predstavy dvadsaťročnej študentky. Nemôžem však spätne povedať, že by som ľutovala. Vzťah ma obohatil a posunul, bola to dobrá škola. Naučila som sa nielen veľa praktických vecí, ale aj veľa o vzťahoch a o sebe samej," spomína.

Priateľov syn chodil do týždňovej škôlky a keď ho boli spolu prvý raz vyzdvihnúť, vyzeral šťastný a veselý. Po niekoľkých týždňoch sa Magdaléna k nim nasťahovala a čoskoro na to začal chlapček chodiť do prvej triedy. A vtedy sa začala rehoľa. "Museli sme - a ja postupne viac ako otecko - vstávať skoro ráno, vypraviť ho do školy, učiť sa s ním, počúvať sťažnosti učiteliek. Rýchlo som bola nútená dospieť," spomína. "Vlastná matka nefungovala od siedmich mesiacov po jeho narodení, môj partner s ňou predtým nežil. Naša situácia bola síce jednoduchšia v tom, že do vzťahov nezasahovala, no chlapec začal mamu vnímať ako nejakú funkciu. Keď sa ma spýtal: A ty budeš teraz naša mama?', alebo len tak mimochodom poznamenal 'Vtedy bola naša mama tá a tá', bola som namäkko."

Spočiatku boli skôr kamaráti, zvykali si na seba, čas si však vynútil, aby bola Magdaléna prísnejšia a nekompromisnejšia. Postupne sa vpravili do normálnych rodičovsko-detských úloh. Chlapec bol, ako hovorí Magdaléna, bobríkom trpezlivosti, v škole mával často problémy.

S priateľom sa rozišla po kríze v ich vzťahu, keď bol chlapec v puberte. Odvtedy ho opatrovali jeho príbuzní. Chvíľu s ním ešte udržiavala intenzívne kontakty, potom začal vzťah chladnúť. "Ťažko povedať, nakoľko by sa bol odtŕhal, keby sme sa s jeho otcom nerozišli. Dnes je už dospelý, a občas sa mi ozve. Nedávno mi priviedol ukázať svoju priateľku."