Muž, ktorý nepoznal mieru. Knihy sa tiež z času na čas dostávajú pred súd. Keď sa spravodlivo rozhorčený žalobca pohoršoval nad románom Pani Bovaryová, vo svojej reči uviedol: "Román je vážnym nebezpečenstvom pre mladú generáciu, lebo nepozná mieru v opisovaní vášní." Netušil, chudák, že nie vášne, ale vyprahnutý život bez vášní sú naozajstným nebezpečenstvom pre ľudí, a to starých i mladých.

Nuda, nezáujem, ľahostajnosť, vyprahnutosť - to sú štyri písmená duševného AIDS-u, ktorý ničí jednotlivcov i celé civilizácie. Gustave Flaubert (1821-1880) bol veľkým vášnivcom. Dokonca si svojou vášnivosťou privodil epilepsiu. Väčšinu svojich drám však prežíval dovnútra. Navonok pôsobil ako usadený pánko piknického typu, a len najbližší priatelia tušili o zemetraseniach, ktoré v ňom pracujú. A ešte čitatelia. Flaubert bol známym autorom už za svojho života, ale nesmrteľným sa stal až po smrti.

A predsa nikdy nedosiahol popularitu takého Balzaca, ktorého milovali slúžky aj akademici. Flaubert bol skôr spisovateľom spisovateľov, ako o tom svedčí napríklad Julian Barnes a jeho postmoderná próza Flaubertov papagáj.

Sám Flaubert žil iba písaním a čítaním. Po smrti svojho otca sa utiahol na usadlosť, a vytrvalo míňal dedičstvo. Tu prijímal úzky okruh priateľov, odtiaľto z času na čas vyšiel do sveta. A tu písal. O svojom spôsobe povedal: "Ďalej vyrábam svoje vety, ako meštiak doma na povale vyrába na sústruhu svoje vlastné krúžky na servítky." Svoje najslávnejšie dielo Pani Bovaryovú písal 53 mesiacov. Keby sme si to prepočítali, prišli by sme k výsledku 5 strán za mesiac, 1 strana za 6 dní či 67 slov za deň.

Flaubert bol so svojou rýchlosťou 8 slov za hodinu jedným z najpomalších spisovateľov v histórii. Pri literatúre ide však zo všetkého najmenej o rýchlosť. Aj Flaubertovi išlo najmä o usporiadanie slov, vzťahy medzi nimi, o niečo, čomu sa hovorí štýl. A po Flaubertovi sa už muselo povedať aj "flaubertovský štýl." Znamená to priam zlatnícku pozornosť voči slovu, cit v prstoch pre ten najsprávnejší výraz.

Román Pani Bovayrová je o nude, ale vďaka autorovej metóde nie je ani jedným slovíčkom nudný. Nuda, ktorá je pravou hrdinkou tejto prózy (ale mohli by sme hovoriť aj o prázdnote či rozklade), je opísaná tak plasticky, diagnosticky, áno - aj vášnivo - že čitateľ priam cíti jej fyzickú prítomnosť na každej stránke knihy.

Ponára sa do chemického procesu apatie i tichého zúfalstva, ktoré privedie Emmu Bovaryovú k fyzickej samovražde, lebo psychicky bola mŕtva už dávno. Flaubert "svoju" postavu neodsudzuje, ale ani neľutuje, neospravedlňuje. "Iba" ju píše! Písanie bolo preňho narábanie so slovami, ktoré pociťoval ako hmotný materiál.

Pracoval s kartotékami, slovníkmi, z románu Bouvard a Pécuchet ostalo iba torzo, ale paralelne s ním vznikal flaubertovský Slovník získaných myšlienok, ktorý dokonca neskôr vyšiel aj knižne. Knižne nakoniec vyšlo aj mysteriózne dielo Pokušenie svätého Antona, ktoré sa zrodilo z pohľadu na jeden Boschov obraz a ktoré autor písal na niekoľkokrát celý život.

Pre čitateľov je však Flaubert tvorcom pani Bovaryovej. Jednému svojmu priateľovi povedal, že keby raz vyhral na burze (v iné zbohatnutie už nemohol dúfať), vykúpil by všetky výtlačky tejto knihy. "Spálil by som ich, aby som už nikdy o nich nepočul." Flaubert sa bál, že ostane autorom jednej knihy, pretože čitatelia majú tak radi efektné slogany a súdne procesy s knihami.

Gustave Flaubert: Pani Bovaryová (úryvok)Celú zimu, tri alebo štyri razy do týždňa, za tmavej noci prichádzal do záhrady. Emma náročky vytiahla kľúč z bráničky a Charles myslel, že sa stratil.

Ako znamenie hodil jej Rodolphe na okenicu hrsť piesku. Vyskočila, ale niekedy musela čakať, lebo Charles veľmi rád rečnil pri kozube a nevedel prestať.

Zožierala sa netrpezlivosťou, keby to bolo možné, bola by ho zavraždila pohľadom. Napokon sa začala vyzliekať na noc, potom vzala knihu a ďalej čítala, veľmi pokojne, akoby ju čítanie zaujalo. Ale Charles už bol v posteli a volal, aby si šla ľahnúť.

"Poď, Emma," povedal, "už je neskoro."

"Áno, idem," odpovedala.

Ale pretože mu sviece svietili do očí, obrátil sa k stene a zaspal. Vytrácala sa, zatajujúc dych, usmievavá, rozochvená, vyzlečená.

Rodolphe mal dlhý plášť, celú ju do neho zakrútil, objal ju okolo drieku a bez slova ju viedol až na koniec záhrady.

Boli v besiedke, na tej istej lavičke zo spráchnivených latiek, kde kedysi Léon na ňu tak zaľúbene hľadel za letných večerov. Teraz už na neho nemyslela.

Hviezdy sa trblietali pomedzi holé halúzky jazmínu. Počuli, ako za nimi tečie rieka a občas zapraská na brehu suché lístie. Kde-tu sa v tme hromadili husté tiene a zavše sa všetky odrazu zachveli, dvíhali sa a klesali, akoby sa valili nesmierne čierne vlny a chceli ich pohltiť. Nočný chlad ich nútil objať sa tuhšie, vzdychy pier akoby boli mocnejšie, oči, ktoré sa ledva videli, zdali sa im väčšie a v tichu šepkané slová padali im do duše zvučne sťa krištáľ a ozývali sa v jej nespočetných záchvevoch.

Keď bola noc daždivá, utiahli sa do ordinácie, medzi kôlňou a stajňou. Zažala kuchynský svietnik, ktorý ukryla za knihy. Rodolphe sa tam usadil ako doma. Pohľad na knižnicu a na písací stôl, a vôbec na celú izbu ho rozveseľoval, a nevedel sa premôcť, aby si z Charla nerobil žarty, ktoré Emmu privádzali do rozpakov. Bola by rada, keby bol vážnejší, ba niekedy aj dramatickejší, ako vtedy, keď sa jej zdalo, že v aleji počuje blížiace sa kroky.

"Ktosi ide!" povedala.

Sfúkol svetlo.

"Máš pištole?"

"Načo?"

"No... aby si sa bránil," odpovedala Emma.

"Vari proti tvojmu mužovi? Ach, taký úbožiak!"

A Rodolphe dokončil vetu pohybom, ktorý znamenal: ‚Toho by som premohol jednou rukou.

Užasla nad jeho odvážnosťou, i keď v nej cítila kus bezohľadnosti i nezastieranej hrubosti, ktorá ju pohoršila.

Emma je aj v eseji Milana Kunderu

Románu Gustava Flauberta sa venoval aj svetoznámy románopisec českého pôvodu Milan Kundera. Vo vydavateľstve Atlantis nedávno vyšla kniha jeho esejí s názvom Zneuznané dedičstvo Cervantesa (pôvodne ju Kundera napísal ešte v roku 1983 pre francúzsky Nouvel Observateur), v ktorej môžete nájsť nasledujúce slová:

"Ešte o niečo neskôr sa už okolo Emmy sťahuje obzor do tej miery, že sa podobá ohrade. Dobrodružstvo je na druhej strane a smútok je neznesiteľný. V nude každodennosti nadobúdajú dôležitosť sny a snenie. Stratené nekonečno vonkajšieho sveta je nahradené nekonečnom duše. Veľká ilúzia o nenahraditeľnej jedinečnosti indivídua sa ocitá na vrchole svojho rozmachu.

Ale sen o nekonečnosti duše stráca kúzlo vo chvíli, keď sa zmocňujú človeka Dejiny alebo to, čo z nich zostalo, nadľudská sila všemocnej spoločnosti (...) Kafkov K. tvárou v tvár súdnemu tribunálu, K. tvárou v tvár zámku - čo môže robiť? Veľa toho robiť nedokáže. Aspoň snívať ako Emma Bovaryová? Nie, pasca situácie je príliš strašná a vťahuje do seba ako vysávač všetky jeho myšlienky a city. Nekonečno duše, pokiaľ nejaké je, sa stalo takmer neužitočným príveskom človeka." (her)

Výroky

Príliš mnoho kritiky svedčí o nedorozumení.

Umenie je také veľké, že vyplňuje celého človeka.

Áno, manželia majú žiť večne spolu, aby boli potrestaní za hlúposť, že sa vzali.

Láska je ako Opera. Človek sa tam nudí, ale vracia sa tam.

Idioti sú ako láska. Dá sa o nich hovoriť donekonečna.

Axióma: Nenávisť k meštiakovi je začiatkom ctnosti.

Politika, pekné svinstvo!

Žena je celkom obyčajný tvor, o ktorom si si urobil krásnu predstavu.

Človek sa dvíha vyššie len srdcom.

Je treba robiť umenie pre seba, a nie pre obecenstvo.

Umelec sa má prejavovať tak, aby vyvolal v nasledujúcich generáciách dojem, že nežil. Čím menej si ho dokážu predstaviť, tým sa bude zdať väčší.

Hlúposť je čosi neochvejné. Všetko, čo na ňu zaútočí, na nej stroskotá.

Hnev nemá silu, je to kolos, ktorého kolená sa chvejú a ktorý oveľa viac zraňuje seba než iných.