Patrí medzi najvýznamnejších slovenských výtvarníkov a učí na vysokej škole. V prírode hľadá situácie, svetlo a okamihy, v ktorých sa dá zachytiť spojenie človeka s tým, čo je nad nami.
V čase normalizácie odišiel na ľudovú školu umenia, kde sa mu potvrdilo, že dobre učiť deti má obrovský význam v akomkoľvek čase. November 1989 prežil so svojimi priateľmi - disidentmi. Sloboda tvorby bola vybojovaná, no postupne začali vládnuť cynizmus moci a ľahostajnosť konzumu. Na Slovensku to dnes dospelo tak ďaleko, že "keď verejne hovoríme o duchovných hodnotách, čo nás presahujú, musíme sa takmer červenať", hovorí akademický maliar Daniel Fischer.

Stretávate sa často s názormi, že súčasné umenie je nezrozumiteľné?
Z môjho pohľadu ešte celkom nedávno ideológovia režimu nezmyselne diskutovali o potrebe zrozumiteľnosti umenia, o triednosti v umení, o tom, čo vlastne umenie pre pracujúcich je, a čo už nie.

Koncom 70. rokov na istom verejnom fóre výtvarníkov vtedajší minister kultúry Miroslav Válek ironizoval abstraktné umenie. Vtedy ste sa za všetkých ostro ohradili, a vysvetlili ste mu, aký má abstrakcia zmysel. Čo ste mu povedali?
Reagoval som na jeho prejav, v ktorom priamo napadol okruh mojich kolegov a priateľov (veď nešlo iba o problém výtvarného umenia…). Vzápätí ma vyzval, aby som ostal na pódiu a diskutoval s ním: polemizoval som s ním okrem iného o tom, čo je podstatou abstrakcie, nielen v umení. Tá podstata totiž stojí nad všetkým - ide o formu ľudského poznania.

Ako mladý talentovaný umelec ste hneď po ukončení VŠVU odišli učiť do ľudovej školy umenia. Riešili ste tým svoj postoj k normalizácii?
Riešil som tým v prvom rade svoju každodennosť a dúfal som, že to nebude dlhá epizóda. Napokon to bolo 17 rokov. Postupne, z roka na rok, sme si spolu s kolegami Mariánom Mudrochom, Ivanom Minárikom a Ladislavom Čarným uvedomovali, že je to priestor, kde sa dá skutočne niečo urobiť. Veľmi dlho sme boli v pozícii trpených pedagógov, lebo naše výtvarnícke aktivity nadriadených priveľmi netešili. No keď naši žiaci začali vyhrávať na sledovaných súťažiach, začali nás, aj vďaka hlavnej metodičke pani Oľge Hoffstädterovej, akceptovať a dokonca vyzývať na prednášky.

Akú úlohu by mali zohrávať základné umelecké školy dnes?
Je to skvelý systém a mal by mať oveľa väčšiu podporu ako má. Je až zarážajúco smutné, že tieto školy zápasia o prežitie, že pred pár rokmi dokonca museli pedagógovia týchto škôl protestovať proti ohrozeniu ich existencie pred Úradom vlády. Keď si uvedomíme, ako veľa znamenali (a znamenajú dodnes!) tieto školy pre deti v minulom režime a že ho napriek všetkému prežili, je to otrasné! ZUŠ sú dnes ohrozené pomýlenou koncepciou tzv. vzdelávacích poukazov vydaných ministerstvom školstva, ktoré spôsobujú vznik krúžkov na základných školách a odčerpávajú žiakov zo ZUŠ. Tieto krúžky však nemajú metodické vedenie na kvalitatívnej úrovni ZUŠ.

S kolegom Čarným ste spoluautormi učebných osnov pre ZUŠ, ale aj pre výtvarnú výchovu na základných školách. Uplatňujú sa v praxi?
Naše osnovy prijali dokonca aj Česi a zaradili ich ku svojím ďalším trom alternatívnym programom. Osnovy pre výtvarnú výchovu na základných školách (spolupracoval aj Marián Mudroch) sa overujú na vybraných školách, no úplne „dopovedané" budú až vtedy, keď sa podarí dosiahnuť, aby umelecké výchovy dostali potrebný počet hodín v týždennom rozvrhu - miesto, aké im vzhľadom na ich dôležitosť skutočne prináleží. A - samozrejme - kvalitne pripravených budúcich pedagógov. To je ďalší problém.

Česi diskutujú o zmene školských osnov v súvislosti s tým, ako sa mení svet. Chcú učiť deti pracovať s audiovizuálnymi informáciami, ktoré dnes prevažujú, a uvažujú o hodinách dejín filmu na základných školách. Ako je to u nás?
Deti sú nesmierne vnímavé. Ide o to, naučiť ich chápať obrazový jazyk, či už prostredníctvom výtvarného umenia, architektúry, dizajnu, filmu, alebo elektronických médií. Pred pár rokmi sa nám ani nesnívalo, aké dostupné sa stanú dnešné technické možnosti. Deti môžu napríklad jednoduchým strihom spracovávať filmový materiál, vstupovať do deja - zasiahnuť do času, meniť ho a vytvárať niečo vlastné a nové. Učia sa hravými formami narábať a spoznávať jazyk tohto média. Deti sú veľmi chápavé a na počítačoch „hrajú" ako na klavíri. Zrazu môžu robiť obrazové koláže a pomocou jednoduchej kamery sa hrať aj so živým, vlastným materiálom. Spoznávajú, čo je ako urobené. A ak majú šťastie na dobrého učiteľa, naučia sa úplne prirodzene rozlišovať to dobré a skutočné od nejakých pseudo vecí, ktoré sa na niečo tvária, ale sú o ničom.

To je asi najväčší problém vôbec - odlíšiť skutočnú hodnotu od štylizácie. Ide dnes vôbec štátnym úradníkom o to, aby sme naučili deti mať vlastný vkus a samostatný názor na realitu?
Je to problém, o ktorom si nenamýšľam, že je vyslovene slovenský, lebo sa asi dotýka celej euro-americkej civilizácie. Nejakým spôsobom sa tu vytratila potreba kladenia svojich vlastných otázok. A čím horšia výchova, tým viac sa podstrkujú hotové odpovede. To základné, čo by mala výchova obsahovať, je prebúdzať a pestovať u mladých ľudí zvedavosť. Často sa mi zdá, akoby školy pôsobili opačne - nadaní žiaci rušia a tí poslušní sú v poriadku. Stredné školy robia obrovskú chybu v tom, že neučia samostatnému mysleniu. Nevedú študentov k povinnosti mať vlastný názor, ale im ponúkajú názor hotový, pričom tu ide o veľmi dôležitý citlivý vek na ďalšie nasmerovanie každého človeka. Veď aké šťastie je stretnúť v tomto období života mladého človeka, dobrého pedagóga, kamaráta - kamarátku, nejaký vzťah, ktorý môže naštartovať a nasmerovať celú osobnosť človeka.

Dá sa tvrdiť, že za socializmu bola tvorivosti detí udeľovaná väčšia pozornosť?
Rozhodne bolo dobré, že tieto školy existovali a že mali dobrých učiteľov. Chcem veriť, že sa napriek všetkým tlakom sa ZUŠ udržia a že im v tých ministerských hlavách konečne svitne.

Čo ak nesvitne?
Musíme sa, samozrejme, aj my, čo pôsobíme na iných typoch škôl, pokúšať bdieť nad tým, aby sa týmto školám dostalo viac pozornosti po každej stránke.

Pred rokom ste sa stali signatárom výzvy 1000 slov o kultúre, na ktorú sa už dnes málokto pamätá. Mala vôbec nejaký význam?
Dúfam, že áno, hoci dnešný cynizmus priniesol aj infláciu väčšiny petičných aktivít. Pri diskusii pred zverejnením výzvy som sa snažil konštatovať, že tu nejde len o organizovanie kultúry ako takej a už vôbec nie o problém umenia či SND, ale o komplexný stav spoločnosti. Veď akákoľvek kultúra sa končí už nekultúrnosťou v parlamente, keď poslanci, politici ponúkajú modely správania, ktorých základným rozmerom je pohŕdanie pravidlami, slušnosťou a toleranciou. Ľudia, ktorí nerešpektujú zákony a pravidlá správania v spoločnosti, nevnímajú nič iné, než vlastné ego - prospech, záujem, vplyv a moc. Odtiaľ ide všetko. Len na ilustráciu: do práce väčšinou jazdím MHD a v tých autobusoch si človek x-krát vypočuje poznámky typu: „Tak keď oni môžu, ja nemôžem?" Nechcel som, aby bola výzva vnímaná ako plač nad stavom umenia - tí majú málo a tamtí ešte menej. Všetci majú málo.

Ako je na tom výtvarné umenie?
Ten stav je hrozný! Menovite v Bratislave. Sme jedno z hlavných miest a stále nám chýbajú základné inštitúcie, ktoré v iných, nám blízkych krajinách, ako sú Maďarsko, Česko, Poľsko, Slovinsko, sú už dávno zabehnuté a samozrejmé. Výtvarné umenie má v Prahe budovy Národnej galérie, veľkorysý Veľtrhový palác, má Rudolfinum, Mestskú galériu a množstvo ďalších priestorov, ktoré majú jasnú koncepciu a živý výstavný program. O tom, čo je v iných krajinách Európy úplne samozrejmé, keď výtvarné diela inštalujú do úchvatných exkluzívnych priestorov, u nás ani nechyrovať. My tu máme už roky rekonštrukciou paralyzovanú Národnú galériu, Mestskú galériu, a to je prakticky všetko, čo tu je. Doteraz nemáme zriadené múzeum architektúry, umeleckopriemyselné múzeum a múzeum dizajnu, múzeum pre súčasné umenie, kunsthalle. Chtiac-nechtiac naši ľudia dostávajú do vienka „vzťah" k neexistujúcemu výtvarnému umeniu. Stala sa z neho okrajová, menšinová záležitosť, na výstavy chodí minimum publika. Je to žalostné.

Ako to je - chýba tu výtvarné umenie alebo ľudia, čo by oň stáli?
Mnohí to berú tak, že je to uzavretý kruh, ktorý sa dá len ťažko preťať. Ja verím, že kvalitné výtvarné umenie tu je, je potrebné vytvoriť spomínané priestory a skvalitňovať výchovu - zmenšovať zdedené kultúrne manko. A ide o hierarchie…

Nesúvisí tento problém so zrozumiteľnosťou umenia, o ktorej sme hovorili na začiatku?
Nepochopenie a odmietnutie je často výsledkom nedorozumenia, a nielen nedovzdelanosti a zanedbanej výchovy. Keď si ľudia neuvedomia, že umenie je prostriedkom komunikácie. Zjednodušene by som povedal, že ide až o fyzikálne zákonitosti - na jednej strane je autor, ktorý vysiela, aby došlo k rezonancii, na druhej - príjemca, ktorý sa musí naladiť na istú frekvenciu. Vnímanie akéhokoľvek umenia očakáva zo strany poslucháča, diváka alebo čitateľa aktívny postoj. Navyše, jednou z funkcií umenia je, že nás učí zaujímať stanovisko k neúplnej poznateľnosti sveta. Je úsmevné, keď niekto vyhlási, že nerozumie napríklad Rembrandtovi či Bachovej hudbe na celých 100 percent. Umenie má totiž v sebe rozmer tajomstva, ktoré chce veda na rozdiel od umenia presne pomenovať a vysvetliť. Je výhybkou, vďaka ktorej sa môžeme priblížiť k nekonečnu, k duchovnosti. Človek by sa mal pri vnímaní umenia s istou pokorou stíšiť, preladiť a byť otvorený k celistvému vnímaniu. A najväčšou prekážkou je priamočiare myslenie, ktoré znižuje vnímanie na konzum, a od umenia neočakáva nič - vyžaduje len zábavu, spríjemnenie pohodlného vegetovania. V tom je aj istá analógia s konfliktom o „zrozumiteľnosti" za bývalého režimu.

Nejde o krízu umenia, ale o krízu toho, kto ho prijíma?
Určite aj, hoci časť umenia asi v kríze je. Stalo sa priveľmi redukovaným, plochým a povrchným. Najmä ak reaguje vlastne iba na časť súčasného sveta - na jeho vonkajšie znaky, keď obmedzuje takmer všetko živé na faktory trhu a konzumu. Toto „umenie" akoby malo jedinú vlastnosť - zrkadliť takýto stav.

Aké je umenie bez úvodzoviek?
Skutočné umenie konfrontuje človeka so životnou výzvou - ísť cestou dozrievania, podstúpiť dobrodružstvo kvalitatívnej premeny vedomia, keď opustíme egocentrické orientácie v mene altruistických. Presne to pomenoval Fromm, keď rozlíšil protiklad dvoch diametrálne rozdielnych životných motivácií - „mať" oproti „byť". Ide vlastne o rozlíšenie až na úrovni chápania podstaty života vôbec. Umenie predpokladá človeka, ktorý dozrieva k jednote, harmónii, celistvosti, v úcte k tradícii. Tieto pojmy sa z nášho života, z našich úvah vytrácajú a človek sa musí takmer červenať, keď s pokorou hovorí o svojom vzťahu k pravde, nekonečnu, k veciam, ktoré nás presahujú. Žijeme vo svete, v ktorom sa umenie postupne stáva predmetom zábavy a arénou pre súťaživosť.

Napriek tomu, čím to je, že u nás necítiť prirodzený hlad po umení?
Je to problém stavu spoločnosti, kde celkovo zlyháva kultúra, jej základné funkcie. Úpadok je až taký veľký, že mám - žiaľ, často - smutný pocit, akoby sme ani nemali patriť do únie. Nechcem glorifikovať krajiny na západ od Slovenska, ale v tomto ohľade sú na tom omnoho lepšie. Kultúra totiž má byť akýmsi regulátorom psychiky človeka - procesov dozrievania človeka a spoločnosti. Zjednodušene, ale dôrazne povedané - akýmsi „katalyzátorom" premeny ega na eko, premeny vzťahu „ja" na „ty", a tak ďalej. Dnes sme skôr svedkami toho, že väčšina populácie nedozrieva, ale iba starne. Charakteristické pre kultúrneho človeka sú vlastnosti, ako tolerancia, citlivosť na druhého, slušnosť, zodpovednosť, a tak. Výrazom kultúry je spoločnosť ľudí, ktorí sú schopní nepragmatického a tvorivého vzťahu ku svetu, dávajú prednosť princípu „byť", pred „mať" - hrabať, manipulovať. Pre takýchto ľudí je potom umenie prirodzenou potrebou.

Je umenie základnou duševnou potravou?
Povedzme: má túto možnosť… Ako človeku, výtvarníkovi a pedagógovi je mi však úprimne ľúto, že u väčšiny ľudí „vďaka" zanedbanej či zlej výchove nikdy nebola prebudená základná potreba byť v kontakte so živým umením, poznanie, že život môže byť iný, ako nám ho vnucuje falošná výchova zjednodušená na racionálne schémy a hotové odpovede, na konci ktorých je potom priestor pre dnešný bulvárny konzum. Umenie pestuje zvedavosť, kladie otázky a dotýka sa už spomínaných kategórií ako nekonečno, transcendentno… Vraví nám, že svet nemôžeme úplne spoznať, že je v ňom vždy otvorené miesto pre mystérium.

Niektorí výtvarníci vyčítajú kurátorom, že pre ich neschopnosť slovenské umenie v zahraničí v 90. rokoch nezarezonovalo tak, ako diela našich susedov. Sú naozaj naši kurátori na vine, že o našich výtvarníkov má vo svete len málokto záujem?
Nemôžeme to zovšeobecniť. Prvé tri, štyri roky po páde železnej opony zažilo v zahraničí boom aj slovenské umenie. Tých výstav bolo veľmi veľa. A hoci mnohé získali dobré kritiky, nevybudovali sme si také pozície, aby pracovali s našimi autormi ďalej. Čo však chceme, keď diela našej staršej generácie výtvarníkov ako sú Bartuszová, Fila, Jankovič a ďalší by v iných krajinách Európy už dávno s hrdosťou prezentovali v národných galériách, ale u nás nie! Stačí ísť pritom do Prahy, kde majú v stálych zbierkach Národnej galérie miesto už aj práce tridsiatnikov, dokonca sme tam aj niekoľkí zo Slovenska. Je to dosť veľavravné. Možno, je tu ešte ďalší - náš domáci problém: ak sa u nás niekomu darí, je to vopred podozrivé.

Súčasné umenie často brutálnymi prostriedkami zobrazuje zlo ako osud ľudstva. Krédom je - týmito výpoveďami človeka očisťovať. No prevažne docielia opak - zhnusenie a beznádej. Aký to má zmysel?
Určite existuje miera expresívnosti, ktorá dokáže udržať to, aby človekom zatriasla a naliehavo sa pýtala: „Človeče, kde to si? Čo je s tebou, kde žiješ? Ako rozmýšľaš?" No netrúfam si ju pomenovať. Dnešný atak z rôznych kanálov je obrovský a mnohí sa domnievajú, že jediná cesta je pridávať decibely. Výsledkom je posúvanie prahov citlivosti vedúce až k znecitliveniu, neschopnosti rozlišovať, čo je veľmi riskantné. Sú však diela, ktoré patria medzi kľúčové. Môžeme začať už od Picassovej Guernicy, ktorá vznikla ako autentická reakcia na hrôzy bombardovania Španielska v roku 1937. A hoci si človek uvedomuje súvislosti, má silný pozitívny zážitok. Platí však aj to, že z človeka, ktorý stále horšie počuje, skôr spravíme hluchého, keď mu budeme pridávať čoraz väčšie dávky hluku.

Vaše posledné práce sa viažu k prírode a navodzujú opak hluku - stíšenie. Čo je vaším cieľom?
Príroda symbolizuje to, čo nás presahuje a čoho sme zároveň súčasťou. Stíšením, sústredením a pokorou máme možnosť vnoriť sa do jej prostredia: kde bola predtým dvojakosť, postupne dochádza k jednote. K takýmto intenzívnym zážitkom sa dostávam dobrodružným procesom maľovania na plátno umiestnené v prírode až do momentu, keď zanikne hranica medzi maľbou a okolím, keď - hoci len na krehký okamih - sa maľba, a prostredníctvom nej aj ja, stáva súčasťou Skutočnosti. Akoby to bol lievik, ktorý umožňuje uniknúť z jedného časopriestoru do iného. Deje sa to zmenou vnútorného usporiadania maľby, povedané Schroedingerom „maľba sa živí poriadkom zo svojho prostredia". Posledným krokom je fotografický záznam tejto situácie.

Tieto vaše práce navodzujú atmosféru podobnú Tarkovského filmu Stalker.
Naozaj mi je blízky. Asi je to v podobnom rozpätí uvažovania.

Je umenie viac myšlienkou ako citom?
Určite nielen citom. Verím v celistvosť umenia. Vrátim sa oblúkom ku komunikácii: aby umenie oslovilo, musí zaujať svojou zmyslovou stránkou, svojou formou. Má k tomu nekonečné možnosti - ich konečný výber autor podriaďuje výpovedi, idei, konceptu…obsahu diela. Stáva sa to v tých zázračných okamihoch, keď nám intuícia pomôže spojiť predstavu o obsahu s formou, ako ju realizovať. Umenie bez takejto vnútornej informácie má obrovské riziko skĺznuť do prázdnej dekorácie.

Niektorí ľudia však nedôverujú svojmu emocionálnemu zážitku z moderného diela preto, že mu nerozumejú v racionálnej rovine.
Škoda, že mu nedôverujú, lebo stupeň emocionálnej inteligencie úplne stačí. Je normálne, keď zvedavosť človeka smeruje k emócii, cez ktorú sa dá všeličo zistiť a vypátrať. Prístupov je mnoho, každý človek má šancu nájsť svoju cestu. Milan Šimečka hovoril, že preňho bolo hlbokým emotívnym zážitkom čítať esej, ktorá je perfektne formulovaná, napísaná, ktorá je múdra. Za „fasádou" každého umenia sú ďalšie roviny a vzťahy medzi nimi a odhaľovať ich je úžasné dobrodružstvo.

Ste členom poroty, ktorá udeľuje ceny Dominika Tatarku. Poznali ste sa s ním osobne, zhovárali ste sa o výtvarnom umení?
Poznal som ho od svojich chlapčenských rokov. Bývali sme totiž kedysi neďaleko, bol som spolužiakom jeho syna Olega. Zaujímalo ho výtvarné umenie. Tento jeho záujem sa zintenzívnil najmä v druhej polovici 60. rokov. Veľmi si vtedy rozumel s Galandovcami, ktorých mal rád, boli mu blízki a veľa o nich aj písal... Tie vzťahy sa postupne - až na kontakt s Milanom Paštékom - prerušili v 70. rokoch.

Ako si naňho spomínate?
Na svoj posledný zážitok s ním si spomínam veľmi zreteľne. Jedného dňa v roku 1988 ho Martin Šimečka s Janom Langošom „uniesli" z nemocnice v Podunajských Biskupiciach a priviezli k nám do Devínskej Novej Vsi. Od nejakej štvrtej poobede sme sedeli na záhrade a ako on hovorieval - obcovali. Bol fascinujúcim, vskutku nádherným majstrom kúzelného monológu... O polnoci mi potom vpisoval venovanie do samizdatovo vydaných Navrávačiek. Je smutné, že kompletné Tatarkovo dielo doteraz nebolo vydané.

Autor: Text: TINA ČORNÁ