Summit Európskej únie v Barcelone sa v sobotu skončil schválením série ekonomických reforiem, ktoré španielsky premiér José María Aznar označil za nezvratné. V tom najdôležitejšom bode summitu - liberalizácii energetického trhu - síce dosiahli čiastočnú dohodu, ale Paríž zo svojej obhajoby štátneho energetického monopolu výraznejšie neustúpil.
Šalamúnske riešenie v energetike
Predstavitelia členských štátov EÚ sa čiastočne dohodli na vytvorení kalendára liberalizácie trhu s energiou (elektrickým prúdom a plynom). Španielsky premiér Aznar však trochu preháňal, keď povedal, že je to úspech. V Barcelone určili totiž len dátum liberalizácie energetického trhu pre podniky. Malo by sa tak stať do roku 2004.
Pre francúzsky odpor Barcelona pre domácich spotrebiteľov energie nepriniesla nič. V ich prípade sa na žiadnom dátume nedohodli, hoci Aznar pôvodne hovoril o roku 2005.
V azda poslednej zhode pred nadchádzajúcimi prezidentskými voľbami vo Francúzsku sa ani súčasný prezident Jacques Chirac, ani premiér Lionel Jospin neodhodlali na žiadne vyhlásenia a spoločne presadili kompromis.
Európa starne, dôchodcovia tiež
Ak je energetika hodnotená iba ako čiastočný úspech, tak flexibilizácia pracovného trhu zažila v Barcelone výrazný pokrok. Na summite sa dohodli, že v EÚ sa okolo roku 2010 do dôchodku pôjde vo veku 63 rokov, teda o päť rokov neskôr ako dnes.
Toto opatrenie v skutočnosti rešpektuje posilnenie súčasného penzijného systému, ktorý by vzhľadom na starnúcu populáciu v krajinách únie o pár rokov skolaboval. Úspechom je aj uľahčenie mobility pracovnej sily tak, aby sa ľudia zo zaostalejších oblastí bez väčších problémov zamestnali v bohatších regiónoch.
S veľkým otáznikom finanční analytici prijali záver summitu, podľa ktorého chce EÚ počas nasledujúcich ôsmich rokov vytvoriť 20 miliónov pracovných miest. Nie je to ľahká úloha aj preto, že od roku 2004 bude čeliť príliš nákladnému projektu - rozširovaniu.
Narodil sa Blairlusconi?
Predvolebné Nemecko a Francúzsko dali najavo, že vedia, čo pre nich záväzky voči únii predstavujú. Doma ich uvítajú preto, lebo v Barcelone príliš neustúpili, a v ostatných členských štátoch zase vítajú ich náklonnosť ku kompromisom.
Ak niekto v Barcelone prehral, tak je to britská vláda Tonyho Blaira. Až príliš často sa staval na stranu neoliberalizačných opatrení, čím môže stratiť dôveru u odborárov, ktorí ho pred nástupom k moci podporovali. Teraz ho môžu obviňovať zo spolčovania sa s európskou pravicou zastúpenou Aznarom a talianskym premiérom Silviom Berlusconim.
Obzvlášť výrazné bolo jeho koketovanie s návrhmi talianskeho premiéra, pričom netrvalo dlho, aby oboch reformátorov talianski komentátori spojili do jednej osoby - Blairlusconi. Či sa mu to vyplatí, ukáže debata o pripojení Británie k eurozóne, ktorá sa na ostrovoch práve začína.
