Václav Vydra (1956) je synom významných českých hercov Václava Vydru a Dany Medřickej. Vyštudoval Konzervatórium v Prahe. Hral v divadlách v Kladne, v Prahe napríklad v Mestských divadlách pražských či v Divadle na Vinohradoch. Účinkoval vo filmoch Tankový prapor, Černí baroni, Kameňák, Z pekla štěstí či S čerty nejsou žerty, veľa hral aj v televíznych seriáloch (Bolo nás päť, Život na zámku, Koniec veľkých prázdnin, Návštevníci, Náměstíčko). Je autorom knihy o svojej mame s názvom Vaše Dana Medřická. Jeho manželkou je herečka Jana Boušková. Jeho veľkou láskou sú zvieratá. Chová kone, s ktorými aj preteká a snaží sa o ich ustajnenie podľa moderných trendov vychádzajúcich z prirodzených konských potrieb. Snaží sa robiť osvetu aj medzi koničkármi, aby správne zaobchádzali so svojimi koňmi. V Čechách je priekopníkom metódy bosých kopýt podľa dr. Strasserovej.
Väčšina ľudí je presvedčená, že konské kopyto a podkúvanie neodmysliteľne patria k sebe. Veď kone sa podkúvajú trinásť storočí a podkova sa dokonca stala symbolom šťastia. Pritom pre koňa podkova predstavuje utrpenie. Odsúdila ho na život prežitý v tesnej topánke, ktorá neustále omína a škodí. Moderný chov koní hlása - zdravé sú bosé kone, teda kone bez podkov. Trend "vyzutých" koní je vo svete čoraz populárnejší, v našich končinách je to však novinka, ktorá sa presadzuje veľmi pomaly. Koničkári sú konzervatívnou komunitou, navyše podkúvanie je výnosným biznisom. V Čechách si však už našli kone zástancu. Herca Václava Vydru. Neuspokojil sa s tým, že povyzúval vlastné stádo, ale šíri osvetu medzi ďalšími chovateľmi. Na ranči, kde má ustajnené kone, zorganizoval už päť kurzov o bosých kopytách. Na tom poslednom, ktorý sa konal predminulý týždeň, boli aj slovenskí koničkári. Dohodli sa, že na jeseň sa podobné podujatie uskutoční aj na Slovensku.
Hľadáme statok v Hněvšíne. Leje ako z krhly. Napriek nečasu je tam prekrásne. Pomedzi lesy sa v kopcovitom teréne rozprestierajú šťavnaté lúky. Na jednom z pasienkov postávajú a polihujú kone. Prietrž im zjavne neprekáža, prístrešok, kam by sa mohli ukryť, je prázdny. Správajú sa presne opačne, než by očakávali ľudia. Tí sú totiž presvedčení, že v nečase treba kone zatvoriť. Tento názor je len jedným z omylov, ktorý sa traduje z generácie na generáciu. Je ich však oveľa viac. Nie nadarmo Američan Monty Roberts, jeden z najväčších konských odborníkov, na otázku, či on je ten, kto pomáha ľuďom s koňmi, odpovedá - nie, ja pomáham koňom s ľuďmi!
Hoci je na Slovensku konský šport na vzostupe, kone sa dnes majú horšie než v minulosti. Podľa výskumov iba desať percent je zdravých. Kvôli nesprávnemu prístupu už asi v štrnástich rokoch začínajú mať problémy s pohybom a dýchaním. A namiesto toho, aby sa hľadala príčina, majiteľ sa ho zbaví a kúpi si nového, ktorý časom dopadne rovnako. A tak narastá počet odložených koní, z ktorých väčšina skončí na bitúnku.
Život na samotke
Kôň potrebuje neustály pohyb a spoločnosť stáda. Väčšina koní na Slovensku a v Čechách je však odsúdená na samoväzbu a považuje sa to za normálne. V prevažnej väčšine stajní stoja kone dvadsaťštyri hodín zatvorené v boxoch a len na hodinu-dve ich vytiahnu do jazdiarne. Mnohé celé mesiace nevidia denné svetlo a necítia čerstvý vzduch - poznajú len cestu do jazdiarne a späť. Verejnosť poburujú zoologické záhrady, kde sú zvieratá v klietkach, ale kone chované v oveľa menších klietkach sa tolerujú.
Václav Vydra sa to snaží zmeniť.
Čaká na nás na konskej farme, pri nohách mu pobieha boxer Ferda. Kým sa začne so školením, blato - neblato vyrazíme do kopcov, aby sme videli, ako si žijú jeho kone. Kým šliapeme, pýtam sa jedného z účastníkov kurzu, čo ho sem priviedlo:
"Nášho koňa sme kúpili už s pokročilou artrózou. Mal problémy a kríval. Riešili sme to klasicky, rôznymi ortopedickými podkutiami a liekmi, ktorých ceny sa pohybovali v závratných výškach. Potom nám jeden skúsený chovateľ poradil vyzuť ho, vraj videl kone, ktoré to vyliečilo. Urobili sme to, no kôň takmer nemohol chodiť. Vydržali sme mesiac, potom sme sa už na to nemohli pozerať a znovu ho podkuli. Dnes už viem, že nestačí iba vyzuť podkovy. Treba zmeniť oveľa viac, a preto sme tu."
Trinásť storočí omylov?
Aj kone Václava Vydru žili spočiatku v konvenčnom ustajnení, cez deň na pasienku, večer v stajni.
"Považoval som za normálne, že sú pol dňa zavreté. Asi pred rokom sa mi však do rúk dostala knižka doktorky Strasserovej Život so zdravými kopytami a vďaka jej argumentom som zistil, že je to nesprávne. Kone som vyzul a celý rok ich nechal vonku na lúkach. A majú sa výborne, žiadne zdravotné problémy."
Prečo sa však po stáročia chovajú kone nesprávne?
"Začalo sa to v ranom stredoveku, keď kone prestali mať dostatok pohybu," vysvetľuje Vydra. "Ľudia prestali kočovať, usadili sa a kone začali chovať na hradoch a hradištiach. Keďže sa báli, že im ich ukradne nepriateľ, namiesto pastvín ich začali zatvárať. Kopytá však, podobne ako nechty, rastú, a ak kôň nechodí, neobrusujú sa. Navyše, keď kone stoja v stajni na mäkkej podstielke, čpavok z výkalov začne narušovať rohovinu. No a vtedy niekomu napadlo, že keď sa na kopyto natlčie železo, rohovina sa ochráni. Netušili však, že sa tým na stáročia položil základ pre konské utrpenie. Podkova je totiž v podstate tesná topánka. Konské kopyto je dokonalý mechanizmus, keď je noha zdvihnutá, kopyto je stiahnuté, rozšíri sa, až keď naň kôň došliapne. Kopytá tak fungujú ako pumpy, zabezpečujúce správny krvný obeh. Keď sa kôň podkúva, kopyto zafixujeme podkovou v stiahnutom stave, nemôže sa rozširovať, nefunguje kopytný mechanizmus. A tak podkutie koňa môže spôsobovať okrem ortopedických ťažkostí dokonca aj choroby srdca a obehovej sústavy.
Okrem toho, klince narušia izolačnú vrstvu rohoviny a do kopyta prenikajú rôzne negatívne vplyvy, ktoré sa inak do vnútra nedostanú."
Kôň nie je človek
Podobne aj stajňa nebola vybudovaná pre pohodlie zvierat, ale ľudí.
"Máme tendencie pripisovať koňom ľudské potreby. Človek sa schová pred dažďom, chce pohodlie, život má rozdelený na deň a noc. Kone sú však stepné zvieratá, zvyknuté na pohyb. Počúval som argumenty - načo výbeh, veď kedykoľvek sa pozriem na koňa vo výbehu, stojí. Áno, ale treba dodať, že stojí na inom mieste. Neustále sa premiestňuje. V kroku, potom pobehne, hrá sa, ľahne si. Ak spí, tak najviac štyri hodiny, ale nie v kuse. Kôň v prírode nikdy neleží osem - desať hodín, tak ako ho nútime v stajni."
V našich končinách pretrváva armádny režim koňa. V armáde však mali kone jednu podstatnú vec, ktorá dnes chýba. Veľa chodili a vďaka tomu prežili v strašných podmienkach, okované a zavreté v boxoch.
"My sme stajne a podkovy prebrali, ale vzali sme im životný priestor. Myslíme si, ako dobre sa o koňa staráme, keď má dostatok potravy a vody. V prírode však kone nežijú na šťavnatých pastvinách, ale na vyprahnutých stepiach. Aby sa nažrali, musia sa veľa pohybovať. Preto ani nepotrebujú ošetrovať kopytá, obrúsia si ich pohybom. My sme im pohyb vzali, a pritom im servírujeme kvantum potravy pod nos. Vieme, aké je nezdravé pre nás, keď sa nepohybujeme a celé dni sa len prejedáme, a neuvedomujeme si, že presne to sa dnes deje s koňmi. Hodina v jazdiarni, ak vôbec, im pohyb nenahradí."
Obrancovia koní
Metódu chovu bosých koní rozpracovala nemecká veterinárka Strasserová. Dostala sa k nej náhodou. Chcela kone, no nemala na drahé stajne. Tak ich umiestnila vonku, vo výbehu s prístreškom. A zrazu zistila, že jej kone sú zdravšie než tie v luxusných boxoch. Začala to skúmať, až vypracovala metódu konského chovu, vychádzajúcu z prirodzených potrieb koní. Napísala o nej knihu a založila školu, kde vyučuje, ako sa správne starať o bosé konské kopytá.
Keď Václav Vydra narazil na jej knižku, nadchla ho. Podarilo sa mu vypátrať v Čechách jediného človeka, ktorý u doktorky Strasserovej vyštudoval. Stanislav Blecha je akademický sochár, ktorý sa celý život zaoberá koňmi. Dohodli sa, že sa bude starať o kopytá Vydrovho stáda, no keď herec videl, ako skvele sa jeho koňom darí, rozhodol sa pomôcť aj ostatným.
"Vlani v lete som usporiadal prvý kurz o chove bosých kopýt viac-menej pre priateľov. Potom sme sa však rozhodli, že budeme v kurzoch pokračovať, lebo osveta je minimálna. Väčšina ľudí, ktorí chovajú kone, sa o kopytá nezaujíma, myslia si, že stačí raz za sedem týždňov zavolať kováča. Aj z nich však väčšina vie o kopyte veľmi málo, a tak sa robia strašné škody. A kone nevedia hovoriť, aby sa bránili. Tak sme sa toho ujali."
Pre silné žalúdky
Kurzy, kam si Václav Vydra pozýva žiaka doktorky Strasserovej, ktorá má v Rakúsku kliniku na liečbu konských kopýt, pozostávajú z dvoch častí. Na teórii sa hovorí o anatómii kopýt a na desiatkach preparátov si koničkári môžu pozrieť, akými rôznymi ochoreniami môžu kopytá trpieť. Posledný deň je praktická časť, keď si každý sám skúsi upravovať kopytá mŕtvych koní.
"Bolo to síce len pre silné žalúdky, lebo každý dostane skutočnú konskú nohu, ale bola to úžasná škola," hovorí jedna z účastníčok. "Hoci som k tejto problematike preštudovala množstvo odbornej literatúry, keď človek drží kopyto v rukách, ukladá si to do pamäti oveľa dôkladnejšie. A pochopili sme nielen to, ako má kopyto vyzerať a ako robiť drobné údržby, ale aj to, že skutočná úprava kopýt je vysoko špecializovaná činnosť, ktorú musí robiť odborník."
Aj Václav Vydra zdôrazňuje, že po trojdňovom školení sa nikto nenaučí upravovať kopytá všetkých koní, iba sa zoznámi s problematikou. Treba však ľudí, ktorí by sa odborníkmi stali.
"V budúcnosti by sme preto chceli okrem kurzov pre koničkárov začať školiť aj ošetrovateľov kopýt, lebo to je jediný spôsob, ako metódu rozšíriť. Záujemcovia sa hlásia, problémom však je, že dvojročné školenie stojí v Nemecku niekoľko stotisíc. Snažíme sa preto zohnať granty a sponzorov, aby sme cenu stlačili čo najnižšie, nech je akceptovateľná aj v našich podmienkach. Veríme, že sa nám to podarí, aby sa čoraz viac koní mohlo zbaviť omínajúcich topánok."
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Václav Vydra sa snaží šíriť osvetu o bosých kopytách spoločne s Patrickom Spielederom, ktorý má v Rakúsku kliniku, kde dáva dokopy konské kopytá poškodené podkovami a nesprávnym ustajnením, a so Stanislavom Blechom, jediným českým žiakom doktorky Strasserovej, autorky metódy starostlivosti o bosé kopytá.
