Stretli sme sa v divadelnom bufete v Nitre. Bol to jediný termín na rozhovor, pretože PETER CMORIK trávi všetok voľný čas v štúdiu Juraja Kupca vo Váhovciach, kde dokončuje svoj prvý album.

V Nitre spieval na odovzdávaní ceny Krištáľové krídlo. Na jednom pódiu s Danom Bártom, ktorého vždy obdivoval.

Naživo pôsobí ešte štíhlejšie ako v televízii, takmer bezbranne, ale v skutočnosti má energie viac ako dosť. A navyše je viditeľne naimpregnovaný proti hviezdnym manieram. A pritom už teraz je to veľký spevák.

Pôsobíte, ako keby ste sa s hudbou už narodili. Kedy si vás našla v skutočnosti?

My sme hudobnícka rodina. Môj strýko, ktorý hrá v košickej opere, hovorí, že mi noha išla do rytmu, už keď som ležal v kočíku a nevedel som sa ani posadiť. Vtedy vyhlásil, že budem muzikant. Maminka je učiteľka, klaviristka. Pracuje popoludní, tak som po škole chodieval za ňou a počúval som, ako učí. Ale nielen počúval, vraj už ako päťročný som vedel hrať na klavíri stupnicu C dur v protipohybe. Do hudby ma nikto nútiť nemusel. To je jasné, že s takouto muzikantskou rodinou som nešiel na modelársky krúžok, ale na klavír.

Nie je to také samozrejmé. Deti niekedy v rámci pubertálnej vzdorovitosti idú proti dospelým.

Mne bolo doma dobre a hudbu som mal rád, takže nebol dôvod robiť niečo iné.

Prečo ste potom nešli po základnej škole na konzervatórium?

Bol som lenivý cvičiť. A mal som pocit, že by som sa mal ešte viac intelektuálne vzdelávať, učiť sa jazyky. Veď keď je človek muzikant, môže hrať vždy. Po gymnáziu som sa nevedel rozhodnúť, kam ísť, a nakoniec som si vybral učiteľský smer, hudobnú a estetickú výchovu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Spev je v mnohom iný ako hra na hudobnom nástroji. Pomôže rockovému spevákovi hudobné vzdelanie?

Mne pomáha. Tóny si predstavujem ako na klaviatúre a vďaka tomu intonujem lepšie.

Keď spieva Dan Bárta, tak ako keby si tóny ukazoval rukou v priestore.

Ja robím to isté, hlavne v štúdiu, kde ide o absolútnu presnosť. Je to dobrá intonačná pomôcka, učia ju dokonca aj na vysokej škole.

Niekoľko ľudí sa vyjadrilo, že raz by ste sa mohli dopracovať práve tam, kde je Dan Bárta, spevák, ktorý zvládne hádam všetky žánre. Myslíte si, že sa raz pustíte po nevychodených cestičkách ako on?

Práve dnes som sa druhýkrát v živote stretol s Bártom a mohol som mu aj podať ruku. Je to človek, ktorý prešiel vývojom od tvrdej rockovej hudby cez funk až po džez, a všade zanechal výraznú stopu. Patrí k tým, ktorí ma najviac ovplyvnili, a myslím si, že to nie je nejaká nedosiahnuteľná méta. Lákajú ma všetky žánre, ktoré mi niečo hovoria, takže určite nebudem stáť na mieste. Napríklad funk. To je silná hudba, ktorá sa dá v speve krásne vyfrázovať. Mám rád aj taký ten pop džez, aký hrá napríklad Jamie Cullum. Krásne, široké harmónie, úžasne inšpiratívne na spievanie.

Máte absolútny sluch?

Vrodený nie, ale snažím sa ho pestovať. Nie je to tak, že hneď viem, aký je to tón, keď niekto cinkne o pohár, ale keď si nejaký tón zahrám, ešte dlho viem, ktorý nástroj hrá aký tón.

Nedávno som si prečítal, že za vystúpenie beriete stotisíc korún. Je to pravda?

To je fakt dobré (smiech). Kiež by som bral. Tie sumy sa pohybujú úplne inde a sú rádovo úplne odlišné. Ale o peniaze nejde. Hrám strašne rád a kým mám čo jesť, za čo natankovať do auta a podobne, tak je dobre.

V zahraničí, napríklad vo Veľkej Británii, je hudobná tlač taká silná, že dokáže vlastnými možnosťami "vyrobiť" hviezdu. U nás človek v podstate nemôže urobiť kariéru bez bulváru. Aké s ním máte skúsenosti?

Veľmi rýchlo som spadol do jamy levovej. Tak, ako sa o mňa nikto nezaujímal do SuperStar, potom sa to začalo naplno. Bolo toho na mňa predsa len príliš veľa. Hnevali ma hlavne informácie, ktoré sa ani vzdialene nepribližovali pravde. Mal som pocit, že sa neviem brániť, a to bolo nepríjemné. Ale teraz to už beriem skôr s humorom. Nedávno ma napríklad pobavilo, že som vraj bol podozrivý z pašovania drog. Ja, čo si ani cigaretu nezapálim. Myslím si, že SuperStar bola dvomi mesiacmi intenzívneho kurzu ako komunikovať s novinármi, a aj tak to bulvárne médiá prekrútili.

Prečo ste sa vlastne prihlásili do SuperStar?

Súťaž bola pre mňa šancou zviditeľniť sa, to som hovoril už od začiatku. Aj predtým som skladal pesničky, hral som a robil všetko pre to, aby som sa presadil, ale dvere som mal pozatvárané. Už viem naspamäť všetky výhovorky vydavateľov. Som odcestovaný, ešte som to nepočul, doneste viac materiálu, je to dobré, ale... a tak ďalej. Milióny telefonátov, množstvo osobných stretnutí - a nič.

Nebolo im jasné, že majú dočinenia s mimoriadnym spevákom, alebo sa len báli ísť do riskantného projektu s neznámym človekom?

Na to by mali odpovedať oni, ja nie som kompetentný, ale podľa mňa to bolo skôr o peniazoch. Do chlapca z Veľkého Krtíša by asi bolo treba veľa investovať a náš trh je malý. A investovať peniaze do niečoho, čo má neistý výsledok, sa im asi nechcelo.

Predtým ste hrali vo viacerých kapelách. Mali ste to podelené podľa žánrov, alebo ako?

Chcel som hlavne hrať. S jednou kapelou sme však hrali raz za mesiac, alebo dvakrát, a ja som mal potrebu hrať viac. Tak som zobral inú ponuku a potom zasa ďalšiu. Nakoniec to vyšlo tak, že som si zaspieval každý týždeň. Rôzne žánre. S jednou kapelou som spieval staré bigbíty ako Deep Purple a Led Zeppelin a nejaké vlastné veci ovplyvnené touto hudbou, s druhou zasa AC/DC, s treťou maďarské pesničky - to sme hrávali v Maďarsku na pivných festivaloch.

Hovoríte po maďarsky? Možno je to hlúpa otázka, ale poznám aj ľudí z juhu, ktorí po maďarsky nevedia.

Jasné, že viem. Koľko jazykov vieš, v toľkých kapelách spievaš (smiech).

S jednou z vašich kapiel ste účinkovali aj v Japonsku. To je nezvyčajná destinácia pre barové skupiny.

Veď preto som to aj zobral. Oslovil ma klávesista, ktorý zhodou okolností prišiel na moje miesto, keď som odchádzal zo svojej prvej kapely. Inak, začal som s ňou hrať ako šestnásťročný. Nikdy som nechcel hrávať vonku po baroch, ale Japonsko bolo iné. Je to ďaleko, úplne iná kultúra. Neodolal som.

Zažili ste kultúrny šok?

Ja som v podstate veľmi prispôsobivý človek. Ale čosi také som cítil. Je to z nášho pohľadu krajina postavená na hlavu. Zažil som toho veľa.

Povedzte nejakú príhodu.

Tak túto musím. O šiestej som mal byť v robote a o desať šesť som ešte behal ako besný, lebo som nemal gél na vlasy. Keby som šiel na scénu neupravený, majitelia podniku by ma zničili. Bežal som do predajne potravín kúpiť gél, aj tam majú v potravinách aj kozmetiku, ako u nás. V Japonsku sa Európan mení na analfabeta. U nás sú na kozmetike nápisy vo viacerých jazykoch, u nich len v japončine. Vtedy som zistil, že všetky tieto výrobky vyzerajú rovnako. Pýtal som sa predavačky, ktorá bežala - ale naozaj bežala - za šéfom. Ten vybehol z kancelárie a letel ku mne. Hľadali, utekali aj do skladu, ale gél nenašli. Tak ma šéf vyviedol z obchodu, našiel obchod, kde gél mali, vypýtal si ho, ospravedlnil sa mi a odišiel späť do kancelárie. Nakoniec som vystúpenie stihol.

Čo a kde ste tam hrali?

Bola to taká všehochuť. Na zábavu, ale prišlo aj na rockové slaďáčiky. Oni majú také veľké kluby. Keď idú chlapi unavení z roboty, zaplatia si vstupné na hodinu a pol, a majú tam program - tanečníčky, speváčky, kapelu a všetko možné. Venujú sa im spoločníčky, ktoré im nalievajú a bavia sa s nimi, samozrejme, žiaden sex. Je to čisto len na uvoľnenie.

Máte záľubu v starých hardrockových kapelách - Deep Purple, Led Zeppelin a podobne. To je pre človeka vašej generácie dosť neobvyklé, ako k vám prišla takáto stará hudba?

Ian Gillan, David Coverdale či Robert Plant sú pre mňa ľudia, ktorí vedeli spievať neskutočne. A tá živelnosť, emócie, to je fantázia. Od malička som počúval Queen a nič iné pre mňa neexistovalo. Potom zomrel Mercury a ja som zostal úplne vystrašený, čo teraz budem počúvať. To som mal jedenásť rokov. A potom nejako sama prišla táto hudba.

Cvičíte, alebo si len hráte a spievate?

Čo sa týka nástrojov, keď som učil v hudobnej škole, hrával som veľa. Či sa to dá nazvať cvičením, neviem. Také tie technické cvičenia som nemal nikdy rád. Je to pre mňa neinteligentná mechanická záležitosť. Vždy som rád hral a mal som radosť, keď to dobre znelo. Nerobím ani žiadne spevácke cvičenia, ale spievam si stále, napríklad v aute. Nikdy som nedriloval.

Čo ste vyučovali na škole?

Som vlastne učiteľ hudobnej náuky, to znamená teórie. Z nástrojov som učil najprv klavír, potom zobcovú flautu, gitaru, dokonca aj akordeón.

Spev nie?

To by som sa neodvážil. Hlasivky sú sval, ktorý sa môže zničiť tak ľahko, že by som si to nemohol zobrať na zodpovednosť. Aj k svojmu spôsobu spievania som prišiel úplne intuitívne. Človek sám cíti, čo mu škodí a čo nie.

Niektorí pedagógovia spevákom hovoria také veci, že keď budú takto pokračovať, do niekoľkých rokov si zničia hlas. Nebojíte sa toho ako samouk?

Veľa hlasov zničili aj pedagógovia. Každý hlas je originál, niekto má hlasivky pevné, niekto nie. Niekto si môže zničiť hlas už aj rozprávaním. A niekto môže spievať ako Steven Tyler sto rokov a stále je to dobré.

Album nahrávate so slovenskou muzikantskou elitou, gitaristom Jurajom Kupcom, klávesistom Jurajom Tatárom, basgitaristom Martinom Gašparom a bubeníkom Marcelom Buntajom. Ako sa vám s nimi robí?

Keď sme začali, posťažoval som sa manažérovi Jožovi Šebovi, že ja som z nich najhorší. On mi povedal, že hovorím blbosti. A bolo.

Ste aj autorom textov a mám pocit, že to nie je len výplň.

Pozerám sa okolo seba. Veľa vecí, ktoré si píšem, v skutočnosti nerobím. Napríklad nefajčím, ale viem si predstaviť, aký je to dobrý pocit, keď človek ráno vyjde na dvor, svieti slnko a zapáli si cigaretu (smiech).

Nedávno sme v rozhovore s Ďuďom z Hexu spomínali, že muzikanti veľmi často siahajú po rôznych povzbudzovadlách preto, že koncerty sú veľký nápor na psychiku. Človek sa po hraní niekedy cíti ako vyžuvaná žuvačka. Ako to vnímate vy?

Po koncertoch som pravidelne takýto sklesnutý. Ja tomu hovorím tak jednoducho, že som smutný. Adrenalín a eufória z koncertu sa stratí, nadšenie odíde. A človek sa zrazu cíti prázdny. Ale nepotrebujem s tým niečo robiť. Vtedy mám taký pocit a na druhý deň už nie.

Mali ste okrem hudby aj nejaké iné záujmy?

V podstate nie. Veľmi rád som behával, vydržím aj dlhé trate. Na nejaký čas ma to aj chytilo. Potom som mal zase obdobie, keď som chodil do posilňovne. A rád hrám šach. Najradšej však chytím gitaru alebo nejaký iný nástroj. V podstate neviem nič iné ako hrať a spievať.

FOTO - IVAN KELEMENT