V preklade Mariána Gálika a v prebásnení Viery Prokešovej vychádza už druhé vydanie čínskej ženskej lyriky Krehké ako chryzantémy (Petrus, Bratislava 2006). Ide o Gálikov výber, ktorý zachytáva obdobie od 2. storočia pred Kristom až po 19. storočie a kuriózne na celej veci je, že sú to práve básne žien a ženy ani v Číne nemali až také výsadné postavenie, aby sa za všeobecnej podpory mohli rozvinúť a najmä viditeľnejšie prezentovať ich umelecké talenty.
Prekladateľ však v doslove zdôrazňuje, že napriek prísne patriarchálnej spoločnosti muži neobyčajne talentovaným ženám "láskavo umožnili sebarealizáciu v rámci priestoru, ktorý im literárne vyhradili". Aj tento fakt určoval ráz ženskej poézie. Boli to zväčša básne ľúbostné, ani náznakom nezasahujúce do iných sfér ľudského života.
Čínska poézia si u nás už dávnejšie získala zvláštnu obľubu, ako o tom svedčia české preklady Bohumila Mathesia, opakovane dopĺňané a vydávané už od 20. rokov minulého storočia (Černá věž a zelený džbán, Zpěvy staré Číny, Nové zpěvy staré Číny, Třetí zpěvy staré Číny) i slovenské preklady Ivana Kupca vo výberoch z orientálnej poézie (Perly a ruže, Spevy lotosových listov), ak mám spomenúť len tie najznámejšie príklady overené aj čitateľským úspechom.
Tento výber sa však podstatne líši od spomínaných antológií nielen svojou výlučnou feminínnosťou, ale aj spôsobom prekladu: kým Mathesius originály spočiatku parafrázoval na základe ruských, nemeckých a francúzskych prekladov (až neskôr využíval doslovné preklady Jaroslava Pruška) a Kupec parafrázoval tiež, Gálik texty preložil z čínštiny a Prokešová ich výborne transponovala do básnického tvaru, čiže tu sme bližšie k originálom a ich duchu.
Ľúbostná poézia má všade na svete a vo všetkých obdobiach niekoľko konštánt a tie charakterizujú aj básne čínskych žien. Je to najmä zvýšená citovosť, bezhraničnosť ľúbostného vzťahu, neustály pocit ohrozenia, napätie medzi mužom a ženou, rozchody a smútky. A, samozrejme, okrem duchovna aj telesnosť. Tá sa však v čínskej poézii prejavuje iba tlmene alebo miernymi náznakmi, a to bez ohľadu na dobu vzniku básní. Na čínskej lyrike obdivujeme jej prostotu, ktorá nie je zjednodušovaním, ale priamym vyjadrením elementárnej ľudskej potreby, akou je láska.
Za pozornosť stojí, že aj táto poézia je úzko spätá s prírodou, všetky jej prirovnania a obrazy kvetov, lupeňov, stromov, listov, vôd, jazierok, vánkov, víchrov vyvolávajú dobrú predstavu o symbióze človeka a prostredia a hoci patria k inventáru čínskej ľúbostnej poézie všetkých vekov, zachovávajú si čaro autentickosti ľudského bytia.
V lyrike čínskych žien netreba hľadať nejaké závratné hlbiny, neprekonateľné zúfalstvo z nešťastných lások, známe najmä z európskeho romantizmu: lyrika čínskych žien neprepúšťala, či nepripúšťala krajné stavy fenoménu lásky. Básne sú na prvý pohľad málo individualizované, niekedy sa dajú rozlíšiť iba cez poznámky o autorkách, ktoré nám približuje aj v prehľadnom a inštruktívnom doslove Marián Gálik. Na krehkosť tejto poézie poukazuje i kolibrí formát knižky, priam nabádajúci na čítanie v intimite súkromia.
