargove pesničky, hlavne na platni Zvonky zvoňte. Ako on cíti melódie a harmónie, to je neuveriteľné. Zvonky sú veľký album aj na celosvetové pomery. Mám rád však aj iné staršie slovenské veci. Som veľký fanúšik Deža Ursinyho. Inak, teraz už druhý týždeň počúvam v aute Neberte nám princeznú, úžasné pesničky. Veľmi sa teším, že pri nahrávaní nového albumu sme mali požičaný gitarový aparát Vox, presne ten kus, ktorý v tom čase Ursiny vlastnil. Teraz ho má Andrej Šeban a požičal nám ho.

Frekvenciu vydávania albumov máte pomerne ležérnu, robíte popritom aj niečo iné?

Mám nejaké komerčné aktivity - robím jingle pre jednu rádiostanicu. Ale aj to je hudba. Všetci v kapele sa živíme hlavne hudbou a ja by som bol rád, keby to takto ostalo čo najdlhšie. Hex je stále hlavne náš koníček. A je dobré, keď sa koníček stane povolaním.

Vaše "nehexovské" aktivity sú vždy na úrovni "bočákov". Neplánujete urobiť nejaký seriózny vlastný projekt, napríklad sólový album?

Ja vždy potrebujem partnera, nebaví ma robiť veci sám, s výnimkou remixov. Dosť sme si padli do oka s Tomášom Slobodom z Le Payaco, ktorý bol producentom posledného albumu, tak uvidíme, čo z toho bude. Určite by som chcel robiť aj inú hudbu. Napríklad sa celkom rozbieha skupina James Ashan, zložená z členov Hexu a Polemicu.

Vy ste s Yxom zdatné producentské typy, a pritom ste väčšinou mávali pri albumoch výraznú producentskú osobnosť - Laca Lučeniča, Oskara Rózsu či Tomáša Slobodu. Je to tým, že človek nemá nadhľad nad vlastnými vecami?

Presne tak. Ani teraz ešte neviem povedať, aká nová platňa je. Je dobré, keď je pri tom človek schopný povedať veci, ktoré nás prekvapia. Napríklad, že táto pesnička je úplná hlúposť a nemali by sme sa jej venovať. A naopak, vypichne inú, ktorú sme považovali za nepodstatnú. Posledný album sme začali robiť sami a nevedeli sme, čo ďalej. Potom prišiel Tomáš a celé to nakopol.

Všetky pesničky albumu ste dali na vašu internetovú stránku www.hex.sk. Nebojíte sa pirátskeho šírenia?

Nechceme, aby ľudia kupovali mačku vo vreci. Tak nech si ich vypočujú. Ale na stránke sú pesničky v nižšej kvalite a navyše v mono verzii.

Čo hovoríte na SuperStar?

Ukázalo sa, že slávny môže byť ktokoľvek. Médiá dokázali svoju silu. Z neznámych ľudí sa stali celebrity napriek tomu, že to, čo vyprodukovali, je viac-menej priemerné. Z prvého kola ma oslovil iba prvý singel Zdenky Prednej. Uvidíme, čo urobí Peter Cmorik.

Problém však nastal aj v tom, že zrazu boli speváci a neboli pesničky. Nezdá sa vám, že na Slovensku chýbajú kreatívni ľudia - skladatelia, producenti?

Podľa mňa je tu šikovných ľudí dosť. Ale možno sa potrebujú zobudiť zo spánku. A asi chýba odvaha. Ísť bezhlavo do vecí, skúšať. Aj za cenu strát.

Ako hodnotíte slovenskú hudobnú scénu?

Myslím, že je dôvod na optimizmus. Je kde hrávať, kluby pribúdajú, a hudobne to tiež nevidím zle. Pare sa podaril posledný album, podobne aj Le Payaco, ktorí si ho navyše vydali vo vlastnom vydavateľstve, čo je tiež inšpiratívny krok. Myslím, že to ide k lepšiemu. Určite je to pozitívnejšie ako v časoch, keď všetko valcoval dancefloor.

Bývalí bohémi sa postupne poženili, aj vy ste už niekoľko rokov ženatý. Ste rodinne založený?

S rodinou sa snažím tráviť čo najviac času, je to príjemné. A rodina je to najdôležitejšie, vždy ťa podrží, keď je zle. Bohužiaľ, náš pracovný rytmus je opačný. Ja som doma cez týždeň a pracujem po večeroch a cez víkend, takže je to pre rodinu náročné, ale všetko sa dá zvládnuť.

Kolega Yxo sa odsťahoval na vidiek. Vy to neplánujete? Aj na novom albume máte pesničku Cesta z mesta.

Ja som v meste rád, som mestský typ, ale začali sme trochu chalupárčiť. V rámci víkendov je to veľmi príjemná zmena.

Niektorí umelci nie sú zrodení pre zahraničie - napríklad Hammel či Ursiny. Spievali po slovensky, boli fixovaní na slovenskú kultúru. Je to aj váš prípad?

No, sme už takí Slováci. Trochu ma štve, že sa nám po rozpade republiky nepodarilo zostať v povedomí v Čechách. Ale, na druhej strane, je to trochu aj náš problém. U nás naša značka funguje a je pre nás ťažké ísť hrať do českého klubu s tým, že na nás možno príde desať ľudí. A otázka je, či to má vôbec nejaký význam. Skrátka, sme veselá slovenská gitarová skupina.